Založ si blog

Multikulti Kanada: Inšpirácia alebo zlyhanie?

Podľa mnohých kritikov je multikulturalizmus zodpovedný za fragmentáciu spoločnosti, za stratu pocitu súdržnosti a spolupráce medzi rôznymi skupinami v štáte. Vedie k uzavretým spoločnostiam, medzi ktorými narastá nedôvera a v niektorých prípadoch aj nepriateľstvo. Ak by spomínané tvrdenia boli pravdivé, v krajine, ktorá multikulturalizmus začala uplatňovať ako prvá a doteraz ho uplatňuje spomedzi všetkých krajín najdôslednejšie, by mali byť jeho negatívne dôsledky najvypuklejšie. Ak je pravda, že multikulturalizmus vedie k rozpadu spoločnosti a narastaniu nepriateľstva medzi nespolupracujúcimi komunitami, potom Kanada by mala byť najfragmentovanejšou, najdezintegrovanejšou spoločnosťou. Je tomu tak?

 

Nie. Je totiž potrebné dať na pravú mieru jeden mýtus. Multikulturalizmus je obviňovaný z toho, že mu je integrácia menšín do väčšinovej spoločnosti ľahostajná a že zameraním na ochranu menšinových kultúr napomáha ich izolácii a celkovej dezintegrácii spoločnosti. Integrácia a súdržnosť spoločnosti sú však dôležitými aspektmi kanadského multikulturalizmu (na rozdiel od európskeho) a boli nimi od jeho začiatku.

 

Práve v záujme lepšej integrácie bola prijatá koncepcia, ktorá uznáva a cení si odlišnosti [1]. Podľa autorov filozofie multikulturalizmu a tvorcov jej politík, národnú jednotu nedosiahnu tlakom na asimiláciu početných menšín, ale uznaním ich miesta v spoločnosti a umožnením ich členom ponechať si svoju kultúru tak, aby sa v Kanade cítili vítaní a vytvorili si k nej pozitívny vzťah. Imigranti tu nie sú tlačení k múru s nutnosťou vybrať si medzi svojou etnickou príslušnosťou a príslušnosťou ku kanadskej spoločnosti. Vychádza sa z predpokladu, že medzi oboma identitami nie je žiaden rozpor. Naopak, ak budú cítiť podporu zo strany štátu a širšej spoločnosti, posilní to ich dôveru v Kanadu a ich pocit, že je to domov, ktorý zdieľajú spoločne s ostatnými Kanaďanmi a ktorý sa oplatí budovať a chrániť [1].

 

Súčasťou kanadskej politiky multikulturalizmu je aj silný akcent na integráciu (nie asimiláciu). Od imigrantov sa od začiatku očakávalo, že si rýchlo osvoja domáci jazyk (anglický alebo francúzsky). Dôraz je tiež kladený na plnej participácii členov menšinových a imigrantských komunít v kanadských inštitúciách. Nemenej dôležitou súčasťou je odstránenie diskriminácie menšín a zabezpečenie rovnosti všetkých občanov [1].

 

Túto kombináciu podpory a ochrany odlišných kultúr a zároveň spoločenskej jednoty vidno aj na prejave kanadského premiéra Trudeaua [1], ktorým odštartoval politiku multikulturalizmu v roku 1971:

 

„Vláda bude podporovať uplatňovanie tejto politiky štyrmi spôsobmi.

Za prvé, podľa toho ako to dovolia zdroje, vláda sa bude usilovať pomáhať všetkým kanadským kultúrnym skupinám, ktoré prejavili vôľu a úsilie naďalej rozvíjať kapacitu rásť a prispievať k rozvoju Kanady a prejavili jasnú potrebu pomoci, a to tak malým a slabým ako aj silným a vysoko organizovaným.

Za druhé, vláda bude pomáhať členom všetkých kultúrnych skupín v prekonávaní kultúrnych bariér k plnej participácii v kanadskej spoločnosti.

Za tretie, vláda bude podporovať kreatívne stretnutia a vzájomnú výmenu medzi všetkými kanadskými kultúrnymi skupinami v záujme národnej jednoty.

