Založ si blog

Diskusia Denníka N: demokracia alebo apartheid?

Je tomu 12 rokov, odkedy v relácii Pod lampou bola témou okupácia Palestíny. Za ten čas sa žiadna podobná diskusia na obrazovkách najväčších televíznych staníc na Slovensku neobjavila. Pritom príležitostí bolo viac než dosť. Mnimálne jeden z troch masakrov v Gaze mohol stáť niektorej z nich za debatu. Nevydalo. V roku 2017 sme si pripomínali až štyri významné výročia: 100 rokov od Balfourovej deklarácie, 70 rokov od plánu OSN na rozdelenie Palestíny, 50 rokov vojenskej okupácie území obsadených roku 1967 a 30 rokov od začiatku prvej intifády. Človek by predpokladal, že to niektorá zo staníc využije. Nestalo sa. Možno to vyjde tento rok. Je 70. výročie od Nakby a založenia Izraela. Uvidíme… do Vianoc času dosť.

 

Stojaté vody palestínsko-izraelskej témy medzičasom trochu rozvíril Denník N usporiadaním diskusie s názvom Izraelský zázrak vs. okupácia Palestíny. V minulom článku som reagoval na najzávažnejšie tvrdenia izraelského veľvyslanca, dnes sa vyjadrím k najväčšiemu rozporu, ktorý sa podľa mňa na diskusii vyskytol k otázke, či je izraelský režim demokratický alebo nie. Kým väčšina pozvaných hostí aj moderátor tvrdila, že izrael je jednoznačne demokraciou, ja som tvrdil opak a navrhoval som, aby sa ňou stal tým, že udelí Palestínčanom rovné práva, v prvom rade právo volebné.

 

Občania a predstavitelia Izraela vidia apartheid

 

Na samotnej diskusii slovo apartheid nepadlo. Som si plne vedomý, že pre slovenské liberálne (aj konzervatívne) publikum zvyknuté počuť tézu o jedinej demokracii na Blízkom východe môže toto označenie v súvislosti s Izraelom znieť ako rúhanie, ale nie je to výmysel nepriateľov Izraela ani bláznivých ľavičiarov, ba dokonca ani kotlebovcov. Tento pojem v súvislosti s vládou nad Palestínčanmi na okupovaných územiach použili mnohí izraelskí politici vrátane premiérov.

 

Napríklad aj najvýznamnejší zakladateľ a prvý premiér Izraela, David Ben Gurion. Takto na jeho slová hneď po okupácii spomína Hirsch Goodman, podporovateľ Izraela narodený v Juhoafrickej republike, ktorý emigroval do Izraela a vo vojne roku 1967 sprevádzal izraelskú armádu na dobytých územiach: “Izrael, povedal, by sa mal okupovaných území a ich arabskej populácie zbaviť  čím skôr. Ak to nespraví, Izrael sa stane štátom apartheidu.”

 

Podobné vyhlásenia mali aj premiéri Jicchak Rabin, Ehud Barak aj Ehud Olmert. Premiér Ariel Šaron svojmu talianskemu kolegovi zasa prezradil, že za ideálne riešenie postavenia Palestínčanov považuje model bantustanov z éry juhoafrického apartheidu. Kým vyššie spomenutí páni hovorili o apartheide zväčša podmieňovacím spôsobom či v budúcom čase, podľa bývalej ministerky školstva Šulamit Aloni “Štát Izrael praktizuje vlastnú, násilnú formu apartheidu voči pôvodnej palestínskej populácii” už v súčasnosti. Ďalší minister školstva, Jossi Sarid, popri potvrdení existencie apartheidu adresoval aj výzvu ľuďom, ktorým sa slová o rasistickom režime v Izraeli počúvajú ťažko:

 

“Čo sa správa ako apartheid, je manažované ako apartheid a utláča ako apartheid, nie je kačica – je to apartheid… Čo by nás však malo strašiť, nie je opis reality, ale realita sama.”

