Založ si blog

Vojaci: Palestínske detí sme aj strieľali

V diskusiách na tému palestínsko-izraelského konfliktu občas spomeniem problematické zaobchádzanie izraelských silových zložiek s palestínskymi deťmi, že ich mučia a zabíjajú. Reakcia býva, často, obvinenie z toho, že si vymýšľam a klamem, pretože Izrael je demokracia a palestínske deti určite nemučí a nezabíja. Na inom blogu som už uviedol videozáznamy, ktoré dokazujú násilné zaobchádzanie izraelských vojakov a policajtov s nimi, ako aj vyjadrenia medzinárodných organizácii, vrátane UNICEFu, ktoré potvrdili, že Izrael palestínske deti súdi vo vojenských súdoch (väčšinou za hádzanie kameňov), vynucuje si ich priznania väznením na samotkách, bitkami a vyhrážkami smrťou a znásilnením, a niekedy im odopiera spánok a jedlo. O tom, ako vojenský okupačný režim zaobchádza s palestínskymi deťmi, svedčia však aj samotní izraelskí vojaci.

 

Izraelská organizácia Breaking the Silence (Prelomenie mlčania) sa zaoberá práve zverejňovaním výpovedí izraelských vojakov, ktorým začalo vadiť čo robili a čo izraelská armáda vo všeobecnosti pácha na okupovaných palestínskych územiach, alebo im začalo vadiť, že mediálny obraz toho, čo tam armáda robí je odlišný od toho, čo tam skutočne robia, a chcú, aby ľudia priamo od nich vedeli, čo sa tam deje. Z ich rozprávania vyberám niekoľko spomienok spojených s palestínskymi deťmi.

 

Začnime nie tak závažnou vecou. Izraelské komandá pravidelne v noci prepadávajú palestínske obydlia. Niekedy pátrajú po nebezpečnom nepriateľovi, inokedy iba po dieťati, ktoré hádzalo kamene, niekedy presne ani nevedia po kom pátrajú, a často iba obsadzujú strategicky výhodné pozície, z ktorých majú dobrý výhľad na okolité ulice. Vo všetkých prípadoch ich nočný vpád do palestínskej domácnosti vzbudzuje veľký strach najmä u detí. Výsledkom neúmerného stresu býva nezriedka pocikanie. Stáva sa však, že sa dieťa pociká “iba” preto, že vojak dieťa nepustí na záchod, ako v prípade, ktorý opisuje Avner Gvaryahu, veliteľ jednotky izraelských vojakov.


 

Erez Katzav, vojenský medik, zase opisuje ako na jeho oddelenie nosili zatknutých Palestínčanov a spomína na chlapca, ktorý sa k nim dostal so zlomenou rukou. Plakal od bolesti celé hodiny, kým tam čakal na vyšetrenie. Hovorí, že to bola rutina. Úlohou jeho tímu bolo vyšetriť zatknutých či sú v poriadku a či môžu byť poslaní ďalej do väzby. Vraj to bola len formalita: “Neexistuje také niečo, že niekto nie je v poriadku pre väzbu. To sa takmer vôbec nestalo. Jedine, že by niekto počas zatýkania dostal zástavu srdca, možno by nebol poslaný do väzenia.” Často dostávali aj deti vo veku 13 -14, zatknuté za hádzanie kameňov. Často krát sa k nim dostali už zbité vojakmi, ktorí ich doviezli, mali na tele škrabance a ďalšie známky násilia.


 

 

Yitzchak Ben Mucha, opisuje ako išli zatknúť hľadaného Palestínčana skoro ráno. Dostali informáciu, že všetci obyvatelia cieľového domu sú už vonku a že dom je prázdny. To znamená, že, ak je niekto v dome, je to terorista alebo niekto kto vojakov môže ohroziť. Zrazu sa dvere na dome začali otvárať, Yitzchak inštinktívne namieril zbraň, odistil a bol pripravený strieľať. Stihol si však všimnúť, že dvere otvára malý chlapec. Vysvitlo, že veliteľ jednotky poslal chlapca do domu, aby pootváral dvere a okná. Ostatným vojakom to “zabudol” povedať. Iba náhodou toho chlapca nezastrelili.

 

Spomína na druhý prípad, kedy opäť vyprázdnili dom od jeho obyvateľov a poslali doň chlapca, aby pootváral okná a dvere. Pátracieho psa, trénovaného útočiť na ľudí, vojaci pustili do domu ešte kým chlapec bol vnútri. Našťastie ho pes nenapadol, ale veľa nechýbalo.

