Založ si blog

Naša prítomnosť môže vojakov či osadníkov odradiť od páchania násilia

Do Palestíny išla zo zvedavosti a kvôli fotografickému projektu. Odvtedy sa tam pravidelne vracia. Pracuje v ekumenickej organizácii, ktorej misiou je monitorovať a zmierňovať dopady izraelskej okupácie na obyvateľov. O tom, ako sa tam dostala, čo zažila a ako vidí možnosti riešenia situácie v Palestíne, rozpráva Mária, pôvodom zo Slovenska žijúca v Českej republike.


Čo ťa priviedlo do Palestíny?

 

V Čechách a na Slovensku, keď nechceš, nemusíš o Palestíne vedieť nič, ale v západnej Európe som sa zoznámila s niekoľkými Palestínčanmi a rozprávala som sa s kamarátom fotografom, ktorý píše knihu o Palestíne, tak ma to zaujalo. Najskôr som sa divila, že “Jericho, to naozaj existuje? Také staré mesto…” a “Nazaret, to akože stále stojí? Tak tam musím ísť”.

 

Do Palestíny som teda išla ako zvedavá turistka, ale tiež robiť fotografický projekt v utečeneckých táboroch. Poloprofesionálne sa venujem fotografovaniu a keď bola utečenecká kríza v roku 2015, začali ma zaujímať utečenecké tábory. A tá predstava, že v Palestíne sú utečenecké tábory už od roku 1948 a stále tam sú – niečo čo má byť dočasné a stále to tam stojí a vznikajú z toho mestá, ktoré ale nemajú žiaden oficiálny status, len sú pod správou OSN a chodí do nich izraelská armáda – bola pre mňa ohromujúca.

 

Napríklad v prvom tábore, kde som bola, Aida pri Betleheme, to je miesto, kde sú ľudia najviac vystavovaní slznému plynu na svete. Majú tam školu postavenú bez okien, lebo armáda nechcela, aby bolo vidno do Izraela. Mám to aj na fotke. To je normálne úlet. Potom tam Izrael pre istotu postavil múr.

 

Škola so zamurovanými oknami v utečeneckom tábore Aida.

 

Pracovala si aj ako dobrovoľníčka v mierovej organizácii. Čo si tam robila?

 

Mne sa v Palestíne tak veľmi zapáčilo, že som sa tam odvtedy niekoľkokrát vrátila. V Aide som sa stále pýtala na prácu a dostala som kontakt na ľudí z EAPPI. Jedného dňa mi nečakane prišla správa, že môžem s nimi ísť ako dobrovoľníčka, tak som sa rýchlo presťahovala z cudziny domov a hneď aj odletela do Palestíny, kde ma umiestnili do tímu v Jeruzaleme.

 

Odtiaľ sme vyrážali aj na iné miesta. Napríklad, chodievali sme na checkpoint Kalandia, kde sme doprevádzali deti do školy. Niektoré činnosti sme robili na pravidelnej báze niekoľkokrát do týždňa, ako v Kalandii, alebo sme doprevádzali deti do škôl aj v starom Jeruzaleme, kde ich vojaci otravujú, chodili sme sa hrať s deťmi v Silwáne (chudobná obytná štvrť vo východnom Jeruzaleme). Ďalšou aktivitou je monitorovanie incidentov, ako sú demolácie domov alebo násilie osadníkov.

 

Naše tímy ale pôsobia po celom Západnom brehu Jordánu. Prvým miestom, kde sme ako organizácia začali pôsobiť je Janún. To je malinká dedinka, kde každého poznáš a vytvoríš si s nimi puto. Kvôli agresii osadníkov takmer zanikla, potom sa tam od roku 2002 ľudia začali aj vďaka prítomnosti EAPPI sťahovať nazad. Ale aj tak sa stáva, že tam sú vojaci každú druhú noc.

 

Pastier s ovcami v Janúne.

 

Hovorila si, že vojaci otravujú deti v Jeruzaleme. Ako?