 

O podobnosti režimov Izraela a v bývalej JAR sa celkom jasne vyjadril aj bývalý izraelský generálny prokurátor Michael Ben-Jair (“Prakticky sme ustanovili apartheidný režim na okupovaných územiach hneď po ich dobytí. Tento utláčateľský režim existuje dodnes.”) a pred osudom podobným rasistickej JAR pred niekoľkými rokmi varoval aj Ofer Šelah, poslanec vtedajšej centristickej vládnej strany Ješ Atid.

 

V tomto zmysle sa vyjadrujú aj mnohí nepolitici v Izraeli. Len pred pár dňami viceprezident Izraelskej akadémie vied David Harel v rozhovore povedal, že je to “určite apartheid. Na následnú otázku moderátora odpovedal: “Na okupovaných územiach určite (…) Je to apartheid. Niet na to lepšie slovo.”

 

Rozruch minulý rok vyvolal tiež moderátor večernej šou na Kanáli 10, jednej z najsledovanejšćih izraelských staníc, Asaf Harel, ktorý svoj priestor na obrazovke využil na výzvu spoluobčanom, aby sa zobudili do reality, v ktorej žijú. Jeho príhovor prevzal najrešpektovanejší izraelský denník Haárec.

 


 

Ťažko povedať, či ich do reality budiť vôbec treba, pretože hoci väčšina izraelských Židov nemá rada, keď ich štát spájajú s týmto termínom, aj oni väčšinovo (58%) súhlasia s tým, že politika Izraela voči Palestínčanom je politikou apartheidu.

 

Podoba izraelského apartheidu

 

Ak je pravda, že Izrael uplatňuje režim apartheidu, potom logicky nemôže byť demokraciou, rovnako ako demokraciou nemôže byť absolutistická monarchia, teokracia alebo fašizmus. Rôzne nedemokratické režimy môžu mať nejaké demokratické prvky, ale ak sú od základov nedemokratické, nemôžeme o nich tvrdiť, že sú demokraciou.

 

Čo oprávňuje vyššie spomenutých Izraelčanov hovoriť o Izraeli ako o apartheide? Na odpoveď stačí jednoduché pozorovanie reálnej podoby izraelskej politiky voči Palestínčanom na okupovaných územiach. Že tu vláda Izraela zodpovedá obsahu pojmu apartheid, napovedá hneď niekoľko veľmi závažných faktov.

 

V diskusii Denníka N to zaznelo jasne, ale dôležitosť tohto faktu nemožno podceniť a je potrebné to opäť zdôrazniť: Izrael vojensky kontroluje 5 miliónov palestínskych civilistov, ktorých územie od roku 1967 okupuje, no ktorým odmieta udeliť volebné právo či občianstvo. Toto právo nie je jedinou či dostačujúcou podmienkou pre demokraciu, no bez neho o nej nemôže byť reč. Tento fundamentálny defekt izraelského režimu nemožno ignorovať v žiadnej diskusii o tejto téme. To však nie je všetko.

 

Izrael voči týmto 5 miliónom ľudí uplatňuje vojenský právny systém a súdi ich vo vojenských súdoch. Ide o jediný štát na svete, ktorý zriadil vojenský súd pre deti, a to je už zlepšením, pretože ešte pred pár rokmi palestínske deti súdil na vojenských súdoch pre dospelých.

 

Izrael má teda na území, ktoré kontroluje, dve sady zákonov: jednu civilnú pre občanov, ktorí môžu palestínske územia s podporou vlády, ale v rozpore so Ženevskými konvenciami, aj osídľovať, a druhú drakonickú pre Palestínčanov na okupovaných územiach.

 

Tieto súdy sú súčasťou celkového režimu vojenskej diktatúry, ktorý na okupovaných územiach Izrael uplatňuje od prvých dní vojny v roku 1967. Na väčšine Západného brehu Izrael dodnes nad Palestínčanmi vládne pomocou rozkazov vydávaných veliteľmi.

