Kandalaft

Na Slovensku, podobne ako v mnohých krajinách Západu, prebieha zápas o charakter štátu – či sa zachová jeho súčasná liberálno-demokratická podoba s dôrazom na ľudské práva, rovnosť a humanizmus alebo sa presadí autoritárska, xenofóbna a militantná koncepcia reprezentovaná na Slovensku najmä (no nie len) kotlebovcami. Veľká časť demokratického mainstreamu sa však pri vedení zápasu proti antisystémovej krajnej pravici dopúšťa závažných chýb, ktorými podkopáva vlastné snahy.

“Židia zabili Kennedyho.”
“Rómovia si za biedne podmienky života v osadách, nenávisť a násilie voči nim môžu sami.”
“Indovia si nezávislosť od Británie a vlastný štát nezaslúžia.”

Podobné xenofóbne až rasistické názory a postoje typické pre kotlebovcov sú v demokratickom tábore nepredstaviteľné a človeka, ktorý by ich vyslovil, by z členstva v ňom okamžite diskvalifikovali. Aspoň tak by to malo byť. Bojovať proti xenofóbii a zároveň zastávať a prezentovať podobné postoje by bola do neba volajúca absurdita. Zápas proti kotlebovcom by bol prehratý ešte pred tým, než by začal. Žiaľ, v radoch bojovníkov proti kotlebovcom nachádzame ľudí s podobným myslením.

Príkladom je Radovan Bránik. Uvedené citáty sumarizujú práve jeho myslenie – s jednou malou obmenou: Terčom jeho hejtu nie sú Židia, Rómovia či Indovia, ale Palestínčania.

Xenofóbny hoax

Jeho mediálny boj s nimi začal pred necelými piatimi rokmi po izraelskom týždňovom mini-masakri v Gaze, kedy sa v blogu podujal prikrášliť izraelské zločiny. O niečo vyše roka neskôr pokračoval pokusom obhájiť Ariela Šarona, zodpovedného za masaker okolo 2000 palestínskych civilistov v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila. V písaní anti-palestínskych článkov potom pokračoval až do masakra v Gaze v lete 2014.

Všetkých šesť článkov, ktoré Bránik venoval Palestínčanom, sú zaujímavou sondou do sveta proizraelskej propagandy, ktorá sa vehementne (a z veľkej časti oprávnene) dožaduje nekompromisného odmietnutia akejkoľvek antisemitskej xenofóbie, no sama je plná rovnako xenofóbneho zobrazovania Palestínčanov.

Pristavme sa na začiatok pri obhajobe Šarona. V článku Bránik síce obvinil kritikov zo lži, no vo svojej reakcii nie len že žiadnu lož nevyvrátil, ale ani sa neunúval konkretizovať, v čom spočíva.

Čo teda v celom článku robil?

V prvom rade sám klamal a šíril hoax o tom, ako Palestínčania zabili libanonského prezidenta. Tí však v skutočnosti s jeho smrťou nemali nič spoločné. Zabil ho libanonský kresťan Habíb Taniús Šartúni, člen Sýrskej sociálnej národnej strany, ktorému prekážala prezidentova proizraelská politika. K vykonaniu atentátu mal skvelú príležitosť. Výbušniny umiestnil v byte nad centrálou prezidentových Faláng, kde bývala jeho rodina, a tesne pred odpálením bomby zavolal svojej sestre, aby opustila budovu. Sám sa k svojmu činu niekoľkokrát priznal.

Tieto skutočnosti sú známe už vyše tridsať rokov, napriek tomu sa Bránik buď rozhodol úmyselne šíriť starú anti-palestínsku konšpiračnú teóriu, alebo „Mr. bezpečnostný expert“ ako školák bez overenia zhltol lož samotného Šarona, ktorý z tohto činu na druhý deň po atentáte verejne obvinil Palestínčanov. Proizraelské propagandistické kruhy tento nezmysel šíria dodnes.

K hoaxu o palestínskych vrahoch prezidenta Bránik pripojil aj konšpiračku, že v táboroch Sabra a Šatila zostalo v rozpore s dohodou o odsune okolo 3000 bojovníkov OOP. To má zrejme v očiach čitateľov ospravedlniť vpustenie zabijakov z Faláng do táborov. Lenže žiadnych 3000 bojovníkov tam nebolo. Keby to bola pravda, znamenalo by to, že toto obrovské množstvo bojovníkov nechalo 150 falangistov dva dni znásilňovať a masakrovať približne 2000 svojich bratov a sestier, rodičov a detí. Nikto, dokonca ani vyslanec USA za Reagana Morris Draper, tejto rozprávke neveril. Aj túto lož vytvoril a šíril Šaron a jeho bezpečnostné orgány.