 

Zastavujú ich, kontrolujú im tašky. To sú osem – desaťročné deti. V Jeruzaleme je normálne, že neustále kontrolujú dospelých Palestínčanov. A nielen ich. Kamaráta z Kolumbie, ktorý je snedší, za prvé dva dni zastavili trikrát. Dospelý sa s tým nejako vysporiada, ale tie deti sú z toho vystresované. Už len fakt, že ťa zastaví vojak, ktorý má M16-ku, je v maskáčoch s helmou a celou výzbrojou a kontroluje ťa. Čo si z toho ako dieťa odnesieš?

 

Silwán vo východnom Jeruzaleme.

 

Povedz nám niečo viac o EAPPI.

 

Je to organizácia zriadená Svetovou radou cirkví so sídlom v Ženeve. Vznikla v 2002 na prosbu kresťanských cirkví v Jeruzaleme, ktoré žiadali prítomnosť medzinárodných pozorovateľov na okupovaných územiach s dvomi hlavnými cieľmi. Prvý sa nazýva “protective presence” (ochranná prítomnosť). Idea je, že prítomnosť pozorovateľov môže pomôcť znížiť porušovanie ľudských práv. Že to jednoducho vojakov či osadníkov odradí od páchania násilia alebo, že bude jednoduchšie pre Palestínčanov prechádzať cez checkpointy – že to nebude trvať 5 hodín, ale iba tri. Tam nemáš veľmi vysoké ciele.

 

Druhý cieľ je dokumentovať incidenty, zaznamenávať ich do databázy, z ktorej potom môže čerpať OSN, s ktorou spolupracujeme. Je to práca v teréne, zbierame dáta a zároveň sa snažíme, aby nás bolo vidno, sme tam vo farebných vestách a svojou prítomnosťou ľudí chránime. Ale nemôžeme zasahovať do situácie, môžeme len dokumentovať.

 

Ďalej ide o udržiavanie kontaktu s komunitami. Navštívili sme veľa beduínskych dediniek. Tam je najlepšia káva na svete (smiech). Ale mnohé z nich sú v ohrození. Napríklad v lete a na jeseň 2018 sa Izrael chystal zbúrať Chán al-Ahmar. Vtedy sme tam ako organizácia prespávali a niekedy sa stalo, že sa naši členovia ocitli pred buldozérom.

 

Prečo ju chcú zbúrať?

 

Je to beduínska komunita na východ od Jeruzalema, ktorá najskôr bola (snáď nepopletiem tú históriu) vyhnaná Izraelom z púšte v Negeve. Potom ich vytlačili tam, kde je teraz Abu Dis (predmestie východného Jeruzalema) a odtiaľ ich armáda znova odsunula na súčasnú lokalitu. Ide o súkromný pozemok, ktorý patrí konkrétnemu Palestínčanovi, jeho rodine, a on ho dal do užívania tejto komunite. Izraelská vláda argumentuje, že nemajú povolenie postaviť si svoje stany na tomto území.

 

Najväčší problém je základná škola, ktorá bola postavená talianskou ekologickou organizáciou. Nemohli použiť betón, takže je postavená z pneumatík zaliatych hlinou. Nie je to teda ani riadna stavba. Ona je ale veľmi zásadná. Je to jediná škola v tejto komunite a zároveň v blízkosti ostatných komunít v oblasti, takže slúži pre deti z celého okolia.

 

Škola v Chán al-Ahmar.

 

Je nesmierne dôležité, že tam tá škola je, lebo, kým nebola, najmä dievčatá nemohli dostávať vzdelanie. Najbližšia škola je totiž v okolí Jericha alebo Ramalláhu, čo je veľmi ďaleko, takže sa ich tam báli púšťať. Tým, že tu je, pomáha to hlavne dievčatám zo všetkých týchto komunít.

 

A veľmi sa tam tešia. Robili sme rozhovor s nimi a boli celé natešené, že potom chcú ísť na univerzitu a majú dobré známky. Jedna chce byť spisovateľkou, druhá doktorkou, ďalšia novinárkou. Majú svoje sny o štúdiu a bez tejto školy by to nebolo možné. Chodí do nej asi 150 žiakov a žiačok a je kľúčová pre celý ich spoločenský život.

 

Ako to dopadlo?