 

Ďalším bodom je už spomenutá fyzická separácia. Palestínčania sú prakticky uväznení za obrovským betónovým múrom a ostnatým drôtom, ktoré ich oddelejú nie len od Izraela, ale aj od seba navzájom, a ktoré ich oberajú o prístup k vlastnej pôde. Múr, ploty, zátarasy, kolónie, vojenské zóny, cesty určené len pre Izraelčanov a ďalšie administratívne opatrenia ich územie úplne rozkúskovávajú tak, že ich prakticky väznia v getách. Najväčšie geto, Gazu, Izrael ešte k tomu podrobuje neľudskej blokáde, ktorá 2 milióny ľudí drží na hranici humanitárnej katastrofy. Keby oficiálne inštitúcie ktoréhokoľvek iného štátu toto robili Židom, Rómom či hociktorej inej skupine, nenazvali by sme to demokraciou.

 

Segregované cesty (tu, tu, tu, alebo tu), pokusy o oddelené autobusy (tu, tu, či tu), odopieranie prístupu k vode, jej krádež a presmerovávanie k izraelským občanom (tu, tu a tu) – naozaj treba vôbec klásť otázku, či ide o znaky typické pre demokraciu, alebo pre iný režim?

 


 

Stavanie a rozširovanie osád výhradne pre Izraelčanov na okupovanom území mimo medzinárodne uznaných hranć Izraela je ďalším príkladom uplatňovania privilégií pre jednu skupinu ľudí a odopierania dokonca aj práva na súkromný majetok skupine druhej. Zaberanie cudzieho územia pre jeho osídlenie vlastnými občanmi je nespochybniteľne rasistická a koloniálna politika. Nejde len o porušenie Ženevských konvencií, ale podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu aj o vojnový zločin.

 


 

Búranie palestínskych domov, vrátane škôl aj pre najmenšie deti, a politika ničenia celých dedín za účelom rozširovania izraelských osád alebo iba preto, aby dané územie bolo bez Palestínčanov, je ďalším vojnovým zločinom. Len pred týždňom začala okupačná armáda etnicky čistiť územie východne od Jeruzalema, na ktorom stojí beduínska dedina Chán Al-Ahmar.

 


 

Nejde o ojedinelé excesy či výnimky. Toto je systematická oficiálna politika štátu voči Palestínčanom na okupovaných územiach. Za celú históriu Izraela od začiatku okupácie nebolo jedinej vlády, ktorá by nestavala osady. Búranie palestínskych domov odštartovalo hneď so začiatkom okupácie. A nie, nejde o domy teroristov, v drvivej väčšine prípadov ide o domy civilistov, ktorých tam Izrael jednoducho nechce.

 

K tomu všetkému prirátajme opakované masakre civilného obyvateľstva v Gaze, či bežné beztrestné zabíjanie Palestínčanov.

 

Toto nie sú chybičky, aké má každá demokracia, ako zaznelo na diskusii. Toto sú znaky režimu v hlbokom rozpore s čímkoľvek, čo by mohlo pripomínať demokraciu. Demokracia pre privilegovanú skupinu populácie (takú mali aj v bývalej JAR) a odopieranie či pošliapávanie základných práv druhej, fyzicky oddelenej skupiny obyvateľov, nie je demokracia, ale apartheid.

 

Je pochopiteľné, že pre mnohých je ťažké prijať označenie Izraela týmto slovom, ale ako povedal bývalý minister školstva Izraela: čo by nás malo strašiť, nie je opis reality, ale realita sama.

 

Svetové osobnosti o izraelskom apartheide

 

Na podobnosť Izraela s režimom apartheidu už dlho upozorňujú aj mnohé svetové osobnosti. Medzi prvými, ktorí prelomili tabu na pomenovanie Izraela týmto pojmom, bol Jimmy Carter, bývalý prezident USA a sprostredkovateľ mierovej dohody z Camp Davidu medzi Izraelom a Egyptom. Aj nositeľ Nobelovej ceny za mier a jeden z najznámejších bojovníkov proti juhoafrickému apartheidu arcibiskup Desmond Tutu vidí podobnosť medzi bývalým režimom svojej domoviny a Izraelom: “Viem z prvej ruky, že Izrael vytvoril realitu apartheidu v rámci svojich hraníc a skrz svoju okupáciu. Paralely s mojou milovanou Južnou Afrikou sú bolestivo silné.”