Bránik ďalej bránil Šarona tým, že iba podcenil riziko, ktoré Falangy vo vzťahu k Palestínčanom predstavujú. Opäť mimo. Že Falangy sú banda zabijakov inšpirovaná fašistami, bolo a je všeobecne známe. Boli jednou z hlavných bojujúcich strán v libanonskej občianskej vojne a dávno pred Sabrou a Šatilou mali na svedomí množstvo masakier nie len voči Palestínčanom, ale aj voči konkurenčným libanonským kresťanským skupinám. Vedelo sa to aj v najvyšších izraelských armádnych a vládnych kruhoch podobne ako to, že po zavraždení svojho milovaného prezidenta chystajú voči Palestínčanom pomstu. S odôvodnením, že treba zabrániť masakrom Izrael napokon územie, na ktorom sa Sabra a Šatila nachádzajú, aj obsadil, čím zaň a aj za civilistov na ňom prebral zodpovednosť. O pár dní už bolo všetko inak.

Šaron žiadne riziko nepodcenil. Dobre vedel, kto sú Falangy, aj to, ako neznášajú Palestínčanov. Lživým obvinením z vraždy a výmyslom o bojovníkoch ich vyhecoval a potom na izraelských džípoch navozil do táborov, kde im umožnil dva dni páchať na palestínskych civilistoch zverstvá. Jatky začali vo štvrtok večer a skončili v sobotu ráno. Izraelská armáda okolo táborov držala stráž a v noci vystreľovala svetlice, aby zabijaci dobre videli aj v tme.

Prezývku mäsiar z Bejrútu Šaron nezískal len tak pre nič za nič. Samotní Izraelčania boli z masakra tak šokovaní, že na historicky najväčšej demonštrácii takmer pol milióna ľudí v Tel Avive žiadalo jeho demisiu.

Už len fakt, že sa niekto podujme na nemožnú úlohu obhájiť tento zločin a zodpovednosť tohto muža zaň, by mal stačiť na vytvorenie úsudku o ňom. Že k tomu Bránik používa hoaxy a alternatívne fakty, ho zaraďuje rovno medzi Rostasov.

Zbabelé vykrúcanie

Bránik bol na tieto prešľapy upozornený, no nikdy sa svojim čitateľom za ne, a najmä za očividnú lož o vrahoch prezidenta, neospravedlnil. Naopak, chybu priznal, no jej význam zľahčoval výhovorkami, že v jeho texte šlo iba o jednu nepodstatnú informáciu:

Mohla by to byť pravda, lenže nie je. Bránik túto lživú informáciu v nie dlhom článku zopakoval až štyri razy a z toho, že ju považoval za podstatnú, ho usvedčujú jeho vlastné slová:

Text článku hovorí jasne o údajnej vražde prezidenta Palestínčanmi ako o rozhodujúcom momente, ktorý spôsobil, že s nimi nikto nechce jednať v rukavičkách (pekný eufemizmus pre masaker; slovník hodný demokrata). To sú Bránikove slová.

Obviniť Židov z vymyslených zločinov patrí ku klasickým propagandistickým metódam antisemitov. Židia varia maces z krvi kresťanských detí, zotročujú národy, ovládajú svet, vyvolávajú vojny, zabili takéhoto politika, tamtakého prezidenta atď. Má to vyvolať zdanie, že nenávisť a násilie voči Židom sú opodstatnené, že si Židia za antisemitizmus môžu sami a že si ho azda zaslúžia. Že sú takéto xenofóbne triky voči Židom neprijateľné, je ľuďom v demokratickom mainstreame jasné. Verejne činné osobnosti, ktoré túto čiaru prekročia, sú okamžite pranierované a buď sú vytlačené na okraj spoločnosti alebo sú nútené ospravedlniť sa a vziať svoje slová späť.

Rovnaké xenofóbne triky sú za čiarou voči ktorejkoľvek skupine, ktorá čelí útokom, či sú to Rómovia, ľudia z LGBT komunity, utečenci alebo Palestínčania. Xenofóbia voči komukoľvek je jednoducho s demokratickými hodnotami nezlučiteľná. Falošné obvinenie Palestínčanov z vraždy však nie je jedinou čiarou, ktorú Bránik prekročil.