 

Dodáva tiež, že počul veľakrát hovorcov izraelskej armády hovoriť, že takéto veci sa nerobia, že vojaci nesmú a nepoužívajú palestínskych civilistov, aby namiesto nich vykonávali nebezpečné aktivity počas bojových a zatýkacích operácií. Vojak hovorí, že je to lož, že vojaci to v čase, kedy to hovorca popieral, robili a robia to aj dnes aj keď to hovorcovia armády stále popierajú. Hovorí, že armáda oficiálne žiada vojakov, aby hlásili nedovolené zaobchádzanie s Palestínčanmi, aby sa takéto prípady riešili, ale keď ich on nahlasoval, nijak sa neriešili. Hovorí, že to nie je niekoľko vojakov alebo nízkopostavení velitelia, ktorí s Palestínčanmi takto zaobchádzajú, ale že je to normálna, integrálna, hlboko zakorenená súčasť práce vojakov na základe rozkazov zhora.


 

Tomer Rot spomína na incident s mladou palestínskou študentkou v Hebrone. Neďaleko jeho vojenského stanoviska bývala palestínska rodina Džabariovcov, ktorú vojaci dobre poznali. Vojak hovorí, že otec rodiny im zvykol doniesť malé rádio na stanovisko, aby im spríjemnil čas. Jedného dňa armáda vyhlásila v meste zákaz vychádzania. Mladá Palestínčanka však v ten deň mala maturity a bola celá nervózna či ju vojaci pustia do školy. Tomerovi zrazu príkaz nikoho nepustiť na ulicu prišiel nezmyselný, poznal tú dievčinu, vedel, že nepredstavuje ohrozenie pre nikoho a nevidel dôvod neumožniť jej ísť na maturity, tak ju pustil. O nejakých 25 minút ju videl zbitú, červenú vracať sa naspäť s plačom. Neskôr zistil, že ďalej po ceste sa nachádza stanovište izraelskej pohraničnej stráže a že tam túto študentku vo veku 16-17 rokov chytili a zmlátili.


 

A či izraelskí vojaci zabíjajú palestínske deti? Doron rozpráva o tom, ako raz s jednotkou vnikli do malej dediny, utečeneckého tábora, a deti začali na nich hádzať kamene. Vojaci odpovedali gumou potiahnutými nábojmi a slzným plynom. Jedno z deti na ich džíp hodilo molotovov kokteil, ale nič sa nestalo. V tom čase boli vojaci inštruovaní považovať útok molotovovým kokteilom za oprávňujúci zabiť útočníka, nech by to bol ktokoľvek. Vojaci chlapca však v tej chvíli nezastrelili. Prichystali mu pascu a o pol hodinu mali chlapca na muške. V tom čase už pre nich nepredstavoval žiadnu hrozbu, naopak utekal preč od vojakov. Veliteľ vojakovi povedal, že má súhlas k jeho zabitiu. Vojak odpovedal: “Ale to je dieťa, vidím, že to je dieťa. Prečo by som ho mal zabiť?” Veliteľ: “Máš povolenie odo mňa, máš príkaz zabiť ho, lebo hodil zápalnú fľašu.” Vojak strelil a zabil ho. Nejakí vyšší velitelia chceli vyšetriť tento prípad, pretože chlapca zastrelili až o 40 minúť po jeho útoku, keď už neboli v ohrození, ale iní ich presvedčili, aby to nechali tak, aby neohrozili kariérny postup dotknutého veliteľa, takže žiadne vyšetrenie sa nekonalo.


 

Sú aj ďalšie svedectvá o streľbe na deti. Inbar hovorí o kolegovi, ktorý riadil tank a strážil hranicu medzi Izraelom a Gazou. Do komunikačného centra volal, že palestínske decká na neho hádžu kamene. “Nemali sme mu čo také povedať, čo s tým robiť. Stáva sa to často, malé deti hádžu kamene na tank. Lezie to na nervy, ale… nie je moc čo robiť, len im povedať choďte domov…” Po chvíli v komunikačnom centre počuli streľbu, hoci nikomu na ňu nedali súhlas. Vysvitlo, že tankista strieľal svojou zbraňou, zasiahnuté dieťa padlo na zem a ostatné utiekli. Incident nahlásili na vyššie miesta a trest pre tankistu bolo, že mu povedali, že to nebolo v poriadku, a že nesmie strieľať bez povolenia. Veliteľa jednotky bolo, že ho preradili do severnej časti Izraela, čo bolo považované síce za trest, ale skôr symbolický. Inbar hovorí, že oveľa horšie následky ako streľba do dieťaťa malo, keď vojaci omylom pustili nákladiak do Izraela bez dôkladnej kontroly. Kvôli zanedbaniu kontroly boli veľké problémy, ale veci ako streľba na palestínske deti, to im prechádzalo dosť hladko.


