Kandalaft

Pre xenofóbnu pravicu je Soros stelesnením zla, ktoré z pozadia poťahuje nitkami moci. Negatívny vzťah k nemu a k ľudskoprávnemu sektoru všeobecne, v spojení s konšpiračným teóriami sú jednými z poznávacích znakov tejto časti politického spektra, ako aj vlád vedených autokratmi, ktorí si zo Sorosa spravili verejného nepriateľa, strašidlo, ktoré zneužívajú na ospravedlnenie deštrukcie demokracie a upevňovania vlastnej moci. Kvôli jeho pôvodu sa v očiach mnohých ocitá v jednom vreci s Izraelom ako partner v grandióznom sionistickom sprisahaní ovládnuť svet. Táto insitná predstava má však niekoľko vážnych trhlín. Jednou z nich je skutočnosť, že Soros a najmä (nie len ním podporované) ľudskoprávne organizácie sa nachádzajú pod nemilosrdnou paľbou nie len Orbána či Putina, ale aj Netanjahua, jeho vlády, rodiny a veľkej časti izraelskej spoločnosti.

Jedným z bizarných prejavov tohto nepriateľstva bolo zdieľanie karikatúry ako vystrihnutej z neonacistických, konšpiračných či antisemitských propagandistických materiálov na sociálnej sieti mladého Jaira Netanjaha: Soros ovládajúci svet a premiérových nepriateľov skrz jašterov a iluminátov. Rostasovsko-kotlebovské videnie sveta priamo v rezidencii izraelského premiéra. 

(Screenshot z facebookového účtu Jaíra Netanjahua)

Jairovmu otcovi, ktorému každú, aj oprávnenú kritiku politiky svojej vlády voči Palestínčanom nerobí problém prirovnať k antisemitizmu, sa k tomuto exemplárnemu prejavu antisemitzmu pod jeho vlastnou strechou akosi vyjadriť neráčilo. Možno preto, že mu nevadí antisemitizmus, ale kritika politiky jeho vlády, a obvinenie z antisemitizmu je ľahký nástroj na jej umlčanie. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že vo vojne vedenej Viktorom Orbánom, známeho využívaním antisemitských nálad vo svoj prospech, proti Sorosovi sa izraelská vláda v čase, kedy Orbán oblepil Maďarsko Sorosovou tvárou, postavila na stranu maďarského premiéra, s ktorým Netanjahu zdieľa podobné sklony k autoritárstvu a xenofóbii, ako aj odpor k ľudským právam. Napokon anti-sorosovskú démonizačnú kampaň Orbánovi navrhli tí istí reklamní mágovia, ktorí izraelskému premiérovi navrhli podobnú kampaň, s tým rozdielom, že v nej masku Belzebuba, pred ktorým Netanjahu mal ochrániť národ, nasadili palestínskemu poslancovi izraelského parlamentu Ahmadovi Tibimu. 

Hon na ľudskoprávne čarodejnice

George Soros sa na zozname nepriateľov Izraela neocitol náhodou. Aj v tomto štáte totiž finančne podporuje mimovládne organizácie kritizujúce hrubé pošliapávanie ľudských práv tamojšou vládou. Jeho Nadácie otvorenej spoločnosti v krajine poskytli štedré dotácie mnohým renomovaným organizáciám. Medzi najviac podprovanými je Adalah, ktorá vedie zoznam už 60 zákonov diskriminujúcich palestínskych občanov a občianok Izraela. Ďalšími známymi podporovanými organizáciami sú Becélem, Ješ Din, alebo Breaking the Silence. 

Ľudskoprávnym kritikom a kritičkám vlády v Izraeli už dávno prischlo hanlivo myslené označenie “lavičiari/ľavičiarky“ (ekvivalent slovenských “slniečkarov”). Všeobecná hystéria proti nim však kulminovala masívnou kampaňou v rokoch 2015-2016, kedy boli vo veľkom označovaní za zradcov, ochrancov teroristov a agentov pracujúcich v službách európskych vlád či samotnej EÚ proti Izraelu. Typickou ukážkou ich ostrakizácie bolo video od vplyvnej nacionalistickej oragnizácie Im tircu.