 

Podľa jeho rodáka a spolubojovníka proti juhoafrickému rasizmu profesora práva a reportéra OSN Johna Dugarda je izraelský apartheid ešte horší ako ten juhoafrický, pretože ”má črty neznáme pre nás Juhoafričanov. Nikdy sme nemali múr oddeľujúci čiernych a bielych. Viem, že sa nazýva múr apartheidu, ale to je v skutočnosti nesprávne pomenovanie, pretože taký múr v Južnej Afrike nikdy nebol. A ako som už povedal, neboli tam oddelené cesty. Toto sú originálne črty izraelského režimu apartheidu”. Dodáva, že tak isto vojenské súdy vojenské súdy pre civilistov sú izraelské, v JAR neznáme, nóvum.

 

Konzervatívny britský politik, sir Alan Duncan, bývalý vysoký predstaviteľ vlády Davida Camerona podrobil ostrej kritike najmä politiku rozširovania izraelských osád, ktorej podporu označil za extrémizmus a pripomenul že „osadnícka aktivita nie je vykonávaná menšinovou skupinou mimo orbitu izraelského štátu. Osadnícka aktivita je systematicky iniciovaná, vykonávaná a podporovaná izraelskou vládou, ktorá schvaľuje a uskutočňuje nemilosrdnú expanziu hraníc Izraela“. To, čo sa deje v okupovanom Hebrone, je podľa neho nespochybniteľne apartheidom: “V Južnej Afrike to znamenalo pasové karty, žiadnu slobodu pohybu, zakázané oblasti a občanov prvej a druhej kategórie. Tak to je aj v Hebrone.“

 

Pred apartheidom v Izraeli varoval aj Obamov minister zahraničných vecí John Kerry na uzavretom stretnutí, z ktorého na verejnosť unikla nahrávka. Na nej hovorí, že ak mierové rokovania stroskotajú, Izrael sa stane apartheidom. Bolo to prvýkrát, čo vysoký predstaviteľ USA použil v súvislosti s Izraelom toto slovo ešte počas svojho funkčného obdobia.

 

Aj ľudia mimo politiky sú šokovaní po oboznámení sa s izraelskou realitou, ktorá má ďaleko od demokracie. Minulý rok navštívil Palestínu herec Richard Gere známy obhajobou Tibetu. To, čo videl v Hebrone, mu pripomenulo dávne časy rasovej segregácie v južných štátoch USA.

 


 

O niekoľko mesiacov po ňom bola v Hebrone mierová aktivistka Ariel Gold. Vojaci ani jej ako židovke z USA nechceli dovoliť vstúpiť do palestínskej štvrti.

 

Ariel Gold despite of being Jewish is actively standing up for the Palestinian human rights.She often exposes herself to the dangers of being intimidated and arrested by the occupying Israeli forces.We, the Palestinian people want to say: thank you Ariel Gold for voicing your support for Palestinian justice. Palestinian Christians and Muslims wish to express their gratitude for your support and spreading the awareness about the opression that we live daily

Uverejnil používateľ Haitham Khatib P.P. Štvrtok 6. júl 2017

 

Apartheid v praxi

 

Existuje jeden spôsob, ako sa obhajcovia izraelskej politiky môžu pokúsiť poprieť, že ide o apartheid a náznaky takejto argumentácie zazneli aj na samotnej diskusii. Je založená výhradne na predpoklade, že štát môže uplatňovať apartheid len na vlastnom území voči vlastným občanom, a keďže okupované územia nie sú oficiálne súčasťou Izraela a Palestínčania žijúci na nich nie sú izraelskými občanmi, nemôže ísť o apartheid. Ide teda o výsostne legalistický prístup, ktorý nepopiera nedemokratickú prax a rasistickú realitu, iba tvrdí, že ich uplatňovanie nie je možné považovať za apartheid čisto z formálneho hľadiska.