 

Yanay Israeli rozpráva o incidente, ktorý sa odohral v dedine Džajús, kde rasistický múr (na niektorých častiach sa mení na plot) odkrojil kus pôdy patriacej Palestínčanom. Dedinčania tam organizovali protesty, občiansku neposlušnosť a ničili oplotenie. To štvalo miestneho veliteľa, ktorý mal dovtedy skvelé výsledky a táto dedina mu kazila reputáciu. Rozhodol sa preto urobiť koniec akciám detí, ktoré v noci chodievali páliť pneumatiky pri plote a vždy zničili kus z neho. Na poradách zaznelo, že by bolo dobré, keby tam niekomu “dali dole nohu”, to bude príučka pre všetkých a prestanú ničiť plot. Vtedajšie pravidlá streľby povoľovali strieľať na človeka, ktorý ničí plot. Podľa Yanaya už to je šialené, aby kvôli ničeniu plota mohli niekoho zastreliť a zabiť, zvlášť keď vedeli, že to robia deti vo veku 12 až 14. Veliteľ teda rozkázal skupine vojakov pripraviť pre deti pascu pri plote. Tam mali na deti každú noc čakať a keď sa deti priblížia, strieľať a zasiahnuť nohu. Yanay hovorí, že je to absurdné, pretože v noci v takej situácii, strieľať do nohy znamená, že kľudne môžu trafiť aj hlavu. Vojaci ich teda pri plote niekoľko nocí čakali a keď decká prišli, strieľali na nich. Našťastie nikoho netrafili, ale strieľali s úmyslom “dať dole nohu”.


 

Už viackrát boli izraelskí vojaci nafilmovaní pri tom ako sa schovávajú za palestínskych civilistov a viaceré organizácie kritizovali Izrael, že používa Palestínčanov, vrátane detí, ako živý štít. Vojak Elyakim Nizzani hovorí o tom, ako jeho kolegovia z pohraničnej polície bojovali s palestínskymi deckami, ktorí na nich hádzali kamene a teda narúšali poriadok v jednej dedine. Smeje sa na tom, že sa to opisuje ako keby izraelskí vojaci tam strážili nejaký poriadok, ktorý narúšajú Palestínčania, pritom tam je poriadok bez vojakov – oni ho práveže narúšajú: “To, že ideš do dediny za účelom jej okupácie, ty si ten kto ruší poriadok a oni bojujú proti narušeniu poriadku.” Šokoval ho najmä spôsob akým pohraniční policajti bojovali proti hádzaniu kameňov. Chytili jedného palestínskeho chlapca, posadili ho na kapotu džípu, dali mu do rúk megafón, s ktorým mal povedať ostatným chlapcom, aby prestali hádzať, lebo kamene schytá on. Tak mohol džíp ísť kamkoľvek chcel. Nikto z vojakov túto situáciu nijak neriešil, nehlásil, nesťažoval sa.


 

Arnon Dagani je ďalší vojak, ktorý bol svedkom používania detí ako živý štít. Stalo sa to na výcviku budúcich veliteľov. Podľa neho to boli dobrí vojaci, ktorí plnili príkazy presne a dodržiavali morálny kódex armády o “čistote zbraní”. Napriek tomu jeden z najlepších budúcich veliteľov pri boji proti palestínskym deťom hádžucim kamane (tréning veliteľov prebiehal v uliciach reálnej palestínskej dediny a boj s deťmi ich bavil najviac) chytil dvoch chlapcov, zviazal im ruky a oči a tlačil ich pred sebou ako štít proti kameňom. Jeden kameň jedného z chlapcov aj trafil, čo ostatných vojakov veľmi pobavilo. Nikoho ani nenapadlo oznámiť to vyšším miestam alebo to nejak riešiť.


 

V predchádzajúcich článkoch som spomínal, že kým izraelskí vojaci neváhajú zatýkať už 5-ročné palestínske deti za hádzanie kameňov, proti izraelským kolonistom a ich deťom hádžucich kamene a napádajúcich palestínskych civilistov nezasahujú. O ich útokoch svedčí aj vojak Ilan Fatchi. Hovorí, že tieto útoky sa dajú umiestniť na škálu od najmenej závažných až po veľmi závažné. Ako príklad uvádza pravidelné obchôdzky starým mestom v arabskom Hebrone. Za vojakmi idú osadnícke deti vo veku 10 do 15 rokov, ktoré majú pocit, že sú pánmi miestneho arabského trhu. A tak pľujú na Palestínčanov stojacich vo svojich obchodoch, kopú do nôh stánkov tak, že sa prevrátia a tovar popadá na zem. Vážnejšie sú situácie, keď osadníci v noci vytiahnu svoje Uzi a začnú strieľať do palestínskych obytných častí mesta.