Palestínčania si za to môžu sami

Veľkú časť svojich textov o Palestínčanoch venuje ich negatívnemu zobrazovaniu, podobne ako sa anticigánski xenofóbovia vyžívajú v negatívnom zobrazovaní Rómov. Sú to nevďační barbari, násilníci, zabijaci, klamári, veční sťažovatelia, neschopní babráci a podvodníci. To všetko má implicitne a niekedy aj explicitne vyvolať presvedčenie, že si za svoje nešťastie, vrátane násilia páchaného na nich, môžu sami, že si ho zaslúžia – Rómovia aj Palestínčania. Bránik si v tomto ohľade vôbec nedáva servítku pred ústa:

Aj za to, že už pol storočia žijú pod vojenskou okupáciou a že polovici národa (cca. šiestim miliónom utečencom) Izrael bráni v návrate do vlasti, môžu Palestínčania, nie štát, ktorý okupáciu uplatňuje; Palestínčania štát vlastne ani nechcú:

Prečo nechcú vlastný štát hoci už dlhé desaťročia hovoria, že ho chcú? Lebo v skutočnosti im vyhovuje dostávať financie z EÚ. Kvôli tomu preferujú život pod čižmami nepriateľských vojakov, ktorí im ničia domy a sady, väznia ich a zabíjajú. Podobnosť s kotlebovským zobrazovaním Rómov ako parazitov, ktorým ide iba o bezpracné získavanie výhod, čiste nenáhodná. V ďalšom jeho článku nájdeme toto:

Bránik obviňuje Palestínčanov z ich nešťastia, presne tak ako si akýkoľvek xenofób ospravedlňuje svoju nenávisť hodením zodpovednosti za ňu na obeť. Palestínčania si podľa neho môžu dokonca aj za masaker v Sabre a Šatile. Vyššie uvedené citáty, v ktorých Palestínčania vyvolali masaker vraždou, ktorú nevykonali, hovoria sami za seba, ale máme k dispozícii ďalšie:

Podľa Bránika si Palestínčania štát ani nezaslúžia:

A opäť, v kombinácii s vykresľovaním Palestínčanov ako darebákov:

Že je tento spôsob uvažovania typický pre antisemitských xenofóbov veľmi dobre vie aj Bránik. Venoval tomu článok s názvom Židia si za antisemitizmus môžu sami, v ktorom sa podobnému obviňovaniu Židov zo strany neonacistov vysmieva. Sám však nemá problém robiť to isté vo vzťahu k Palestínčanom.

A najobľúbenejší argument? Palestínčania lynčujú kolaborantov. Tejto téme venoval ďalší samostatný článok.

Ak si Radovan Bránik myslí, že je arbitrom, ktorý rozhoduje o tom, ktoré národy si “zaslúžia” slobodu a ktoré majú trpieť pod vládou iných národov a že si môže svojvoľne určovať kritéria na takéto rasistické hodnotenie, mám pre neho smutnú správu: narodil sa v nesprávnom storočí; Európania už dávno nie sú kolonizátormi tretieho sveta.

Lynčovanie je odporná praktika. Nie je to však test, ktorým sa skúma “dospelosť” národa, aby mohol dostať “občiansky preukaz”. Lynčovali kolaborantov s nacistami aj v povojnovej Európe (napríklad aj v Česku). Nikto príčetný to nepoužíval ako argument na odopretie slobody európskym národom. Ešte pred pár desaťročiami lynčovali v USA afro-američanov. Minulý rok zlynčovali človeka aj Izraelčania v Izraeli. Deje sa to v mnohých krajinách sveta, vrátane Brazíle či Indie – v posledne menovanej krajine sa občas stáva, že niekoho zlynčujú za jedenie hovädzieho mäsa, že ženu hromadne znásilnia, alebo že ju zabijú za čarodejníctvo. Mal by pán Bránik odvahu povedať, že si napríklad Indovia nezaslúžia štát a Británia nemala ukončiť kolonizáciu ich krajiny? Zverstiev je po celom svete strašne veľa, ale nikto príčetný ich nevytiahne ako argument v diskusii o tom, či má nejaký národ byť slobodný, alebo či má žiť pod cudzou okupáciou. Takéto uvažovanie patrí akurát tak do Slobodného vysielača.