Za štvrté, vláda bude naďalej pomáhať imigrantom v osvojení si aspoň jedného z oficiálnych jazykov v Kanade, aby sa stali plnými členmi kanadskej spoločnosti.“

 

Slovné spojenia ako „prispievať k rozvoju Kanady“, „k plnej participácii v kanadskej spoločnosti“, „v záujme národnej jednoty“, „aby sa stali plnými členmi kanadskej spoločnosti“, jasne indikujú, že súčasťou multikulturalizmu v Kanade je silný dôraz na začleňovanie menšín a imigrantov do širšej kanadskej spoločnosti, nie ich izolácia.

 

Kanadská politika teda nepodporuje kultúrne odlišnosti len pre ne samé, alebo dokonca pre ich zväčšovanie, ako zvyknú poukazovať niektoré kritické hlasy. Naopak, hlavným cieľom je súdržná spoločnosť. Politici a teoretici multikulturalizmu si však uvedomujú, že jednota a súdržnosť majú svoje limity a sú presvedčení, že ich najvyššiu úroveň môžu dosiahnuť podporou odlišných kultúr svojich občanov.

 

Podpora multikulturalizmu zo strany kanadskej verejnosti zostáva veľmi vysoká (takmer 80% podľa prieskumu z roku 2003) – najvyššia spomedzi všetkých západných demokracií [2]. Kanada je pritom jednou z krajín s najvyšším podielom imigrantov – okolo 20% [1] a podpora obyvateľstva pre politiku imigrácie je tiež stále veľmi vysoká [3].

 

Imigrantské komunity v Kanade žijú vo všeobecnosti integrovanejšie a spokojnejšie než inde. Kymlicka napríklad spomína štúdiu z roku 2006, podľa ktorej vietnamskí a portugalskí imigranti sa dokázali začleniť do života spoločnosti lepšie v Toronte než v americkom Bostone a to aj vďaka multikulturálnym opatreniam. Tie “povzbudili a umožnili vietnamskej komunite začleniť sa rýchlejšie a efektívnejšie do hlavných kanadských inštitúcií“ [4].

 

Odcitujme ešte tri časti zo správy o stave multikulturalizmu z roku 2010, kde Kymlicka odvolávajúc sa na množstvo výskumov píše [5]:

 

„Existuje vysoká miera vzájomnej identifikácie a akceptácie medzi imigrantmi a rodenými Kanaďanmi. Kanaďania vnímajú imigrantov a demografickú rôznorodosť ako kľúčovú časť svojej kanadskej identity. Kanaďania v porovnaní s každou inou západnou demokraciou vo väčšej miere hovoria, že imigrácia je prínosom, v menšej miere veria, že imigranti majú sklony ku kriminalite, a vo väčšej miere podporujú multikulturalizmus a vnímajú ho ako zdroj hrdosti.“

„Deti imigrantov majú lepšie vzdelávacie výsledky v Kanade než v akejkoľvek inej západnej demokracii. Navyše, čo je unikát v krajinách Západu, imigranti druhej generácie v Kanade prevyšujú svojimi výsledkami deti neimigrantských rodičov (OECD 2006)“

„83% Kanaďanov súhlasí, že muslimovia prispievajú pozitívne dobru Kanady (Focus Canada 2006). Medzinárodné výskumy ukazujú, že muslimovia v Kanade v menšej miere veria, že ich spoluobčania sú k nim nepriateľskí. Navyše, muslimovia majú rovnakú mieru hrdosti na Kanadu, ako ostatní imigranti.“

 

Haroon Siddiqui opisuje kanadskú skúsenosť s multikulturalizmom nasledovne: „Kanaďania poznajú jeden druhého viac ako kedykoľvek predtým – ochutnávajú navzájom svoje kuchyne a kultúry, hlavne hudbu, chodia spolu a uzatvárajú manželstvá cez rasové a náboženské línie, sú aktívne zapojení do medzináboženských aktivít v dosiaľ nevídanom rozsahu“ [6]. Akceptácia multikulturalizmu sa prejavuje aj takto: „Je poučné, že sa už netrápime koncentráciou židov vo Westmount v Montreali alebo Talianov v Woodbridge, alebo Grékov okolo Danforth Avenue v Toronte alebo Anglosasov v Rosedale v Toronte“ [6].