Snáď najodpornejšie bolo video s názvom Večný Žid, ktoré za jeden deň videlo takmer 30 000 divákov. Európanov kolektívne obviňuje z toho, že sú stále tými istými antisemitmi, akými boli v časoch Hitlera. Postava Žida zosobňujúca izraelských ľudskoprávnych aktivistov a aktivistky je vykreslená ako posluhovač nacistu Herra Stürmera, pre ktorého zháňa „špinu“ na Izrael do novín HASMOL („ľavica“ po hebrejsky). Svoj život napokon ukončuje obesením. Video zvráteným spôsobom pranierujúce európsky antisemitizmus paradoxne „židovského zradcu“ samo vykresľuje typicky antisemitským spôsobom aj so stereotypnými fyziologickými charakteristami ako podlého tvora ochotného za judášsky groš urobiť čokoľvek. 

Spot vytvorila a uverejnila Komisia osadníkov Samárie dotovaná zo štátneho rozpočtu.

Médiá a politici na naratív nacionálne-xenofóbnych organizácií ochotne naskočili, preberali ho a nafukovali do strašidelných rozmerov, ktoré pohltili celú spoločnosť. Kampaň organizácie Im tircu bola navyše personálne napojená na vládnu stranu Židovský dom. Tá v tom čase mala ministerku spravodlivosti Ajelet Šaked známu zdieľaním výzvy na genocídu Palestínčanov a ministra Naftaliho Benneta, ktorý sa chválil tým, že zabil veľa Arabov.

V ďalšej fáze kampane táto krajne pravicová organizácia zo „zradcovstva” a zo zahraničného „agentstva“ obvinila stovky umelcov vrátane izraelskej umeleckej špičky, napríklad Amosa Oza. Týmto počinom „súdruhovia” z Im tircu prekročili pomyselnú čiaru a po reakciách obviňujúcich ich z McCarthyzmu kampaň stiahli. Ešte predtým sa však spoluzakladateľ organizácie a neúspešný kandidát strany Židovský dom McCarthyho zastal tvrdením, že vo väčšine prípadov mal pravdu.

(Screenshot stránky Im tircu s menami a tvárami zradcovských umelcov a umelkýň)

Samostatnou kapitolou bola taktika xenofóbov, väčšinou bývalých vojakov, infiltrovať sa do ľudskoprávnych organizácii, získavať informácie o ich fungovaní zvnútra, nahrávať či natáčať rozhovory s ich aktivistami či členkami a s veľkou pompou získané materiály prekrútene či zveličene púšťať do masových médii, ktoré sa v honbe za senzáciami po nich rady vrhli.

Jednou z takto najviac postihnutých organizácii bola Breaking the Silence združujúca vojakov a vojačky, ktoré verejne hovoria o násilí a útlaku, ktoré v službe štátu páchali na obyvateľstve Palestíny alebo ktorého boli svedkom zo strany svojich kolegov/kolegýň či nadriadených. K útokom na ňu sa pridal aj premiér Netanjahu, ako aj minister obrany Jaalon. Druhý menovaný na základe reportáže jednej z televízii vyslovil podozrenie, že sa organizácia dopustila vlastizrady, a začal v tejto veci voči nej vyšetrovanie. Už spomínaný minister školstva jej ako nehodnej „škodlivo“ vplývať na deti zakázal robiť prednášky a besedy na stredných školách. Bombardovaná bola aj obvineniami, že ohrozuje životy okupačných vojakov a vojačiek či bezpečnosť štátu, čo je hlúposť, pretože všetky zverejnené informácie museli a stále musia prejsť kontrolou a schválením vojenského cenzora, a ten by zverejnenie žiadnych takých informácií nedovolil.

(Áno, izraelská demokracia má úrad vojenského cenzora, ktorý musí schváliť publikáciu informácii týkajúcich sa bezpečnosti a zahraničných vzťahov. V roku 2017 napríklad zákazal publikáciu 271 článkov a upravil publikáciu 2087 článkov a 53 kníh.)