 

Náš tím tam prespával non-stop, lebo Izrael ohlásil, že to ide zbúrať a každú noc ich budili vojaci s buldozérmi a dochádzalo k stretom. Ale tým, že tam bolo veľa aktivistov a pozorovateľov zo sveta aj z Izraela, veľa humanitárnych organizácií, novinárov a veľká pozornosť aj Európskej únie a médií, podarilo sa to zastaviť. Ale stálo to neskutočne veľké úsilie a pol roka to bolo pod drobnohľadom sveta. Stále tam môžu kedykoľvek prísť a zdemolovať to, ale tá pravdepodobnosť nie je teraz veľmi veľká.

 

Takáto masívna akcia dokáže Izrael zastaviť, ale problém je, že takýchto dediniek je tam veľa. V tomto úspechu je kus nádeje, že keby sa svet začal zaujímať viac, tak by bola možná aj väčšia zmena.

 


 

Bola si svedkyňou masového búrania vo Wádu Hummus a Súr Bahire. O čo tam šlo?

 

To bolo strašné. Ide o územie medzi Jeruzalemom a Betlehemom, ktoré na základe dohôd z Osla patrí do zóny A, teda pod úplnú palestínsku správu. Izrael však potom postavil múr – ten sa tu mení na plot -, takže túto časť prakticky pričlenil k Jeruzalemu, ktorý ovláda Izrael. Je to úplne absurdná situácia. Oficiálne patria pod Palestínu, ale fakticky pod Izrael. Palestínska správa vydala povolenia na stavbu domov, ktoré sú tým pádom legálne. Izrael ale vyhlásil, že 200 metrov od plota nemôže stáť žiaden palestínsky dom, lebo sú vraj bezpečnostnou hrozbou pre vojakov, ktorí prechádzajú popri plotu. Takže niekoľko sto bytov zostalo v ohrození.

 

Obyvatelia dostali z izraelského súdu vyrozumenie, že do mesiaca majú vypratať domy, lebo budú zbúrané. Keď súdy zamietli sťažnosti Palestínčanov proti búraniu, šli sme do tej oblasti s tým, že tam prespíme. Na mieste sa už organizovali aj ďalšie mierové alebo antiokupačné organizácie, ale chýbala tam OSN. Neboli tam ani novinári, lebo im armáda povedala, že v ten deň to nezbúrajú. Tí im uverili, ale, samozrejme, armáda práve v ten deň začala s demoláciou.

 

Ako prebiehalo samotné búranie?

 

To bolo ako invázia do Gazy. Vojaci prišli v noci, autobusy plné vojakov, buldozéry. Dokopy možno deväťsto až tisíc vojakov a zamestnancov armády. Normálne si tam postavili stany s jedlom, toalety.

 

Prešli popri obrovskom rozostavanom činžiaku, ktorý neskôr vyhodili do vzduchu. My sme vybehli z domu okolo 2. ráno, išli sme za nimi a tam sme vlastne ostali celých 24 hodín, lebo z toho urobili vojenskú zónu a nás tam uzavreli.

 

Okolo 5. hodiny ráno mala byť ranná modlitba na priestranstve. Vojaci začali po Palestínčanoch protivne ziapať, že majú 5 minút na to, aby vypadli.

 

Po modlitbe sa niektorí ľudia vrátili do domu, kde sme mali prespať, a keď tam okolo šiestej ráno vošli vojaci, myslela som, že tam niekoho zastrelili. Zrazu strašný krik, delobuchy, slzný plyn, človek tam visel z balkóna. Fakt, neskutočný krik, zvuk streľby.


 

Nezabili nikoho, ale okolo 18 ľudí skončilo v nemocnici vrátane štyroch ľudí z Británie. Jedna dobrovoľníčka sa zamkla v kúpeľni. Vojaci vyrazili dvere a hodili jej tam slzný plyn, a potom ju vytiahli von za šatku, ktorú mala na krku, takže skončila s úplne otlačeným hrdlom. Ďalšia sa nadýchala plynu. Takto to trvalo asi pol hodinu – streľba, násilie, krik ľudí – kým vytiahli von všetkých.

 

Potom tam nabehol buldozér a všetko zdemoloval. V druhom dome to prebiehalo podobne.

 

Ako to bolo s tým činžiakom?

