Kandalaft

Predchádazjúci článok sa zaoberal beztrestnosťou zabíjania Palestínčanov izraelskými vojakmi. Osobitý typ zabíjania Palestínčanov tvorí streľba na hádzačov kameňov. Skôr než si priblížime ďalšie takéto prípady, je potrebné ozrejmiť niekoľko vecí.

Nezainteresovanému človeku by na prvý pohľad mohlo pripadať, že zabiť človeka, ktorý hádže kamene je v poriadku. Nie je, a to z niekoľkých dôvodov.

Za prvé, ak ide o trestný čin, páchateľa treba postaviť pred súd a v spravodlivom procesu mu udeliť primeraný trest. Trest smrti nie je primeraným trestom za hádzanie kameňov v žiadnej krajine, nieto ešte takej, ktorá sa pýši označením “jediná demokracia na Blízkom východe”. Navyše, udeliť trest smrti bez súdu, len tak zastrelením na mieste, je mimosúdnou popravou, typickou pre krajiny, kde vládne chaos, ozbrojené bandy alebo tyranské režimy. Ak je kriminálnym činom hádzanie kameňov, mimosúdna poprava je neporovnateľne vážnejším kriminálnym činom. Je iba jediný dôvod, ktorý by teoreticky mohol oprávňovať zabitie človeka, ktorý hádže kamene, a to vtedy, keď tým ohrozuje niekoho život a niet iného spôsobu ako ho zastaviť. Izraelskí vojaci však kľudne zabíjajú Palestínčanov aj vtedy, keď nikoho neohrozujú.

Za druhé, treba mať na zreteli, že ide o okupované územia a ľudia pod okupáciou majú podľa medzinárodného práva právo brániť sa voči okupácii. Nehovorím o pokladaní bômb do kaviarní v Tel Avive, ale o tom, keď civilista hodí kameň na ozbrojeného vojaka okupujúceho jeho pôdu, jeho dedinu, jeho mesto.

Aj obyvatelia Československa na okupantských varšavských vojakov hádzali kamene v roku 1968. Varšavskí vojaci po nich strieľali a zabíjali ich, podobne ako izraelskí vojaci už niekoľko desaťročí zabíjajú Palestínčanov. V práve neboli varšavskí (a nie sú ani izraelskí) vojaci, ale okupovaní obyvatelia Československa (a Palestíny). Človek pod okupáciou má právo brániť sa, okupujúci vojak nemá právo strieľať obyvateľov okupovaných miest. Okupant si nemôže s podrobeným obyvateľstvom robiť čo chce, ako by si možno mnohí mysleli, naopak, má povinnosť starať sa o okupované obyvateľstvo.

Kto z tých, ktorí obhajujú právo izraelských okupačných vojakov strieľať Palestínčanov, ktorí hádžu kamene, by mal tú drzosť zároveň povedať, že varšavskí okupační vojaci mali právo zastreliť všetkých Slovákov, ktorí hádzali kamene a ničili vojenské vozidlá?

Z neúprimnosti Izraela pri ospravedlňovaní zabíjania Palestínčanov pri hádzaní kameňov usvedčuje aj odlišný prístup k násiliu izraelských osadníkov, ktorí kolonizujú stále viac palestínskej zeme. Tí tiež často hádžu kamene, ale izraelská armáda ich nie len, že nestrieľa, ale ani ich nezatýka, neväzní a nestavia pred súd. Naopak, slúži im ako ochranka aj pri tom, ako hádžu kamene. Pritom oni kamene hádžu na palestínskych civilistov, ktorí sú omnoho zranitelnejší ako vojaci. Medzinárodné právo im ako kolonistom nedáva právo terorizovať okupované obyvateľsvo, naopak, už ich samotná prítomnosť na okupovanom území je medzinárodným právom zakázaná (Ženevské konvencie zakazujú presun civilného obyvateľstva okupanta na okupované územia). Napriek tomu, izraelskí vojaci veľmi často strieľajú po Palestínčanoch, ktorí ich neohrozujú, a spoliehajú sa na krytie zo strany izraelských inštitúcií.

Amnesty International: Vojaci si užívajú beztrestnosť

O kultúre beztrestnosti pre páchateľov týchto zločinov hovoria aj renomované medzinárodné organizácie. Amnesty International vydala v roku 2014 o tomto fenoméne správu, v ktorej skúmali prípady zabitia palestínskych civilistov izraelskými vojakmi za tri roky od roku 2011. Za ten čas bolo zabitých 45 a zranených niekoľko tisíc ľudí, ktorí neohrozovali život iných ľudí. Boli medzi nimi aj pokojní demonštranti, okolostojaci civilisti a ľudskoprávni aktivisti. AI v správe obviňuje Izrael z “bezcitného pohŕdania ľudským životom” a z páchania vojnových zločinov.

Jedna kapitola v správe je venovaná aj praxi laxného vyšetrovania prípadov. Izraelský systém obviňuje z toho, že nie je nezávislý a nestranný. Od apríla roku 2011, kedy začala platiť právna úprava vyžadujúca vyšetrenie smrti každého zabitého Palestínčana, ktorý sa nezúčastňoval nepriateľských aktivít, izraelské sily zabili 35 palestínskych civilistov na Západnom brehu. Vojenská polícia otvorila vyšetrovanie v 20 prípadoch, v ktorých bolo zabitých 24 Palestínčanov. Iba jedno vyšetrovanie viedlo k obvineniu a usvedčeniu vojaka. Tri vyšetrovania sa uzavreli bez obvinenia, päť bolo uzavretých bez zverejnenia výsledku a 11 prípadov zostáva otvorených. Táto nová prax vyšetrovania zatiaľ teda nepriniesla zmenu v zmysle vyvodenia zodpovednosti za zabíjanie palestínskych civilistov. Pred aprílom 2011 ani len formálna povinnosť vyšetrovať tieto prípady neexistovala.