 

Ak to je naozaj všetko, čo obhajcovia Izraela dokážu na jeho obranu povedať, potom vlastne priznávajú, že jeho politika de facto apartheidná je, čo je presne to, čo proponenti tézy o izraelskom apartheide hovoria. Formálne hľadisko je irelevantné. Nikto netvrdí, že Izrael sa explicitne prihlásil k politike apartheidu. Argument je, že ju uplatňuje v praxi a že tak robí na základe zákonov, ktoré sú rasistické. Jednoducho, realita, ktorú milióny palestínskych civilistov musia každodenne zažívať, je podobná, v niektorých ohľadoch horšia, ako realita juhoafrického apartheidu.

 

Už vyššie spomínaný John Dugard v správe pre OSN píše, že “medzinárodné spoločenstvo identifikovalo tri režimy ako nepriateľské k ľudským právam – kolonializmus, apartheid a zahraničnú okupáciu. Izrael jasne uplatňuje okupáciu palestínskych území. Zároveň, elementy okupácie predstavujú formy kolonializmu a apartheidu, ktoré sú v rozpore s medzinárodným právom”. Na popieranie Izraela, že účelom jeho krokov na okupovanom území je “vytvoriť a udržiavať dominanciu jednej rasovej skupiny (Židov) nad inou rasovou skupinou (Palestínčanmi) a systematicky ich utláčať” odpovedá, že “taký zámer alebo cieľ môžeme vyvodiť z činov opísaných v tejto správe”.

 

Celá váha tvrdenia, že izrael nad Palestínčanmi uplatňuje režim apartheidu, leží na empírii a na faktickej podobe jeho politiky, nie na oficiálnom priznaní sa izraelských inštitúcií – tie toľko rozumu, aby tú chybu neurobili, majú. Argument, že Izrael nie je apartheidom oficiálne či formálne, teda nič nevyvracia. Pripomeňme si slová bývalého ministra Sarida ešte raz: “Čo sa správa ako apartheid, je manažované ako apartheid a utláča ako apartheid, nie je kačica – je to apartheid.” Izrael je apartheidom, pretože sa ako apartheid správa.

 


 

Vo formalistickom duchu sa niesla aj námietka Grigorija Mesežnikova, keď sa na diskusii Denníka N pýtal: “Ako niekto môže s vážnosťou tvrdiť, že občania iného štátu sú zbavení politických práv, volebného práva voliť do iného štátu?” Odpoveď je veľmi jednoduchá. Izrael nikdy neuznal existenciu palestínskeho štátu a svoje hranice voči Palestíne ani nikdy nezadefinoval. Z hľadiska Izraela samotného teda žiaden palestínsky štát neexistuje, existuje izraelská kontrola nad celým územím historickej Palestíny a mnohí predstavitelia Izraela sa vyjadrili, že sa tejto kontroly nikdy nevzdajú.

 

Izrael okupované územia k sebe nepričlenil oficiálne, reálne však, prostredníctvom budovania osád hlboko na území Palestíny, ciest a všetkej infraštruktúry, ktorá ich spája s Izraelom, betónového múru, ktorý v prospech Izraela zaberá významnú časť palestínskej pôdy, dávno jeho súčasťou sú. Izrael vojensky ovláda takmer celú Palestínu. Kontrolou prídelu vody, elektriny, mobilného signálu, daní, exportu, importu, vzdušného priestoru, pohybu osôb nie len do a z palestínskych území, ale aj medzi jednotlivými palestínskymi mestami (z jednej palestínskej enklávy do druhej bez povolenia izraelských vojakov neprejde ani palestínsky prezident), vyháňaním palestínskych obyvateľov z veľkých častí okupovaných území, búraním ich domov, ba celých dedín, drží rozhodujúce aspekty životov miliónov palestínskych civilistov pevne vo svojich rukách. Moc Izraela nad Palestínou je všadeprítomná.

