Tvrdenie, že Palestínčania oslavujú “svojich” vrahov, je súčasťou mnohých debát o izraelskej okupácii. V Izraeli naopak “svojich” vrahov neoslavujú, ale súdia a trestajú – tak znie klasický argument. Ten má povzbudiť obraz Izraela ako “európskej kultúry”, “demokracie západného typu” či spoločnosti založenej na hodnotách humanizmu a rovnosti ľudí a posilniť tak sympatie Západu k jeho boju proti barbarským Palestínčanom. Je však tento obraz pravdivý? Kým v minulom článku sme sa sústredili na charakter izraelského súdnictva, dnes preskúmame údajné “neoslavovanie” vrahov v Izraeli. Na osvetlenie problematiky nám opäť poslúži aj medializovaný prípad vojaka Elora Azariu.
V marci minulého roku sa Elor Azaria, izraelský vojak v osade uprostred okupovaného palestínskeho mesta Al-Chalíl (Hebron), ocitol na mieste, kde sa krátko pred tým podľa armády odohral útok dvoch Palestínčanov nožom na izraelských vojakov. Palestínčania ležali zneškodnení na zemi; jeden mŕtvy, druhý ešte žil. Azaria tam chvíľu pokojne stál a po niekoľkých minútach namieril zbraň a strelou do hlavy zabil dovtedy živého, raneného človeka. Ešte pred tým svojim kolegom povedal, že Palestínčan “si zaslúži zomrieť”.
Vrah vo vojenskej uniforme mal, paradoxne, pridelenú úlohu zdravotníka. Namiesto toho, aby Palestínčana ošetril, ako kážu nariadenia samotnej armády, na postrelenom, takmer nehybnom človeku, vykonal mimosúdnu popravu. Neurobil to v sebaobrane, ale z nenávisti.
Prvá vec, ktorá udrie do očí, je, že ostatní vojaci, po tom čo Azaria spáchal pred nimi svoj zločin, neurobili nič. Akoby sa nič nestalo, pokračujú pokojne ďalej v tom, čo robili dovtedy; väčšina sa len tak obšmieta. Ak by boli pravdivé tvrdenia hovorcov Izraela, že ich armáda dodržiava vysoké etické štandardy, že je dokonca najmorálnejšia na svete, potom by sa mali ostatní vojaci na neho vrhnúť, zneškodniť ho a ako vraha odovzdať polícií. A Azaria by to vedel, bál by sa svoj zločin spáchať verejne pred zrakmi množstva svedkov, a teda nespáchal by ho. No on sa nebojí. Vie, že nikto z vojakov sa na neho nevrhne, neodovzdajú ho polícií a neudajú ho. Vie, že to čo hovorcovia prezentujú svetu je v úplnom rozpore s realitou armády, v ktorej vládne kultúra beztrestnosti, a súdneho systému, ktorý zločiny vojakov kryje. Nebyť zdokumentovania činu na videu, nikdy by ho nepostavili pred súd a nedostal by ani svojich smiešnych jeden a pol roka väzenia za chladnokrvnú vraždu.
Vyvrheľ alebo hrdina?
Keby bola pravda, že v Izraeli vrahov z vlastných radov neoslavujú, potom by sme nemohli byť svedkami demonštrácií za omilostenie Azariu, na ktorých by sa skandovalo “je to hrdina”. Lenže presne toho sme svedkami. Na telavivskom námestí, kde izraelský nacionalista pred 20 rokmi zabil vtedajšieho premiéra Rabina, sa krátko po začatí procesu s vojakom zišli tisíce ľudí, aby mu vyjadrili podporu a žiadali jeho omilostenie. Ľudia vykrikovali heslá, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani náš Mazúrek, ako “smrť Arabom”, “nech zhorí vaša dedina”, “bude holokaust na Becélem” (izraelská ľudskoprávna organizácia), a ďalšie oplzlé nadávky na Arabov a proroka Mohameda. Chvály na vraha zaznievali aj priamo z pódia.
(K dispozícii je aj dlhší zostrih z demonštrácie, ako aj zábery z napadnutia novinára rozvášneným davom. Podporných zhromaždení za vraha sa konalo ďaleko viac, okrem iných tu, tu či tu.)