Súčasný stav predstavuje vládu iného národa nad Palestínčanmi, vojenskú diktatúru, kolonizáciu územia a režim apartheidu. Upieranie ich práva na slobodu a nezávislosť znamená implicitnú podporu pre súčasný status quo, teda každodenné násilie Izraela voči miliónom palestínskych civilistov, vrátane búrania ich domov, ničenia ich sadov, vyháňania z ich pôdy, jej kolonizáciu izraelskými osadami, beztrestnú streľbu do civilistov (často s následkom smrti), neľudskú blokádu a opakujúce sa masakre.

A čo sa konkrétne Palestínčanov týka, ich právo na slobodu a vlastný štát je dávno uznané svetovým spoločenstvom, ako aj medzinárodným právom. Palestínu dnes uznáva takmer 140 štátov sveta (vrátane Slovenskej republiky) a pred niekoľkými rokmi bola prijatá ako nečlenský štát do OSN – čo je rovnaký status aký má Vatikán. Na porovnanie, Izrael uznáva okolo 160 štátov.

Kolektívna vina a trest

Ďalšou typicky xenofóbnou črtou Bránikovho uvažovania je kolektívna vina a kolektívny trest. Jeho texty sa len tak hemžia pasážami, v ktorých vinnými robí všetkých Palestínčanov. Ďalší príklad k už vyššie uvedeným:

Po farbistom opise toho, ako kruto sa k Palestínčanom správajú iné arabské štáty, Bránik klincuje hádzaním viny, znovu, kolektívne na Palestínčanov a prejavuje pochopenie pre ich útlak:

Ďalšia kolektívna vina nadväzujúca na konšpiračku o tom ako Európska únia údajne financuje palestínsky terorizmus. Lynčovanie je podľa Bránika vrchol kultúrneho vyžitia Palestínčanov.

Sám sa bez hanby priznáva, že xenofóbne štvanie proti národom považuje za normálne:

Človek nemusí byť Einstein, aby si všimol, že stačí v jeho tvrdeniach nahradiť Palestínčanov za Židov a máte krásneho antisemitu: Židia si môžu za to, že s nimi nikto nechce jednať v rukavičkách (rozumej: za pogromy); vrchol ich kultúrneho vyžitia je lynčovanie podozrivých na ulici; Židia sú národ, ktorý možno obviniť z neznášanlivosti; ostatné národy ich prenasledujú, pretože vedia čoho sú Židia schopní, keď dostanú šancu prejaviť sa.

Zarážajúce je, že Bránik si nebezpečenstvo takýchto mentálnych skratiek plne uvedomuje:

Sám je však príkladom takéhoto rozdeľovania na MY a ONI zbavujúceho zodpovednosti za vraždenie.

V Bránikovej obhajobe Šarona môžeme nájsť aj podobnosti s antisemitskou obhajobou Tisa zo strany neoľudákov. Pre nich to bol veľký muž slovenských dejín, po Svätoplukovi snáď najväčší. Pre Bránika je “veľkým mužom izraelských dejín” Šaron. Pre neoľudákov bol Tiso ochrancom Slovenska, pre Bránika má Šaron „nepopieratelne zasluhy na udrzani uzemnej celistvosti izraela“. (Citáty bez diakritiky sú z diskusií pod článkami a na facebooku.) A tiež:

Neoľudáci ospravedlňujú Tisa tým, že nie on, ale Hitler páchal genocídu Židov v plynových komorách, Bránik ospravedlňuje Šarona tým, že páchateľmi masakra boli Falangy, nie Šaron či jeho armáda. Za tým účelom spomína správu izraelskej vyšetrovacej komisie, ktorá “vinu za masaker dáva na plecia veliteľa Falangy.” Ďalšie zbavovanie viny Šarona:

Lenže okupačná armáda nesie zodpovednosť za územie, ktoré okupuje aj za obyvateľov, ktorí sa na ňom nachádzajú, a že najšpinavšiu prácu prenechala Falangám, ju tejto zodpovednosti nezbavuje. Vedel to aj americký vyslanec, ktorý Šaronovi povedal: „Musíte zastaviť masaker, je to hrozivé. Mám v tábore predstaviteľov, ktorí rátajú telá. Mali by ste sa hanbiť. Situácia je úplne desivá. Zabíjajú deti! Máte bojové pole pod svojou kontrolou, ste preto zodpovední za tú oblasť.“

Čírou náhodou Bránik navyše zabúda čitateľom prezradiť maličkosť. Tá istá správa izraelskej komisie uvádza, že Šaron nesie osobnú zodpovednosť za masaker, prirovnáva ho k protižidovským pogromom a viní izraelských vodcov z toho, že na základe známych informácií mali predpokladať, že masaker nastane.