Vlna verejného lynču ľudskoprávnych aktivistiek napriek odsúdeniam niektorých excesov v anti-kampani padla na úrodnú pôdu a vyústila do návrhu anti-mimovládkarského zákona o „zahraničných agentoch”, aké poznáme z Ruska, Maďarska alebo od našich Kotlebovcov či Kollárovcov. Podľa neho mali predstavitelia a predstaviteľky organizácií, ktoré viac ako polovicu zdrojov získavajú od zahraničných vlád, nosiť na pôde parlamentu špeciálny štítok. Keďže sa to príliš podobalo na povinnosť Židov nosiť špeciálne označenie počas nacizmu toto ustanovenie z návrhu vypustili. Zostala v ňom však povinnosť uvádzať skutočnosť o zahraničnom financovaní na svojej web stránke, publikáciach a propagačných materiáloch. Kým hlavný predstaviteľ opozície schválený zákon označil za prejav „klíčiaceho fašizmu, ktorý sa plíži do izraelskej spoločnosti“, premiér Netanjahu schválenie zákona slovníkom diktátorov obhajoval ako krok, ktorý zabráni „situácii, kedy sa cudzie krajiny miešali do vnútorných záležitostí Izraela.“  

Kampaň proti ľudskoprávnym organizáciám trvá už veľmi dlho. Snahy vyšetrovať ich financovanie sa objavili už v roku 2011 a výzvy na vyšetrovanie Breaking the Silence sa zo strany poslancov Knessetu zopakovali aj v roku 2019. Keďže hrubé pošliapavanie ľudských práv Izraelom kritizujú aj medzinárodné organizácie (v nasledujúcom videu napríklad HRW kritizuje 53 rokov trvajúcu vojenskú vládu nad miliónmi palestínskych civilistov) hnev tamojšej vlády smeruje aj voči nim. Ako každý nedemokratický režim aj ten izraelský neznáša kritiku a snaží sa ju umlčať strpčovaním podmienok práce, kontrolami, súdnymi procesmi, vyhrážkami, zákazmi vstupu či deportáciami ich zamestnancov a očierňujúcou propagandou. 

Amnesty International sa povyhrážal zbavením možnosti získavať nezdanené dary, ako je u mimovládnych organizácii bežné, priamo minister financií. Jej regionálnemu riaditeľovi pre advokáciu nedovolili vstup do krajiny, keď chcel ísť na pohreb svojho otca. Na ďalšieho zamestnanca AI, žijúceho na okupovanom palestínskom území, uvalili stále platný zákaz vycestovania z krajiny, kvôli ktorému nemôže riadne vykonávať prácu pre Amnesty, nemohol sa zúčastniť pohrebu svojej tety v Jordánsku, nemohol doprevádzať svoju mamu na liečenie do nemocnice v Jeruzaleme a nemohol ju vidieť predtým než zomrela na rakovinu. AI momentálne vedie kampaň (aj na Slovensku) za zrušenie zákazu vycestovania. (Viac o jeho prípade tu). 

Regionálneho riaditeľa HRW (občana USA) najskôr izraelská vláda nechcela vpustiť do krajiny, neskôr proti nemu viedla niekoľkoročný proces vyhostenia, ktoré napokon aj zrealizovala, čím svoju krajinu podľa vyjadrenia samotnej HRW zaradila do klubu štátov odopierajúcich vstup zamestnancom ľudskoprávnych organizácií spolu so Sýriou, Iránom či Severnou Kóreou.