Takto sfanatizovaná nie je celá izraelská spoločnosť, ale až desivo veľká časť z nej vrahovi prejavuje podporu. Podľa prieskumu tesne po vražde až 57% Izraelčanov bolo proti jeho zatknutiu. V januári 2017 až 67% ľudí podporovalo návrh omilostiť ho; proti bolo iba 19%. Podporu pre vojaka od začiatku vyjadrovali aj vysoko postavení politici, medzi inými minister školstva Bennet, minister dopravy Katz či ministerka kultúry Regev. Za milosť pre vraha sa vyslovil aj premiér Netanjahu a pridal sa k jeho obhajovateľom výrokom “naši vojaci nie sú vrahovia”.
Nabádanie k zabíjaniu Palestínčanov
Výpovedné je aj to, čo mohlo vojaka k spáchaniu vraždy viesť. Celé takmer polročné obdobie pred vraždou bolo poznačené vystupňovanou anti-palestínskou kampaňou. Tá je v Izraeli vždy, to je konštanta, v tomto období to však vystrelilo do takého extrému, že ľudí k násiliu hecovali mainstreamoví politici a predstavitelia polície. Nabádali ich k zabitiu každého Palestínčana, ktorý sa im zdá byť páchateľom útoku, a s podobným štvaním sa pridali aj médiá.
Vybičovaná anti-palestínska atmosféra vyvolala vlnu mimosúdnych popráv, ktorú odsúdili mnohé ľudskoprávne organizácie rovnako ako všeobecnú atmosféru podnecovania k nim. Podľa Human Rights Watch “nejde iba o potencialne zblúdilých vojakov, ale aj o vysoko postavených predstaviteľov Izraela, ktorí verejne hovoria bezpečnostným zložkám, aby používali nezákonnú taktiku streľby s cieľom zabiť.” Amnesty International poznamenala, že jej výskumy “odhaľujú bežnú prax mimosúdnych popráv Palestínčanov.” K odsúdeniu tohto javu ako aj verejných výziev k jeho páchaniu sa pridali aj izraelské ľudskoprávne organizácie na čele s Becélem. Svoje obavy z toho, že vyjadrenia politikov a autorít vedú k mimosúdnym popravám vyslovili ešte niekoľko mesiacov pred spáchaním vraždy Azariom a trend mimosúdnych popráv Palestínčanov kontrastovali so skutočnosťou, že “v prípadoch, kedy podozrivými z útokov boli Židia, páchateľov nezastrelili.”
Minister vnútra Gilad Arden napríklad povedal: “Každý terorista by mal vedieť, že neprežije útok, ktorý sa chystá vykonať.” Vyslovil tiež súhlas s vyjadrením, že “ak terorista má v ruke nôž alebo šrobovák, mali by ste strieľať s cieľom zabiť, bez dlhšieho premýšľania.” Veliteľ jeruzalemskej polície Moše Edri zasa vyhlásil: “Každý, kto bodne Žida alebo zraní nevinných má byť zabitý.” Aj podľa poslanca a šéfa centristickej strany Ješ Atid, ktorá predstavuje akože umiernenú opozičnú alternatívu, Jaira Lapida “treba strieľať s úmyslom zabiť každého, kto vytiahne nôž alebo šrobovák.” S podnecovaním k vraždám sa pridal ešte aj hlavný sefardský rabín Izraela Rabbi Jicchak Josef s tvrdením, že je náboženskou povinnosťou zabiť palestínskych útočníkov, pričom vyslovene posmeľoval ľudí, aby sa nebáli stíhania súdmi. Necelé dva týždne po jeho slovách Elor Azaria vraždil.
Nedávno sa udial prípad, kedy 15-ročná Palestínčanka nožom napadla izraelských vojakov. Tí ju postrelili a nechali ju dlho (podľa svedkov až hodinu) zvíjať sa v kŕčoch kým dovolili sanitke ošetriť ju a odviezť do nemocnice, kde neskôr skonala. Zatiaľ si jej umieranie natáčali na mobily a kričali na ňu “ku*va”, “zomri” či “trp”.