 

Búrali tiež na druhej strane kopca, ale tam sme už nemohli, lebo nás držali v tej zóne celý deň. Až druhý deň sme videli, čo sa tam stalo. Celé to trvalo do ďalšieho večera a ten činžiak vybuchol až na koniec. Ale vyhodili do vzduchu len hornú polovicu, takže je to teraz veľmi nebezpečné, pretože sa to môže kedykoľvek zrútiť.

 

Bytovkla zničená pyrotechnikmi.

 

V ten deň zničili asi 9 budov, v ktorých bolo približne 70 bytov. Viac ako 300 ľudí prišlo o bývanie.

Izraelskí aktivisti, s ktorými sme tam boli, z toho boli úplne hotoví. Nezávidím im, lebo oni s tým žijú a je to ich štát, ktorý toto robí. Je dôležité, že tam chodia aj oni, lebo, keď to poviem bez servítky, tak Palestínčania nemôžu nič. A ak sa odvážia, riskujú väzenie alebo že ich zastrelia.

https://www.facebook.com/watch/?ref=external&v=787397361662575

Ako to prežívali obyvatelia zbúraných domov a čo je s nimi teraz?

 

Musím povedať, že ja som v živote nevidela Palestínčanov zlomených. Kdekoľvek sme prišli, videli sme, že tí ľudia sú odhodlaní vydržať. Ani neviem, kde berú ten optimizmus a silu vôbec každý deň vstať a niečo robiť a nevystreliť sa niekam. Ja, kebyže som na Kalandii každý deň ako oni, tak by som to nevydržala. Ale toto bolo prvýkrát, keď ľudia plakali a hovorili “pomôžte nám, my už nevieme čo robiť, už sme skúsili všetko. Sem sme sa presťahovali, lebo to tu bolo povolené, keďže v zóne C (ktorú kontroluje Izrael) sme bývať nemohli.” Dokonca, aj keď urobia všetko legálne, i tak im to Izrael zničí.

 

Niektorí sa po búraní nasťahovali k rodine, niektorí možno majú niekde iný byt. Palestínska samospráva prisľúbila, že ich určitým spôsobom odškodní. Európska únia prisľúbila nejaké financie. Ale to nie je riešenie. Prečo by EÚ mala platiť za izraelské zločiny?

 

Najsmutnejšie na tom bolo, že OSN vydalo ďalšie vyhlásenie, Európska únia vydala vyhlásenie, Amnesty International vyhlásila, že to hraničí s vojnovými zločinmi. Jeden deň tam bolo plno áut OSN, a potom ticho. Nič sa nedeje. Žiadne sankcie, žiadne opatrenia proti Izraelu, nič, aby sa obmedzila podobná politika – ani náhodou. Budeme sankcionovať Rusko ostošesť, ale keď príde na Izrael, tak všetci mlčia.

 

Ruiny zbúraného domu.

 

Spomínala si chceckpoint Kalandia. Čo to je?

 

Je to brána v betónovom múre, cez ktorú sa prechádza medzi palestínskym Západným brehom a Jeruzalemom, ktorý je pod kontrolou Izraela. Vyzeral hrozne, ale nedávno prešiel rekonštrukciou. My sme zažili obe podoby. Tá rekonštrukcia je o tom, ukázať Západniarom, že majú pekný prechod, ale v mnohom je to ešte horšie. Je to moderné, nové, elektronické, čaká sa menej, takže to trvá povedzme hodinu namiesto štyroch, ale má to niekoľko negatív.

 

V prvom rade, je to odkaz Izraela, že sa tu zabetónoval a nikam sa nepohne, že tu je natrvalo.

 

Elektronizácia tiež znamená, že oveľa viac ľudí je odmietnutých. Palestínčania musia mať elektronické karty, ale niekedy to nefunguje, niektorí ich ešte nemajú, mnoho ľudí je starých, nevedia, čo majú robiť a nie je možnosť komunikovať ani s vojakmi. Všetko to riadi systém a vojak, ku ktorému sa nakoniec dostaneš, len pokrčí ramenami, že systém rozhodol. Na starej Kalandii sa čakalo síce štyri hodiny, ale mohli sme osloviť vojakov, keď sa niečo dialo a skúsiť sa s nimi dohodnúť. Ale aj vtedy často odmietli. Samozrejme, to ale neznamená, že by som chcela, aby Kalandia vyzerala tak ako predtým.