 

Spomína si zvlášť na jeden incident, keď počuli niekoho kričať po arabsky. Utekali za hlasom a našli staršieho Palestínčana (nad 60 rokov), ktorého vídavali chodiť po týchto uliciach každý deň, ležať na zemi s otvorenou krvavou hlavou a kričať o pomoc. Za ním stáli tri – štyri osadnícke dievčatá. Vedľa muža ležal zakrvavený kus šutra z cementu. Palestínčan im povedal, že jedna z dievčat na neho hodila ten šuter. Na danej ulici nie sú bočné ulice, v domoch nad ulicou nikto nebýva, pretože vojaci z nich vyhnali všetkých Palestínčanov a dvere a okná zabetónovali, a nikto okrem starca a dievčat na ulici nebol. Osadnícke dievčatá tam stáli, smiali sa a ukazovali na Palestínčana. Keďže izraelskí vojaci nemajú právo zatknúť Izraelčanov, volal izraelskú políciu a oznámil im čo sa stalo. Opýtali sa ho, či to je dcéra toho a toho osadníka. Keď im odpovedal kladne, dozvedel sa od nich, že ju poznajú a keďže je mladšia ako 12 rokov, nemôžu ju zadržať ani nič urobiť. A tým to haslo. Starcovi obviazali hlavu a pokračovali v obchôdzke. Palestínskych chlapcov pod 12-rokov však bežne zadržiavajú a podrobujú degradujúcemu zaobchádzaniu.


 

Eran Efrati rozpráva o ďalšom prípade zabitia palestínskeho dieťaťa. Jeho kolegovia zastrelili chlapca, ktorý na streche svojho domu v ruke držal niečo, čo mohlo byť metlou alebo hračkárskou puškou. Kým pólka jeho jednotky bola z toho šokovaná, druhá polovica sa na tom smiala. Na druhý deň ráno išli k domu dieťaťa a nedovolili jeho rodine vyjsť na pohreb a jeho otca zatkli a odvliekli preč. Krik matky dieťaťa Eranovi pripomenul krik jeho babky, ktorá prežila holokaust a v noci sa často s krikom budila na nočné mory. V správach namiesto zabitia dieťaťa hlásili, že vojaci zabili teroristu, ktorý ich ohrozoval.

 

V ďalšom videu vidíme niekoľkých vojakov hovoriť o tom čo na palesínskych územiach páchali. Jeden z nich spomína na 14-ročného chlapca, ktorý mal mať nejaké dôležité informácie. Spolu s dvomi agentmi izraelskej tajnej polície ho celú noc strašným spôsobom mučili až kým im pred očami nezomrel.

 

Už vyššie spomenutý Tomer rozpráva o jednom incidente s dieťaťom, ktorý mu otvoril oči. Bola to jeho prvá hliadka v meste cez deň, medzi ľuďmi, a mal pocit, že sa hrá na vojakov, zatiaľ čo ostatní ľudia si žijú svoj normálny život, otvorené obchody, decká behajú okolo… Keď prišiel na roh ulice, urobil tzv. “zig” – t. z. namieril zbraň pred seba a rýchlo sa otočil za roh. Pred ním zrazu stál malý vyplašený 4 – 5 ročný palestínsky chlapec a on na neho mieril zbraň. Táto skúsenosť ho prebrala do reality, ktorú tu vojaci vytvárajú. Hovorí, že do armády prišiel s mierne ľavicovým svetonázorom. Bol tak vychovaný z domu, nevedel prečo. Po tom čo zažil v Hebrone už vedel prečo: “Pretože je tu celá populácia, po ktorej sa šliape, na ktorú sa  š*í  a  se*ie vo veľkom.”