(VIDEO po kliknutú/AJ+)
Výsledkom sú aj tragické udalosti akou bola vražda eritrejského utečenca izraelskými civilistami po palestínskom útoku. Nevinného človeka, ktorý z miesta činu utekal rovnako ako všetci ostatní, považovali za útočníka a pred zrakmi polície zlynčovali len kvôli jeho farbe pleti.
Snáď jediný významný funkcionár, ktorý sa jemne vyslovil proti politike mimosúdnych popráv, bol náčelník generálneho štábu Eisenkot, keď povedal, že nechce, aby jeho „vojak vyprázdnil zásobník do dievčaťa„ s nožnicami, pokiaľ to nie nutné. Za tento obyčajný výrok sa na neho strhla búrka kritiky veľkej časti obyvateľov. Tí ho vykresľovali ako zradcu a žiadali jeho odstúpenie.
Predstavitelia a obhajcovia Izraela často obviňujú Palestínčanov z podnecovania k násiliu voči Izraelčanom, no rovnaké podnecovanie, avšak voči Palestínčanom, nachádzame aj na izraelskej strane. Nie len z úst politických elít štátu, ale aj od bežných obyvateľov – izraelský internet je ním zaplavený. Štúdia skúmajúca výskyt podobných komentárov a linkov na sociálnych sieťach upozorňuje, že ich počet z 280 000 v roku 2015 narástol za jeden rok až na 675 000 – z toho vyše 100 000 propagovalo smrť a zabíjanie Arabov/Palestínčanov, ostatné propagovali ich vyhnanie, upálenie, likvidáciu, znásilňovanie či použitie bližšie nešpecifikovaného fyzického násilia. No kým za statusy na Facebooku Izrael trestne stíha stovky Palestínčanov, počet Izraelčanov-Židov stíhaných za rovnaký prečin sa limitne blíži k nule.
Izraelská spoločnosť nie je z hľadiska existencie tohto javu výnimočná. Internet je plný nenávistných a rasistických komentárov v mnohých krajinách a média bežne štvú napríklad voči muslimom aj v Európe. Maľovať čierno-biely obraz by preto nebolo korektné. Rovnako nie je korektné, keď takýto obraz v neprospech Palestínčanov maľuje pro-izraelská strana. Faktom však je, že množstvo neznášanlivosti v Izraeli s mýtom o kultúrnej a liberálnej spoločnosti vôbec nekorešponduje.
(Fotka zdieľaná izraelským okupačným vojakom na Instagrame/The Electronic Intifada)
Všeobecnú atmosféru neznášanlivosti dokresľujú ďalšie výroky vrcholných izraelských politikov ako je súčasná ministerka spravodlivosti Ajelet Šaked, ktorá na svojom Facebooku zdieľala výzvu ku genocíde palestínskeho národa, minister zahraničia Lieberman, ktorý navrhol odseknúť hlavy palestínskym občanom, ak neprejavia lojalitu Izraelu, či tajomník ministerstva obrany Ben Dahan, ktorý o Palestínčanoch povedal, že nie sú ľuďmi, ale beštiami.
Prípadov podpory násilia voči Palestínčanom je viac. Môžeme spomenúť bombardovanie Gazy, ktoré niektorí Izraelčania poňali ako zábavnú šou, keď zo sedačiek nanosených na neďaleký kopec sledovali zabíjanie civilistov v najväčšom gete sveta a dopady izraelských rakiet odmeňovali potleskom a zajedali pukancami.
Môžeme spomenúť hrob Barucha Goldsteina, teroristu a vraha 29 Palestínčanov postrieľaných v mešite, ktorý jeho podporovatelia premenili na pútnické miesto, či speváka Ariela Zilbera, oceneného pred tromi rokmi cenou ACUM Awards, ktorý zložil oslavnú pesničku na Azariu. (ACUM: izraelská obdoba slovenskej SOZA.)
Fanatická mainstreamová nenávisť vedie k takým bizarným scénam akou bolo napadnutie palestínskej poslankyne izraelského parlamentu Hanin Zoabi na konferencii o feminizme fanúšikmi vyššie spomínaného Liebermana. Tí na ňu vykrikovali, že je “teroristka” a vyliali jej na hlavu sladký nápoj.