 

To, čo v skutočnosti palestínčania majú, sú oddelené ostrovčeky pod izraelskou kontrolou. Inými slovami, Palestínčania majú VÚC-ku v rámci Izraela. Obyvatelia tejto VÚC-ky však nemajú právo voliť do izraelských inštitúcií a je im odopierané občianstvo v štáte, ktorý o ich životoch rozhoduje.

 

Je to táto realita, ktorá vedie nielen Palestínčanov, ale aj mnohých zahraničných pozorovateľov a dokonca aj občanov Izraela ku konštatovaniu, že celé územie historickej Palestíny je v skutočnosti jedným štátom. Keďže v ňom má ale všetky práva iba jedna skupina ľudí, zatiaľ čo druhej fyzicky oddelenej skupine sú odopierané aj základné práva, je podrobovaná vojenskému právnemu systému, jej územie je kolonizované a sú voči nej predstaviteľmi prvej skupiny beztrestne páchané mnohé zločiny, ide o štát s fundamentálne nedemokratickým režimom ide o apartheid. Práve vedomie, že rozhodujúca je reálna politika, sa odráža aj vo vyjadreniach bývalých premiérov Izraela o tom, že vládu nad Palestínčanmi na dobytých územiach možno považovať za apartheid.

 

Ešte slabšou barličkou, o ktorú sa obhajcovia Izraela môžu pokúsiť oprieť vo vyjadreniach niektorých bývalých predsedov vlád či bývalého ministra Kerryho, je situovanie uskutočnenia tohto režimu do neurčitej budúcnosti. Ak sa Izrael nezbaví týchto území, neudelí ich obyvateľom volebné právo, alebo neprijme dvojštátne riešenie, stane sa apartheidom. Neimplikujú, že izraelská politika nespĺňa nejaké faktické kritéria definujúce apartheid, iba to, že Izrael tie kritériá nespĺňa dosť dlho. Ako dlho však treba čakať, kým existujúci apartheid bude možné za taký aj označiť? Tento alibistický postoj, založený na arbitrárnom subjektívnom posúdení, umožňuje Izraelu užívať si “medziobdobie”, kedy spĺňa vsetky kritériá apartheidu, no vyhýba sa nevýhodám spojeným s týmto označením, a predlžovať ho donekonečna.

 

Ak Ben Gurion hneď po okupácii vyhlásil, že okupovaných území sa treba zbaviť čím skôr, aby to nebol apartheid, ak Rabin už v roku 1976 varoval, že Izrael nemôže dlhodobo vládnuť nad Palestínčanmi bez toho, aby to bol apartheid, ak ľudia v bývalom Československu považovali 20-ročnú sovietsku okupáciu za večnú, potom vyše 51 rokov režimu vykazujúceho všetky podstatné znaky apartheidu je až príliš dlhá doba na to, aby sme spolu s Alonom Lielom, bývalým veľvyslancom Izraela v Južnej Afrike, konštatovali, že “v situácii, ktorá existuje dnes, kým sa nevytvorí palestínsky štát, sme v skutočnosti jedným štátom. Tento spoločný štát – s nádejou, že status quo je dočasné – je štátom apartheidu.”

 

K slovám Alona Liela treba dodať, že vytvorenie palestínskeho štátu nie je jediným spôsobom, ako ukončiť apartheid. Iné, dokonca lepšie, riešenie je zrovnoprávniť všetkých Palestínčanov v rámci už existujúceho spoločného štátu, teda udeliť im občianstvo a všetky s tým súvisiace občianske a ľudské práva. Nie je dôvod, aby ľudia hlásiaci sa k demokratickým hodnotám práve v Izraeli výsostne demokratické riešenie odmietali a už vôbec nie je dôvod, aby režim apartheidu obhajovali jeho označovaním za demokraciu. To, čo je apartheidom, nemôže byť zároveň demokraciou.