Aj na Slovensku bývajú ľudia aktívni v ľudskoprávnom sektore terčom dehonestácie a konšpiračných teórii od kotlebovcov, rostasovcov, Fica, ba aj Matoviča. Zďaleka sa to však nedá porovnať s peklom, ktoré zažívajú ich izraelskí kolegovia a kolegyne. Jeho výsledkom je zdecimovaná povesť ľudskoprávnych organizácii a ich ešte väčšia marginalizácia, ktorú ilustruje aj táto karikatúru (obrázok hore) uverejnená v novinách pred dvomi rokmi. Porovnanie s nacistickou karikatúrou (obrázok dole) vyráža dych. Je v zásade rovnaká, len židovskú postavu škodiacu hrdinskému vojakovi v nacistickej verzii v tej izraelskej nahrádzajú ľudskoprávne a iné organizácie ako OSN či BBC. Európska únia je v nej zobrazená ako prasa. 

(Screenshot z facebooku Avnera Gvarjahua, riaditeľa Breaking the Silence)

Ku konšpiračnému bizáru môžeme pridať aj útoky námestníka premiéra pre verejnú diplomaciu Michaela Orena na rodinu Tamimi z dediny Nabi Sáleh, ktorá protestuje proti vojenskej okupácii a nelegálnemu zaberaniu ich pôdy blízkou izraelskou osadou. Svetlá pokožka, blond vlasy a modré oči tínedžerky Ahed a bežný spôsob odievania viacerých z mladšej generácie, ktorý sa mu na ľudí z Palestíny zdal príliš „americký“, ho viedli k tomu, aby spochybňoval, či sú skutočnou rodinou, a aby ich ohováral ako hercov platených teroristickými organizáciami. Po tom ako Ahed pred dva a pol rokmi zatkli za facku okupačnému vojakovi sa pochválil, že ešte ako poslanec Knessetu viedol tajnú komisiu na vyšetrenie „skutočného pozadia“ rodiny Tamimi.

(Screenchot z webstránky Times of Israel)

Alebo obvinenia EÚ z financovania terorizmu a aktivít BDS v Palestíne z dielne ministra pre strategické záležitosti Gilada Erdana. Jeho tvrdenia vtedajšia ministerka zahraničia Federika Mogherini vyvrátila jedným ostrým listom, v ktorom jeho tvrdenia označuje za „nepodložené a neprijateľné“. Na margo názvu jeho správy píše, že je „nevhodný a zavádzajúci. Mieša terorizmus s témou bojkotu, čím vytvára neprijateľný zmätok v očiach verejnosti ohľadom týchto dvoch odlišných javov.“

V liste ďalej stojí, že izraelské obvinenia sú „vágne a nepodložené“ a „slúžia iba na podporu dezinformačných kampaní“. Je podľa nej isté, že zdroje EÚ „neboli použité na financovanie bojkotu Izraela alebo aktivít BDS a určite nie na financovanie terorizmu“. Upresňuje, že „z 13 organizácií vymenovaných v izraelskej správe, 6 nedostáva dotácie na aktivity v Palestíne a žiadna z nich nedostáva dotácie na aktivity BDS“.  

Karikatúra s hrdinským izraelským vojakom vyšla v najčítanejšom denníku Izrael dnes financovanom jedným z veľkých donorov premiéra Netanjahua a prezidenta Trumpa Sheldonom Adelsonom. Anti-ľudskoprávna kampaň bola sčasti napojená na štátny rozpočet a vládnych politikov, zákon stigmatizujúci ľudskoprávne organizácie navrhla a presadila ministerka spravodlivosti, mal podporu celej vlády a bol prijatý väčšinou parlamentu. Konšpiračné či xenofóbne vyhlásenia vychádzali z úst najvyššćh vládnych predstaviteľov (mnohé tu ani neboli spomenuté). Olej do ohňa prilievali aj veľké médiá. Nejde o okrajovú záležitosť, toto je izraelský mainstream. 

Neutralita pomáha utláčateľovi

Automatická identifikácia Židov s Izraelom a s obhajobou ľudských práv je jedným z komických omylov kotlebovcov. Soros je Žid, a preto „musí“ byť spojencom Izraela. A keďže Soros „tlačí“ tie zlé ľudské práva, aj tie musia byť určite späté s Izraelom. Chyba. Izrael patrí k najväčším porušovateľom ľudských práv medzi štátmi priraďovanými k Západu a Soros a Izrael (aspoň pod vedením Netanjahua, čo je ostatných vyše 11 rokov) sú nepriatelia. 