Teroristi na čele štátu
Nejde iba o súčasnosť či nedávnu minulosť. Násilie a oslavovanie vrahov je súčasťou štátu, ktorý vznikol za pomoci etnických čistiek. Predstavitelia a obhajcovia Izraela vyčítajú Palestínčanom terorizmus a obviňujú ich z toho, že ich čelní predstavitelia sú teroristi. To isté však nachádzame na izraelskej strane. Sionistické organizácie začali páchať teroristické útoky nie len na Palestínčanoch už desaťročia pred vznikom štátu.
Skupinu LEHI, na Západe známu skôr pod názvom Stern Gang, za teroristickú označila Britská vláda a krátko po svojom založení aj samotný Izrael. Zakladateľ Avraham Stern sa usiloval o založenie štátu na “národných a totalitných princípoch” a snažil sa o spojenectvo s nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom. Stern Gang sa otvorene prihlásil k metódam terorizmu, ktoré jeho členovia bez akýchkoľvek zábran páchali. Na konte majú rozosielanie listových výbušnín, bombové útoky na vlaky, atentát na vyjednávača OSN Folkeho Bernadotteho, či známy masaker v palestínskej dedine Dejr Jasín, kde povraždili vyše sto civilistov.
Ako Izrael potrestal týchto vrahov? Členov organizácie po založení štátu amnestoval a začlenil do izraelskej armády, neskôr im venoval vojenskú stužku za „službu v prospech založenia Štátu Izrael” a izraelská pošta vydala známky venované dvom vrahom Lorda Moynea s nápisom “martýrom zápasu za nezávislosť Izraela.” Jedného z vodcov Stern Gangu, Jicchaka Šamira, väzneného britskou vládou za terorizmus, si Izrael zvolil za premiéra.
(Odmena vypísaná britskou vládou za informácie vedúce k zatknutiu hľadaných teroristov. Jicchak Šamir v strede/Wikipedia)
Ďalšou neslávne známou teroristickou organizáciou bol Irgun, vychádzajúci z ideológie revizionizmu Zeeva (Vladimíra) Žabotinského, podľa ktorého sa Izrael má rozprestierať nie len na území celej Palestíny, ale aj Jordánska. Za teroristickú ju považovala Británia, OSN, USA, Židovská agentúra aj Sionistický kongres. Na svedomí má množstvo bombových útokov na arabské autobusy, trhoviská, kaviarne ako aj streľbu na Arabov na ulici či útoky na Britov. Najznámejším a najväčším bol útok na hotel King David v Jeruzaleme, pri ktorom zomrelo 91 ľudí rôznych národností (medzi inými 41 Palestínčanov, 28 Britov a 17 Židov). Spolu so Stern Gangom sa podieľala aj na páchaní masakra v Dejr Jasíne.
(King David Hotel/ Wikipedia)
Izrael organizáciu po založení štátu síce zakázal, no jej vodcovi Menachemovi Beginovi ju dovolil pretransformoval na politickú stranu s názvom Herut. Skupina vyše 20 židovských intelektuálov (vrátane významnej filozofky Hanny Arendt a Alberta Einsteina) varovala USA pred týmto politikom a jeho stranou v liste publikovanom v New York Times: “Je to politická strana podobná v organizácii, metódach, politickej filozofii a sociálnej pôsobivosti nacistickým a fašistickým stranám. Bola vytvorená z členstva a na základoch bývalého Irgunu, pravicovej, šovinistickej, teroristickej organizácie v Palestíne.”
(Odmena vypísaná britskou vládou za informácie vedúce k zatknutiu hľadaných teroristov. Menachem Begin hore, úplne vľavo/ Wikipedia)
Zo strany Herut sa neskôr vyvinul dnešný Likud, strana dominujúca izraelskej politickej scéne posledných niekoľko desaťročí. Begina si Izrael zvolil za premiéra. Likud štátu dal aj premiéra Šarona, prezývaného mäsiar z Bejrútu. Jej súčasný predseda, Benjamin Netanjahu, je premiérom Izraela už približne 10 rokov.
Po členoch skupiny Olej Hagardom, zloženej z militantov Irgunu aj Stern Gangu Britmi popravených za terorizmus, sú dokonca pomenované v Izraeli ulice.