 

Takto opisuje prax prispôsobovania sa väčšiny kultúrnym špecifikám menšín: „Ľudskoprávne tribunály rozhodujú, že zamestnávatelia majú rozumným spôsobom vyjsť v ústrety veriacim židovským zamestnancom, ktorí chcú voľnú sobotu kvôli Sabatu. Väčšina zamestnávateľov rutinne upravuje pracovný čas pre muslimských zamestnancov, aby sa na hodinu-dve mohli zúčastniť piatkovej poludňajšej modlitby. Aerolínie, školské úrady a iné verejné inštitúcie našli kompromisy medzi náboženskou povinnosťou sikhských mužov nosiť kirpan, alebo ceremoniálnu dýku, na jednej strane, a verejnou bezpečnosťou, na strane druhej. Mestské školy s veľkou ne-kresťanskou skupinou študentov sa zaoberajú tým, ako veľmi kresťanský môže byť vianočný koncert. Niektoré hranicu vedu pri koledách a inscenácii Betlehema. Iné ho nazývajú zimným koncertom, a často ho kombinujú s oslavou Chanuky a hinduistického Diwali“ [6].

 

Nie že by v Kanade s multikulturalizmom neboli spojené problémy. Multikulturalizmus bol výsledkom vážnych konfliktov medzi frankofónnymi Quebečanmi a anglofónnym zvyškom, ako aj snáh ostatných menšín o uznanie. Na multikulturalizmus si Kanaďania museli zvykať a dodnes nie sú zažehnané nielen spory medzi Quebečanmi a anglofónnymi Kanaďanmi: „Iste, vznikli nekonzistentné výsledky. Už nemáme čítanie Pánovej modlitby na väčšine škôl, ale parlament v Ontariu ňou stále otvára svoje zasadania. Je tu vianočný stromček pred verejnými budovami, ale nie menora. Alebo sú obe, ale už nie iné ikonografie – najmä v Toronte, kde väčšina obyvateľov nie je biela ani kresťanská. Ale celkovo sme zvládli tento evolučný proces lepšie ako Spojené štáty“ [6].

 

Aj v Kanade sú hlasy kritické voči multikulturalizmu a problémom spolužitia menšín s väčšinou. Jednou z nich je už spomínaná Janice Gross Stein, ktorú znepokojuje nárast fundamentalistických prúdov, ktoré sú na vzostupe vo všetkých náboženstvách a ktoré pod rúškom multikulturalizmu ohrozujú rovnosť všetkých Kanaďanov. Podľa nej náboženstvá vo všeobecnosti sa čoraz viac snažia pretláčať svoje hodnoty, ktoré sú nezlučiteľné s hodnotami ľudských práv a najmä rovnosti, ktorá je zásadnou hodnotou Kanadskej spoločnosti [3].

 

Pre pochopenie kanadskej situácie je potrebné uvedomiť si dôležitosť, ktorú hrá Charta práv a slobôd prijatá v roku 1982 ako súčasť kanadskej ústavy. Tá garantuje ľudské práva a rovnosť všetkých Kanaďanov.

 

Väčšina kritiky multikulturalizmu a priveľkej úlohy náboženstva v Kanade sa vedie v línii ochrany rovnosti všetkých ľudí (zvlášť žien a LGBT komunity), ktorú symbolizuje Charta. Tá istá Charta však chráni aj slobodu vierovyznania a multikulturalizmus. Ten tu vystupuje nie ako hrozba pre kresťanský charakter spoločnosti ako je tomu na Slovensku, ale ohrozuje najmä rovné postavenie žien a komunity LGBT. Tá je ohrozovaná aj zo strany kresťanského fundamentalizmu: „Silnejúca náboženská ortodoxia sa prelieva do politiky a spoločnosti v nečakaných podobách a stáva sa výzvou pre iné kultúry. Najviditeľnejšiu líniu sporu predstavuje zaobchádzanie so ženami a homosexuálmi v rôznych náboženstvách a kultúrach a ich právo na rovnosť, ktoré im poskytuje Charta“ [3].