Podobnú chybu však vidno aj v časti demokratického spektra. Kým negatívny vzťah k Sorosovi spojený s konšpiračnými teóriami im za normálnych okolnosti automaticky a spoľahlivo signalizuje neprijateľné xenofóbne postoje, pri Izraeli si vojnu proti Sorosovi mnohí nevšímajú a obranu ľudských práv a demokracie si mylne spájajú aj s obranou Izraela. Najzahanbujúcejšie pôsobia takto dezorientovaní ľudia aktívni v ľudskoprávnom sektore. Bolo by zaujímavé zistiť, či George Soros (ktorý tu vystupuje skôr ako pozitívny hrdina, čo ale neznamená že na ňom niet, čo kritizovať – napríklad) vôbec vie, že mnohí zamestnanci či zamestnankyne a aktivisti či aktivistky ním podporovaného sektora v jednej krajine vlastne sabotujú prácu ním podporovaných zamestnancov a zamestnankýň v inej krajine a stoja na strane vlády vedúcej neľútostný boj proti nim a proti hodnotám ľudských práv. 

S pribúdajúcimi prípadmi, ktoré jasne dokladajú xenofóbny, násilný a nedemokratický charakter izraelskej politiky, sa však zdá, že otvorených podporovateľov a podporovateliek Izraela v demokratickom tábore pomaly ubúda. Na druhej strane, počet kritikov alebo kritičiek, ktorí by svojich izraelských „kolegov“ a „kolegyne“ jednoznačne podporili, rapídne nestúpa. Najviac akoby stúpal počet „mlčiacich“, ktorí/é Izrael obhajovať prestali (lebo to sa pod náporom faktov už „nedá“), ale kritizovať ho ešte nezačali.

Hoci ide o posun správnym smerom, treba povedať, že o zle mlčať nestačí. Je to odkaz, ktorý demokraticky zmýšľajúci ľudia nie len dobre poznajú, ale sami prízvukujú, keď ide o prejavy xenofóbie na domácej pôde, napríklad voči Židom, Rómom, utečencom, muslimom, či LGBT komunite, ako aj keď ide o autoritárov typu Orbán či Putin napádajúcich menšiny či ľudskoprávne organizácie. Vedia, že mlčanie pomáha páchateľom. Preto nie len, že sa na šírení takejto nenávisti nepodieľajú, ale ju aj otvorene kritizujú a stavajú sa na obranu jej obetí.

Nebyť pomýlený ako kotlebovci a nehádzať Sorosa do jedného vreca s Izraelom naozaj nestačí. Pre ľudí aktívnych v obhajobe ľudských práv, ktorí to s obranou princípov demokracie a hodnôt humanizmu myslia vážne, je to, po vyše 70 rokoch od etnického čistenia Palestíny, vyše 50 rokoch od vojenskej okupácie jej zvyškov, vyše 10 rokov neľudskej blokády dvoch miliónov civilistov v Gaze a v predvečer nelegálnej anexie veľkej časti okupovaného územia, trochu málo. Je čas posunúť sa o ďalší krok.

Mať jasno v tom, na ktorú stranu sa postaviť v spore medzi Izraelom na jednej strane a ľudskými právami, palestínskymi obyvateľmi a obyvateľkami a „Sorosom“ na strane druhej, nie je ťažké. Je to rovnako ľahké ako pri Orbánovom Maďarsku, Putinovom Rusku, Bolsonárovej Brazílii či Trumpových USA. Aj v Palestíne-Izraeli platí: Mlčanie pomáha páchateľovi.

Článok bol publikovaný na portáli poleblog.sk 24. júna 2020.

Súvisiace články
Palestínske práva sú ľudské práva
Voľby v Izraeli: výber medzi horším a horším
List prezidentke: Volil som Vás, začínam to ľutovať
Americko-izraelský antropológ: Izrael prehral vojnu o verejnú mienku
Diskusia Denníka N: demokracia alebo apartheid?