Na dokreslenie xenofóbnej mentality môžeme uviesť tiež Bránikom prezentovaný fakt, že by nikto nechcel mať Palestínčanov za susedov, či jeho označovanie Palestínčanov za „neslávne známych“ “nepodarených súkmeňovcov”.

O tri roky neskôr: Všetko po starom

O Bránikových prejavoch chorobnej neznášanlivosti voči Palestínčanom by sa dalo písať ešte strašne dlho, taký článok by však nikto nedočítal. Uvedené citáty dokladajúce jeho nepriateľský vzťah k nim sú iba zlomkom z bohatého materiálu, ktorý jeho texty poskytujú. Samostatnou kapitolou sú tiež Bránikove manipulačné techniky. Podarené sú aj jeho amatérske pokusy psychoanalizovať ma na diaľku.

Je to večná škoda, pretože Radovan Bránik je v mnohých ohľadoch človekom na správnom mieste a profesionálom, a Palestínčanom ako jednotlivcom pravdepodobne nemá problém poskytnúť pomoc na individuálnej báze, no spôsob, akým zobrazuje Palestínčanov ako národ, a ako ospravedlňuje zločiny páchané na nich, je toxický a neobhájiteľne xenofóbny.

Po trojročnej prestávke sa Bránik pred dvomi mesiacmi k tejto svojej obľúbenej téme vrátil s nezmenenou vervou. Hitparádu starej známej xenofóbie predviedol v diskusii o Palestíne a BDS na facebookovej stene Pavla Hardoša. Čitateľov znovu poinformoval, že Palestínčania (kolektívne) sú sami zodpovední za svoje nešťastie:

Kolektívna vina znovu:

A ďalšie:

Znovu použil susedov, ktorých nikto nechce:

Ďalšie hoaxy

Korunu tomu všetkému nasadil šírením ďalšieho antipalestínskeho hoaxu, konkrétne, videa z arabského prostredia, ktoré zobrazuje niečo, čo má vyzerať ako množstvo mŕtvol. Tie sa však hýbu. Video má názov Hamas Lies (Hamas klame) a údajne odhaľuje podvod: Palestínčania klamú ukazovaním množstva mŕtvych obetí Izraela, ktoré v skutočnosti nie sú mŕtvolami, ale živými figurantmi.

Mala to byť ukážka tzv. Pallywoodu, ktorá má divákov presvedčiť, že palestínske videá o obetiach izraelského násilia sú zinscenované lži. Lenže s Palestínčanmi toto video nemá nič spoločné. Je z Egypta. Univerzitní študenti demonštrovali za nejakú vnútropolitickú záležitosť. Nesnažia sa oklamať nikoho, že sú mŕtvi, ale demonštrujú tak, že pózujú ako mŕtvi. Ide o typ demonštrácií, tzv. die-in, akých sa na svete koná neúrekom.

Die-in protest na univerzite v USA. Aj toto je podvod, za ktorým stoja zákerní Palestínčania? Zdroj: Beautiful in every shade.

Jediné, čo je na egyptskom videu lživé, je názov a popis, ktoré ho falošne zobrazujú ako palestínske a normálnu demonštráciu podávajú ako niečo nekalé. Ide o hoax namierený proti Palestínčanom. Okrem videí typu Pallywood, totiž, existuje aj žáner hoaxov, pracovne ich môžeme nazvať Israwood, ktorý nelichotivé videá, ktoré s Palestínčanmi nemajú nič spoločné, prisudzuje práve im. Xenofóbom stačí protipalestínsky popis, aby tieto lži zdieľali ďalej.

Identické video neskôr Bránik zdieľal aj na svojej facebookovej stene, kde sa mu začali hromadiť výčitky, že šíri hoax, aj od ľudí, s ktorými má dobré vzťahy a nie sú pro-palestínskymi aktivistami (napríklad aj od Sama Mareca), na čo sa „Mr. security“ začal vykrúcať ako Mazurek pri antisemitských statusoch. Napríklad tvrdil, že mu video iba pripadalo vtipné, lebo v noci “požil väčšie množstvo alkoholických nápojov”. Lenže ten istý hoax u Pavla Hradoša zdieľal pol dňa pred tým, o tretej poobede. Takže buď bol v ten deň opitý minimálne od poobedia až do noci, alebo opitosť bola nepodarený pokus, ako sa vykrútiť zo šlamastiky klamstvom.