 

Zohar Shapira hovorí o jednej z najrozhodujúcejších skúseností, ktoré ovplyvnili jeho nazeranie na okupáciu. Boli na operácii za účelom zatknúť podozrivých z členstva v teroristických aktivitách.  O druhej ráno obkľúčili dom hľadaného a začali strieľať do jeho stien. Potom megafónom prikázali, aby vyšli najprv ženy, deti, potom starí, až kým nezostane v dome hľadaný a ten vyjde von v slipoch. Ženy mali ísť na jednu stranu – Tu Zohar hovorí (neobjavuje sa preklad v titulkoch): “Trochu to pripomína…” a robí rukou gesto na pravo na ľavo… Zatiaľ môžeme iba tušiť čo mu to pripomína…

 

V jednu chvíľu sa vyplašené, asi šesťročné, dievčatko vyšmyklo z rúk mamy a utekalo smerom k Zoharovi ležiaceho na zemi v žumpe pripraveného strieľať. Učili ich, že ak k nim niekto uteká, aj keď je to dieťa, je nutné ho zastaviť, lebo môže mať na sebe výbušniny. Najprv na dievča kričal, ale nezastavilo sa, tak vystrelil do vzduchu nad ňu. Zastavila sa a vrátili ju k ženám. No on zostal prekvapený zo seba a nemohol veriť, že strelil smerom na malé dievča. Hovorí, že mu celá situácia pripomenula rozprávanie jeho deda, ako v Poľsku počúval príkazy “vy doprava, vy doľava”.


 

Nuž, áno. Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, izraelskí vojaci palestínske deti bijú, mučia a zabíjajú. Nehovoria to Palestínčania ani zahraniční aktivisti, ani zlý ujo Pallywood. Hovoria to ľudia, ktorí stáli v prvej línii “obrany” Izraela. Takto v skutočnosti vyzerá tá slávna obrana, toto je politika Izrael v Palestíne. Každý, kto podporuje okupáciu Palestíny, by mal vedieť, že jej integrálnou súčasťou, je aj násilie voči palestínskym deťom, vrátane ich beztrestného mučenia a zabíjania. Toto je to, čo podporujete.

 

Ak to nechcete podporovať, mám jednoduchú radu: Nerobte to. Nepodporujte okupáciu Palestíny, neospravedlňujte politiku útlaku a násilia voči civilistom, neobhajujte neobhájiteľné. Odmietnite tak násilné akcie Palestínčanov voči izraelským civilistom ako aj násilnú politiku Izraela voči palestínskym civilistom.

 

Súcisiace články

Deti v zovretí vojakov

Izraelské násilie voči palestínskym deťom

UNICEF: Izraelské súdy a väzenia sú k palestínskym deťom kruté

 

 

Multikulti Vianoce

26.12.2016

Zlé správy sa vraj šíria lepšie ako tie dobré. Kým aj ten najmenší a najbezvýznamnejší prejav nepriateľstva býva médiami zveličený a dokáže v ľuďoch vyvolať strach, prejavy priateľstva, viac »

Vianoce v skutočnom Betleheme

19.12.2016

Vianoce sú veľkou oslavou aj v krajine, kde sa príbeh, ktorý v tento sviatok oslavujeme, odohral. Vo Svätej zemi žili prví kresťania a žijú tam dodnes. Palestínski kresťania sa hlásia k obom viac »

TOP 20 najmilších videí so zvieratami

06.11.2016

Jednou z často zdieľaných tém na sociálnych sieťach sú zvieratá. Sú milé, zlaté a vedia vyčariť úsmev na tvári. Nasleduje výber dvadsiatich najlepších videí s nimi. Jedno z prvých viac »

manifestácia, práva žien

Desaťtisíce ľudí vo svete podporili manifestáciu za práva žien

21.01.2017 19:01

Desiatky tisíc ľudí podporili vo svete manifestáciu za práva žien, ktorú iniciovali aktivistky v Spojených štátoch deň po inaugurácii nového amerického prezidenta Donalda Trumpa.

EÚ, Veľká Británia, vlajka

Dopad brexitu bude bez dohody pre Slovensko citeľný, tvrdí Sulík

21.01.2017 16:17

Poslanec Európskeho parlamentu Richard Sulík uviedol, že vyhlásenie Veľkej Británie o odchode zo spoločného trhu je dôsledná voľba.

Donald Trump, Trump,

Expert: Trump bude v úrade veľmi zraniteľný

21.01.2017 15:00

"Prezident Donald Trump dostáva svojimi postojmi k Rusku strednú Európu do nepríjemnej situácie,“ povedal pre Pravdu Mitchell Orenstein, profesor na Pennsylvánskej univerzite.

Trump, limuzína

Nová pevnosť na kolesách

21.01.2017 14:00

Nepochybne je to najbezpečnejšie osobné auto na celom svete. Cadillac One je vozidlo, ktoré slúži Donaldovi Trumpovi.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 97
Celková čítanosť: 256501x
Priemerná čítanosť článkov: 2644x

Autor blogu

Kategórie