 

Napríklad, sa stala taká strašná vec. Bola tam pani, ktorá mala rakovinu na pľúcach, mala povolenie ísť do nemocnice v Jeruzaleme a bolo jej zle. Spýtali sme sa vojakov, či by len ju samu nepustili cez humanitárny priechod, lebo sa jej ťažko dýchalo. Vojaci odmietli. Treba si predstaviť, že tam je povedzme 200 ľudí naraz, ako v klietke, tlačia sa, trvá to dlho. Pani nevydržala čakať, tak sa vrátila do Ramalláhu. Mala všetky papiere v poriadku, povolenia, mala rakovinu a aj tak ju nepustili prejsť rýchlejšie. Tá situácia je tam tak stresová, že keď má niekto zdravotné problémy, tak to nemusí vôbec dať. Niekoľko ľudí tam už v tlačenici zomrelo.

 

Aj keď nie je tlačenica, tak to trvá veľmi dlho a nikdy nevieš, či ten checkpoint zatvoria, či ťa pustia alebo vrátia, či ťa budú vojaci ponižovať alebo kričať na teba. Každý deň je to iné. A vyzerá to ako taký bitúnok.

 

 

Checkpoint Kalandia.

 

Ako sa Palestínčania pozerajú na to, či bude premiérom Netanjahu alebo Gantz?

 

Oni neveria tomu, že by nejaká zmena mohla prísť zvnútra Izraela. Preto aj to BDS (medzinárodná kampaň bojkotu Izraela za dodržiavanie ľudských práv Palestínčanov) a vplývanie na medzinárodnú komunitu. Ja sama som BDS nepodpísala, ale rešpektujem to, ako legitímny prostriedok boja za slobodu. Ak má zmena prísť, musí prísť z Európy. Ak niekto môže niečo spraviť, pritlačiť Izrael k rešpektovaniu akých – takých hraníc, musí to prísť zvonka. Oni Izraelským politikom neveria a ja sa tomu ani nečudujem.

 

Im sa to tam všetko sype na hlavu. Ich vlastná vláda, ktorá stojí za starú bačkoru, izraelská okupácia, a medzinárodná komunita, ktorá o nich hovorí ako o teroristoch. V tomto vyrastať a žiť, teraz byť palestínske dieťa niekde v Dženíne… Izrael je veľmi dobrý v ničení morálky mladých ľudí. Myslíš si, že postavíš dom niekde v bezpečí, tak ti ho zbúrajú, dostaneš sa na nejakú školu, postavia ti tam checkpoint, alebo ju zavrú. Aj najväčšia palestínska univerzita v Birzeite čelila v minulosti zatvoreniu a obliehaniu izraelskými vojakmi. Dostaneš povolenie, tak ti ho zrušia. Je to neustále deptanie celej spoločnosti.

 

Bola som v Addamír, čo je organizácia zaoberajúca sa politickými väzňami. Izrael využíva tzv. administratívnu väzbu, čo znamená, že ťa strčia do väzenia bez súdu a bez jasného dôvodu, lebo si podla nich bezpečnostná hrozba. Celkovo za rok väznia stovky detí. Pani z Addamír to ukazovala na príklade, že to funguje ako taká špirála. Ahmed je vo väzení a jeho kamarát Mohamed už vie, že je na rade. Keď Ahmeda prepustia, Ide Mohamed a Samir už vie, že ďalší bude on. Zhruba jedna pätina Palestínčanov bola väznená od roku 1967. To je šialené. Takmer 95% palestínskych detí na izraelských súdoch je odsúdených. U dospelých Palestínčanov je to až 99%. Také súdnictvo nie je nikde.

 

Argument o bezpečnosti vôbec nezodpovedá realite. Keby to mysleli vážne, tak za prvé, ten betónový múr a plot by dostavali. On ešte stále nie je ani dokončený. Za druhé, mohol byť postavený na Zelenej línii, čo je medzinárodne uznaná hranica medzi Izraelom a Palestínou. Namiesto toho zachádza do Západného brehu a robí z neho smiešny prevŕtaný ementál. Nerozdeľovali by Západný breh. Nestavali by osady. Aká bezpečnostná hrozba sú deti? Je to čistá šikana. Toto nerobí demokratický štát.