To však nie je všetko. Vo vlákne pod ním zdieľal ďalšie video, tento raz z Iraku, ktorému však proizraelskí propagandisti dali názov Palestinian PR Lies Pallywood. Nuž boli to Israeli PR Lies Israwood a je to ďalší príklad šírenia xenofóbneho hoaxu týmto na slovo vzatým odborníkom.

Poslednou v sérii výhovoriek, ktorými sa snažil vylízať z konšpiračného bahna, bolo tvrdenie, že ich šíril ako súčasť akéhosi veľmi záhadného výskumu. Následne videá aj s diskusiou z jeho steny zmizli; on tvrdí, že ich dal do režimu, v ktorom ich vidí iba on. Na výsledky výskumu, ktorého spolupracovník šíri hoaxy a „vedecký materiál“ získava verejnými xenofóbnymi vyhláseniami, sme všetci veľmi zvedaví.

S xenofóbmi proti xenofóbii?

Bránik je snáď najviditeľnejším príkladom veľmi problematických aktérov na strane proti-kotlebovského demokratického mainstreamu. K jeho do očí bijúcim prejavom otvorenej xenofóbie voči Palestínčanom môžeme prirátať aj hejtovanie pôvodných obyvateľov Ameriky, zľahčovanie koloniálnej histórie Západu, ako aj mediálne útoky na predstaviteľov LGBT komunity na Slovensku.

Nič z toho nebráni demokratickému mainstreamu prijímať ho ako “bezpečnostného experta” či spojenca v boji proti „extrémistom“. Minulý rok ho na túto tému spovedal Braňo Dobšinský v Slovenskom rozhlase, na ľudskoprávnom filmovom festivale Jeden svet poučoval deti o terorizme v spojitosti s islamom a kresťanstvom, veselo s ním spolupracuje Grigorij Mesežnikov a inštitút Globsec, v Košickej Tabačke zas spolu s posledným križiakom Krajniakom nedávno hovoril o tom, „kto ohrozuje Slovensko“, a zhruba v tom istom čase sa fotil v príjemnej spoločnosti riaditeľa Nadácie otvorenej spoločnosti, hoci tá istá nadácia ho kvôli jeho problémovým vyhláseniam pred tromi rokmi vylúčila z vlastného seminára. Už je asi všetko zabudnuté a odpustené.

Ak je Bránik, ktorého xenofóbia voči Palestínčanom nie je kvalitatívne odlišná od obyčajného antisemitizmu, jednou z verejných tvárí občianskej spoločnosti brániacej hodnoty demokracie, ľudských práv a otvorenosti, tak si môžeme gratulovať k prehre. Pre kotlebovcov nemôže byť nič ľahšie ako na výčitky demokratického mainstreamu zareagovať ukázaním na Bránika a odpovedať: “Ak môžete vy, môžeme aj my.” Kto a ako vysvetlí nerozhodnutým, že Kotleba nesmie hejtovať Rómov či utečencov, ale je v poriadku, keď Bránik štve proti Palestínčanom? Bojovať proti xenofóbii, a pritom pestovať vlastnú verziu xenofóbie, je nie len eticky neprijateľné, ale aj prakticky nemožné.

Xenofóbiu je potrebné odmietnuť vo všetkých jej formách, nie hľadať pre ňu ospravedlnenia. Zmiešané signály v podobe selektívneho uplatňovania vlastných princípov, ktoré pro-Západný mainstream roky vysiela, sú jedným z dôvodov nedôvery veľkej časti ľudí voči demokracii. Ak sa demokratická časť spektra nechce uspokojiť iba s presviedčaním presvedčených, musí dokázať, že odmietanie xenofóbie myslí vážne, a urobiť si poriadok vo vlastných radoch. 

Článok bol publikovaný na portáli poleblog.sk.

Súvisiace články

Ako sa stránka Marián Kotleba je fašista zamotala do vlastných konšpirácií

Nanebovstúpenie Ariela Šarona

Ako Mesežnikov antisemitov hľadal (a niešiel)

Ako sa zo mňa nestal antisemita

Vízia spoločného sveta bez Palestínčanov