Amnesty v správe demonštruje svoje závery na prípade 16-ročného Samíra Awada z dediny Budrus, ktorý po dopísaní písomky v škole šiel s kamarátmi protestovať proti rasistickému plotu, ktorý prechádza cez palestínsku pôdu patriacu dedine. Podobne ako v prípade zastrelenia 14-ročného Júsufa al-Šawamreho (viď predchadzajúci článok) aj tu vojaci na deti pripravili pascu. Nechali ich vojsť cez otvorenú bránu a dieru v plote a potom sa na nich vyrútili z úkrytov. Samírovim kamarátom sa podarilo ujsť, no on zostal odrezaný od únikovej cesty. Keď preliezal plot, aby sa dostal preč, jeden z vojakov ho strelil do nohy. Keď so zranenou nohou pokračoval v úsilí ujsť, dostal ďalšie dve strely – jedna vošla cez plece a vyšla z hrude, druhá ho trafila do hlavy zo zadu. Vojaci ho po postrelení nechali dlho krvácať, kým dovolili dedinčanom zobrať ho do nemocnice. Zachrániť ho už nebolo možné.

To všetko sa udialo bez hodenia jediného kameňa, žiaden z chlapcov nikoho v žiadnom momente neohrozoval. Samír by bol ušiel tak ako ušli ostatní chlapci, keby mu to vojaci dovolili. Ale tu na divokom východe, vojaci berú zákon do vlastných rúk pretože veria, oprávnene, ze ich nikto nemôže potrestať. Vojenská prokuratúra otvorila vyšetrovanie prípadu, no za rok ho nebola schopná uzavrieť so žiadnym výsledkom.

Aby toho nebolo málo, štyri mesiace po Samírovej vražde, izraelskí vojaci v noci vtrhli do domu jeho rodiny a takmer hodinu terorizovali jej členov. V dome hodili 14 delobuchov, členov rodiny bili, striekali ich slzným plynom, Samirovej mame a sestre zlomili ruku, brata kopali do krvi, pričom nedovolili sanitke poskytnúť mu pomoc. Bosého ho ťahali po zemi a odvliekli na vypočúvanie. Osem mesiacov neskôr, Samírov brat bol stále v izraelskom väzení a čakal na vojenský súd za hádzanie kameňov. Izraelský vrah unikajúceho a nikoho neohrozujúceho Samíra zatiaľ behá na slobode.

Human Rights Watch: Vyšetrovanie zločinov je divadlo

Za zbytočné zabitie Samíra kritizuje Izrael aj Human Rights Watch. Pripomína tiež prípad 15-ročného Wajiha al-Ramahi, ktorý po skončení školy šiel do potravín. Vtedy sa na kopci za dedinou vo vzdialenosti 200 metrov objavili izraelskí vojaci, na ktorých začali niektorí Palestínčania hádzať kamene. Izraelská armáda tu zvykla v minulosti strieľať slzný plyn a delobuchy, v ten deň však bolo počuť iba streľbu nábojov. Jedna z ostrých striel zasiahla Wajiha, ktorý stál na susediacom priestranstve vedľa potravín. Keď iný mladý Palestinčan šiel Wajihovi pomôcť, sám sa stal tercom streľby vojakov. Wajih mu zomrel v rukách v aute na ceste do nemocnice.

Či Wajih vôbec hádzal kamene nie je jasné, armáda však dôkazy o tom nemá. Keby ich aj hádzal, nič by to nemenilo, zo vzdialenosti 200 metrov smerom do kopca nemohol vojakov ani len teoreticky ohroziť. Napriek tomu, musel zomrieť. Aj v tomto prípade, podľa slov samotnej armády, vojaci palestínskym demonštrantom úmyselne prichystali pascu, aby im uštedrili lekciu.

V súvislosti s vraždou Samíra a Wajiha HRW pripomína, že “útok na civilistu, vykonaný zámerne alebo bezohľadne je vojnovým zločinom”. O fungovaní súdneho systému v Izraeli sa vyjadrilo, že “súdiac podľa minulosti, rodiny týchto chlapcov môžu očakávať dlhý neprehľadný a neplodný proces, ktorý nepostaví páchateľov pred zodpovednosť a neprinesie spravodlivosť”.

Politika zabíjania Palestínčanov a krytia izraelských páchateľov je známa dlhodobo. Silnú kritiku Izraela za bezhlavé zabíjanie Palestínčanov nezaangažovaných v bojoch ako aj za poskytovanie imunity ich vrahom vydalo HRW ešte v roku 2005. V správe s názvom Podpora beztrestnosti: Neschopnosť izraelskej armády vyšetriť krivdy na 126 stranách detailne dokumentuje prípady zbytočného zabíjania ľudí zo strany Izraela ako aj neochotu trestať páchateľov zločinov. V čase kedy izraelská armáda zabila a zranila tisícky ľudí, izraelské orgány vyšetrili menej ako 5% prípadov zabitia a ani tieto vyšetrenia nespĺňali medzinárodné štandardy nezávislosti a nestrannosti. Regionálna riaditeľka HRW:

“Väčšina izraelských vyšetrovaní civilných obetí bola divadlom. Neschopnosť izraelskej vlády vyšetriť smrť nevinných ľudí vytvára atmosféru, ktorá posilňuje u vojakov presvedčenie, že sa im prepečie vražda.”

Ako ukazuje správa AI z minulého roka, za desať rokov sa toho veľa v tomto smere nezmenilo.

Súvisiace články:

Zabíjať palestínskych civilistov je v Izraeli dovolené

Databáza zdrojov o Palestíne