 

Izraelská osada – mimo hraníc Izraela na území Palestíny.

 

Ako sa na tieto tvoje aktivity v Palestíne pozerá tvoja rodina?

 

Keď som išla prvý krát do Palestíny, mama ma odhovárala. Takmer ma vydedila (smiech). Mala o mňa strach. Vtedy to bol dosť boj, ale druhýkrát to už bolo v pohode, lebo vedela, že som sa vrátila v poriadku. A keď som tam išla s EAPPI, tak mi pomáhala s presťahovaním zo zahraničia.

 

Neskôr tam mama prišla za mnou na návštevu aj s kamarátkou. Mali pokyn od manžela kamarátky, aby jazdili len taxíkmi, že inak je to nebezpečné. To som im zrušila, že to tu takto nejde, na to zabudnite, normálne používame MHD. A keď odchádzala a hovorila som jej, že sem ešte prídem, tak už zareagovala, že ok, vidí, že sa tu nestrieľa po uliciach, ako to prezentujú v správach. A odchádzala s tým, že sa jej tam veľmi páči a že, keď sa tam chcem vrátiť, je to v poriadku. Ona hlavne vie, že som tam spokojná a to je pre ňu dôležité.

 

Čím si vysvetľuješ, že sa u nás o podobe izraelskej okupácie hovorí tak málo?

 

Ja fakt neviem. Kladiem si túto otázku každý deň. Jedna vec asi je úroveň našich médií. Druhá vec, Československo má historicky silnú väzbu na Izrael. Priamo nesieme veľkú zodpovednosť za jeho vznik, lebo sme buď ako jediný štát alebo jeden z mála štátov porušili embargo na dodávky zbraní v rokoch 1947-49. ČSR trénovalo izraelských pilotov, dodali sme im stíhačky, uniformy, zbrane.

 

Potom, keď sa Izrael začal orientovať na USA, Stalinovi sa to znepáčilo, tak sme začali podporovať Palestínčanov. Po zmene režimu v 89. nová garnitúra začala odmietať všetko, čo robil bývalý režim, tak automaticky začala pre zmenu podporovať Izrael.

 

Funguje tu tiež divná logika, ktorú mi nedávno povedal poslanec za KDÚ-ČSL, že “viete čo, Európska únia štandardne podporuje Palestínu. Česká republika nemá rada Európsku úniu, tak my musíme podporovať Izrael”.

 

Myslím, že hrá rolu aj to, že mnohí ľudia v Čechách sú rasistickí a všetko, čo je proti Arabom, je dobré.

 

Checkpoint pri meste Tulkarm.

 

Časť spoločnosti ale uznáva ľudské práva, demokratické hodnoty, a napriek tomu z veľkej časti stojí na strane Izraela. Prečo?

 

Ja myslím, že o tom asi nič nevedia. Alebo tam nikdy neboli a sú “múdri len z televízora“.

To už je tak vžité, že napríklad moderátor Václav Moravec v jednej vzdelávacej relácii o terorizme, ako príklad dal automaticky palestínskeho teroristu.

 

Ďalší príklad bol, keď moderátorka ČT robila reportáž o dovoze a vývoze tovaru do a z Gazy a zakončila to s tým, že Česká republika bude viac spolupracovať s Izraelom, lebo ten vie, ako brániť hranice. S nulovou reflexiou o tom, čo bránenie hraníc s Gazou vlastne znamená.

 

Ja som sa vrátila z Palestíny, rozprávam svoje zážitky a v Belgicku všetci počúvajú, zaujíma ich to. V Čechách vysokoškolskí študenti povedia: “Ja sa do toho nestarám. Vieš, to nie je jednoduché, sú tam dve strany a musí sa aj tá druhá zobrať do úvahy,” alebo “to nemôže byť pravda, čo hovoríš, to nemôžu robiť.” A ja, že “no nemôžu, ale robia”. Ja nakoniec skončím ako klamárka. Vidím pred mojimi očami, čo sa tam robí, že zatknú 11-ročné dieťa, poviem to tu niekomu a reakcia je, že tomu neveria.