Rovnosť pre všetkých
Nenávisti voči Palestínčanom ako aj oslavovania vrahov je v Izraeli plno od vrcholných politikov počnúc, médiami pokračujúc a masami bežných ľudí končiac. Veľká časť občanov si teroristov a strany zrodené z terorizmu volí do najvyšších politických pozícií, inštitúcie pomenúvajú po zabijakoch ulice, vydávajú poštové známky s ich podobizňou a vojenské stužky na ich počesť. Bežné je hecovanie k zabíjaniu Palestínčanov či označovanie vrahov za hrdinov. Je tomu tak od zrodu Izraela až po dnes.
Nenávisť v spoločnosti a v politike nie je exkluzívne izraelský jav. Svoje skúsenosti s xenofóbiou v radoch bežnej populácie aj parlamentných strán máme v mnohých európskych štátoch, vrátane Slovenska. Jej miera v Izraeli však ďaleko presahuje to, čo poznáme v Európe, a so starostlivo vytváranou predstavou o kultúrnom, pokrokovom a humanistickom Izraeli jednoducho nesedí.
Áno, veľa nenávisti je aj v palestínskej spoločnosti. Obe strany si v tomto ohľade nič nedlžia. Palestínčanov však západný mainstream nevykresľuje ako mierumilovných anjelov, ako to robí vo vzťahu k Izraelu, naopak, neminie takmer žiadnu príležitosť zobraziť ich ako zombíkov. Kontrast medzi kultúrnymi Izraelčanmi a palestínskymi divochmi je však alternatívnym faktom šírený mainstreamom. Je to rasistická propaganda dehumanizujúca ľudí, ktorej cieľom je ospravedlniť okupáciu cudzieho štátu, politiku kolonizácie, režim apartheidu a vojenskej diktatúry.
Pri všetkom vykresľovaní nacionalistického fanatizmu v Izraeli je dôležité zdôrazniť, že sa treba vyvarovať generalizačných skratiek a stotožnenia či už jednotlivých izraelských občanov alebo spoločnosti ako celku s obrazom bubáka. V izraelskej spoločnosti je mnoho skvelých, šikovných ľudí a organizácií, ktoré pracujú v prospech ľudských práv a rovnosti všetkých obyvateľov.
Tento text je reakciou na tri závažné tendencie, nebyť ktorých by ani nevznikol:
- Zobrazovanie Izraela ako normálneho štátu západného typu s demokratickou a humanistickou kultúrou
- Kontrastovanie tohto vyretušovaného obrazu s démonickým obrazom krvilačných Palestínčanov.
- Z toho vyplývajúca explicitná alebo implicitná podpora pre izraelský rasistický režim vojenskej vlády nad miliónmi civilistov iného národa.
Informácie tu uvedené je nutné chápať výhradne ako odpoveď na tieto pokusy deformovať reálny obraz stavu vecí v Palestíne-Izraeli a tak podporiť brutálnu politiku Izraela voči Palestínčanom, respektíve chrániť ju pred kritikou.
Keby aj téza o vysoko kultúrnej a demokratickej spoločnosti v Izraeli bola pravdivá, odôvodňovať tým jeho vládu nad iným národom by bol prejav do neba volajúceho rasizmu nie nepodobného ospravedlňovaniu kolonializmu kultúrnou nadradenosťou britského impéria nad barbarmi. Či už sú Izraelčania alebo Palestínčania takí alebo onakí, nie je možné ospravedlňovať vládu jedných nad druhými ani druhých nad prvými. Cieľom musí byť vždy a len rovnosť, sloboda a bezpečnosť všetkých.
Článok bol pôvodne publikovaný na portáli poleblog.sk.
Súvisiace články:
Izraelská spravodlivosť: Realita alebo mýtus?
Keď okupácia mizne v prejavoch, nie v realite
Štát uplatňujúci vojenskú diktatúru nie je demokraciou
Poznáme problémy palestínskych kresťanov?
Ako sa zo mňa nestal antisemita
A potom, že náboženstvo nepodporuje nenávisť.... ...
V čase Alexandra Macedónskeho existovala Palestína,... ...
Dobre vedieť ! ...
Celá debata | RSS tejto debaty