 

Záznam celej debaty Denníka N Izraelský zázrak vs. okupácia Palestíny si môžete pozrieť v nasledujúcom videu.

 

Izraelský zázrak vs. okupácia Palestíny

Zašiel Izrael priďaleko pri ochrane svojej bezpečnosti počas palestínskych protestov? Je veľká vec, že USA presunuli svoju ambasádu do Jeruzalema? Prečo sa Palestínčania vlastne búria a kedy skončí izraelská okupácia? Rabín, ľudskoprávny aktivista, veľvyslanec a reportér vyrozprávajú svoj pohľad na izraelsko-palestínsky konflikt, boj o Jeruzalem a 70. výročie vzniku Izraela.V prvej polovici bude s publikom diskutovať izraelský veľvyslanec na Slovensku Zvi Aviner Vapni. Pozvali sme aj palestínskeho veľvyslanca, bohužiaľ, nemohol sa v tomto čase zúčastniť na podujatí. V hlavnej časti debaty budú diskutovať:• Kamil Kandalaft, ľudskoprávny aktivista z palestínskej rodiny, ktorý vyrastal v Izraeli a v súčasnosti žije na Slovensku• Miša Kapustin, liberálny rabín, ktorý po ruskej okupácii Krymu emigroval a usadil sa v Bratislave• Pavel Novotný, český reportér serveru info.cz, ktorý sledoval najkrvavejšie strety izraelskej armády s Palestínčanmi za posledné roky.Diskusiu moderuje Mirek Tóda z Denníka N.

Uverejnil používateľ Denník N Pondelok 4. jún 2018

 

Článok bol publikovaný 12.7.2018 na portáli poleblog.sk.

 

Súvisiace články

Diskusia Dennika N: Izraelský zázrak sa nekonal

Keď okupácia mizne v prejavoch, nie v realite

OSN zakazuje, Izrael ignoruje

Izraelská spravodlivosť: Realita alebo mýtus?

Oslavovanie vrahov a podnecovanie k násiliu v Izraeli

 

Ako Karim šiel za Andrejom Dankom do NR SR

27.11.2018

Karim Tóth sa tento krát vydal do NR SR, aby sa stretol s jej predsedom Andrejom Dankom. Prečo? Vysvetlí vám to sám. [youtube W3iFEkWzsLo nolink] Výzvu slovenských osobností proti prijatiu viac »

Karim: Ochrana slovenského folklóru a palestínska šatka

13.11.2018

Viete, ako sa nosí palestínska šatka, tzv. arafatka? A ako súvisí s ochranou slovenského folklóru, s Líviou a Natáliou? Karim Tóth áno. [youtube qFOwwZViLp4 nolink] Ak chcete Karima Tótha viac »

Záhadný Slovák Karim odpovedá Lívii

06.11.2018

V ostatných týždňoch rozvírila hladinu internetových vôd reklama na alkohol s Natáliou a následné kritické až zúrivé reakcie nacionalistov, z ktorých snáď najväčší ohlas získalo video viac »

Ruský bombardér Tupolev Tu-160

Rusko na cvičenie vo Venezuele 'priletelo' s najväčšími bombardérmi sveta

10.12.2018 22:20

Na medzinárodnom letisku v Caracase pristáli aj ďalšie ruské stroje.

macron

Macron reaguje na nepokoje. Minimálna mzda sa zvýši o 100 eur

10.12.2018 21:44

Je to prezidentov najväčší ústupok smerom k požiadavkám protestujúcich z hnutia tzv. žltých viest.

Taliansko OBSE ministri zasadnutie Lajčák

V Bruseli sa pre kerčský incident spomínajú aj protiruské sankcie

10.12.2018 19:28

Podľa ministra Lajčáka Rada ministrov zdôraznila plnú podporu zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 118
Celková čítanosť: 397193x
Priemerná čítanosť článkov: 3366x

Autori blogu

Kategórie