 

Problém môže byť aj to, že Česi sú z veľkej časti veľmi nepolitickí. Ja som v živote nezažila tak nepolitických ľudí. Nikoho to vlastne nezaujíma.  Teraz sme spokojní, ekonomika rastie, telka funguje, peniaze ako tak máme.

 

Nie je to konflikt, ktorý by sa dal obísť bez nejakého politického rozmeru, a to ľudia nechcú spraviť, túto analýzu. Je oveľa jednoduchšie podporovať siroty hocikde na svete, lebo tam je to len o humanitárnej pomoci. Toto je pre ľudí  komplikované, lebo to nie je čisto len humanitárna situácia. Je to neskutočná humanitárna kríza, ale zároveň aj najdlhšia okupácia, najdlhšie existujúce utečenecké tábory, päť a pol milióna utečencov, podmienky v akých žijú. Neobíde sa to bez politického rozhľadu, a tomu sa ľudia vyhýbajú.

 

A samozrejme, je veľmi jednoduché použiť antisemitizmus ako argument, takže mnohí sa aj boja urobiť túto analýza, aby neboli označení za antisemitov. A to je problém. Antisemitizmus je forma rasizmu a to musíme odmietnuť. Kritika politiky štátu Izrael nie je antisemitizmus, ale často je to obhajcami Izraela takto prezentované. Aj preto mnohí radšej povedia “jáj, to je zložité.”. Nestretla som sa s takým nezáujmom o túto tému nikde inde ako u nás. Vo Francúzsku, Belgicku, bežní ľudia normálne vedia o čo ide.

 

Izraelskými osadníkmi spílený strom južne od Hebronu.

 

Aké vidíš riešenie?

 

Obávam sa, že dvojštátne riešenie je už mŕtve. Sme ďaleko od akéhokoľvek riešenia. Vyše 400 000 ilegálnych osadníkov na Západnom brehu a 200 000 vo východnom Jeruzaleme roztrúsených po vyše 200 osadách, čo sú vlastne kolónie, je neskutočne veľa ľudí. Väčšina z nich sú možno ekonomickí osadníci, to znamená, že žijú na palestínskom území, pretože je to lacnejšie, ale mnohí sú ideologicky motivovaní. Vyzerajú normálne ako civilisti, ale sú násilní a niektorí behajú s obrovskou zbraňou ako vojaci, a človek nevie, kedy im preskočí.

 

A majú obrovský vplyv na izraelskú vládu. Ak by tá aj chcela spraviť niečo proti osadám, je tam veľa nebezpečných osadníkov, ktorí zakaždým, keď izraelská vláda niečo podnikne, napríklad evakuuje nejakú osadu, tak oni sa mstia na Palestínčanoch. Alebo im ubližujú, lebo si myslia, že Boh im prisľúbil celé územie a Palestínčanov odtiaľ chcú vyhnať. Štyri roky dozadu upálili palestínsku rodinu. Veľa pastierov sa kvôli útokom osadníkov vysťahovalo z Údolia Jordánu.

 

Ovce pastierov v Údolí Jordánu.

 

Pre Izraelčanov to môže byť relatívne demokratický štát, ale pre Palestínčanov to je apartheid – hlavne na Západnom brehu. Tí sú pod izraelským vojenským súdnictvom – niekoľko miliónov ľudí. Osadníci na tom istom území sú pod civilným súdnym systémom. Takže, keď izraelské osadnícke dieťa hodí kameň, nič sa mu nestane, ale keď to spraví palestínske dieťa, môže ísť na dva roky do väzenia. Nedostávajú povolenia na stavby a tak ďalej.

 

Ako k riešeniu môžu prispieť naše štáty alebo bežní ľudia? 

 

Pre začiatok už len tým, že budú mať záujem. Ale vyhnúť sa bulvárnym novinám, alebo pristupovať k médiám kriticky, čerpať z medzinárodných médií.

 

Česká republika by mohla aspoň nevetovať všetky rezolúcie kritické k Izraelu. Je to jeden z mála štátov, ktoré to blokujú najčastejšie. Prestať trucovať, že sme proti Palestíne, lebo EÚ podporuje Palestínu a my sme proti EÚ.

 

Ja by som sa tam určite snažila vyraziť. Palestína je úplne nádherná. To dá človeku výborný základ. Samozrejme, každý máme iné možnosti, ale všetko to začína záujmom o ľudské práva a o to, čo sa deje za našimi hranicami.

 

Janún. Nápis na múre: Posledný deň okupácie bude prvým dňom mieru.

 

Autorkou všetkých fotografií je Mária. Boli použité s jej súhlasom. 

 

Rozhovor bol publikovaný na portáli poleblog.sk 17.3.2020.

 

Súvisiace články
Psychologičky zo Slovenska išli pomáhať do Palestíny: Ahed je dieťa, ktoré nedostalo šancu
Izraelská spravodlivosť: Realita alebo mýtus?
List prezidentke: Volil som Vás, začínam to ľutovať

Čo majú kotlebovci s Izraelom a Palestínou?

09.06.2021

Keď sa na jeseň roku 2018 prijímalo uznesenie NR SR o antisemitizme obsahujúce problematický text organizácie IHRA chrániaci Izrael pred kritikou, v parlamente proti nemu vystupovali iba kotlebovci. Aj pri iných príležitostiach ich bolo počuť kritizovať izraelskú rasistickú politiku. Čím to je, že sa proti politike Izraela hrubo potláčajúcej ľudské práva Palestínčanov [...]

Izrael vs Soros

29.06.2020

Pre xenofóbnu pravicu je Soros stelesnením zla, ktoré z pozadia poťahuje nitkami moci. Negatívny vzťah k nemu a k ľudskoprávnemu sektoru všeobecne, v spojení s konšpiračným teóriami sú jednými z poznávacích znakov tejto časti politického spektra, ako aj vlád vedených autokratmi, ktorí si zo Sorosa spravili verejného nepriateľa, strašidlo, ktoré zneužívajú na [...]

Americko-izraelský antropológ: Izrael prehral vojnu o verejnú mienku

23.04.2020

Antropológ Jeff Halper sa narodil v USA, kde bol aktívny v hnutí za občianske práva a proti vojne vo Vietname. V Izraeli, kam sa v mladosti prisťahoval, je jedným zo známych aktivistov proti okupácii Palestíny. Je autorom niekoľkých kníh, založil organizáciu proti búraniu domov palestínskych rodín, zúčastnil sa prvej flotily, ktorá prelomila blokádu Gazy a v súčasnosti [...]

Peter Kalmus.

V Martine napadli výtvarníka Petra Kalmusa, po ošetrení ho prepustili domov

04.08.2021 21:28

Polícia ku konkrétnym útočníkom informácie neposkytuje.

matovič lengvarský

'Neočkovaní sú TUPELO'. Matovič kritizuje štátnu úradníčku od Lengvarského

04.08.2021 17:31, aktualizované: 18:36

Igor Matovič nazval absurdnou kampaňou, keď vysokopostavená úradníčka z ministerstva zdravotníctva častuje nezaočkovaných slovami, že sú tupelá. Žiada Lengvarského, aby ju vyhodil. Nemusí, odchádza na štúdium do Oxfordu.

eurovoľby, vlajka, urna, voľby

Bujňák: Novela zákona nemá za cieľ znemožniť právo voliť nezaočkovaným

04.08.2021 16:58

Úmyslom zmeny volebného zákona nemá byť znemožnenie práva voliť nezaočkovaným. Skonštatoval to ústavný právnik Vincent Bujňák.

podhajska, kupalisko, voda, bazén, barát, horúčavy, teplo, leto, skok, skakanie

ÚVZ: Nie sú predpisy pre rádioaktivitu geotermálnych vôd

04.08.2021 16:27

V súčasnosti neexistujú národné ani európske legislatívne predpisy, ktoré by ustanovili kritériá pre prítomnosť prírodných rádionuklidov vo vodách na kúpanie.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 125
Celková čítanosť: 599800x
Priemerná čítanosť článkov: 4798x

Autori blogu

Kategórie