 

Uvádza výpovede niektorých žien z muslimskej komunity, že si hidžáb obliekajú zo strachu pred ich mužskými príbuznými. Upozorňuje, že obracanie sa na muslimské súdy zo strany žien nemusí byť vždy dobrovoľné. Spomína prípad náboženskej školy v Quebeku, ktorá nebola financovaná štátom, nedržala sa predpísaných osnov a vyučovala na základe “kurikula založeného na kresťanskom svetonázore”. Ministerstvo školstva provincie napokon nariadilo v škole vyučovanie Darwinovej teórie evolúcie a sexuálnej výchovy. Pýta sa, či je v poriadku, že školy, ktoré dostávajú financie zo štátu, môžu viesť oddelené vyučovanie chlapcov a dievčat, alebo že univerzity poskytujú priestory študentským skupinám, ktoré segregujú ženy. Uvádza tiež spor o to, či štátni úradníci môžu odmietnuť vykonávať svoje povinnosti kvôli svojej viere. Má na mysli vtedajší zámer kanadskej vlády umožniť štátnym úradníkom odmietnuť vykonávať sobášne obrady homosexuálnym párom. Spomínaný zákon mal tiež zaviesť beztrestnosť za odmietnutie obchodných vzťahov s organizáciami za práva gejov. Spomína tiež prípad, kedy bolo Kolumbovým rytierom úradmi povolené odmietnuť prenajať miestnosť na sobáš dvoch žien [3].

 

Kritizuje pritom aj vlastnú židovskú kongregáciu. Hoci ich rabín prejavil dávku pokrokovosti a ústretovosti voči ženám, keď im umožnil väčšiu účasť na organizovaní bohoslužieb, odmietol zrušiť zaužívané pravidlo, podľa ktorého sa modlitby môžu začať až keď je v synagóge prítomných desať ľudí, pričom ženy sa do tohto počtu nerátajú: “Mala som tú výnimočnú skúsenosť, sedieť v kaplnke a sledovať, ako vedúci modlitieb počítal mužov v miestnosti, jeho oči pritom prechádzali cezo mňa bez povšimnutia. Nie len že som nebola započítaná, bola som neviditeľná. Keď bolo prítomných deväť mužov a osem žien, čakali sme – zdalo sa mi, že večne – na desiateho muža” [3].

 

Pýta sa, či je v poriadku, aby cirkvi užívali výhody, ktoré im poskytuje štát, a aby zároveň porušovali právo na rovnosť všetkých občanov, ktoré je základnou hodnotou štátu: “Záleží na tom, či napríklad katolícka cirkev, ktorá má špeciálne oprávnenie od štátu a benefituje zo statusu dobročinnej organizácie, odmieta vysväcovať ženy za kňažky?” [3].

 

Hlavnou dilemou, pred ktorou Kanaďania stoja, je ako riešiť situácie, kedy sú v konflikte rozličné hodnoty zakotvené v Charte práv a slobôd: Rovnosť všetkých občanov a sloboda vierovyznania, ktorá je vnímaná ako súčasť multikulturalizmu. Rešpekt k náboženskej slobode v takýchto prípadoch znamená popretie princípu rovnosti, inými slovami spôsobuje diskrimináciu niektorých osôb. Ochrana rovnosti všetkých občanov znamená zas obmedzenie náboženskej slobody.

 

Nájsť správnu rovnováhu nie je ľahké, Kanada si však nevolí jednoduchú cestu paušálneho popretia jedného alebo druhého princípu, ale jej inštitúcie sa trápia a usilujú sa každú situáciu posúdiť spravodlivo a zvážiť argumenty oboch strán. Niekedy preváži právo vierovyznania, inokedy zas musí ustúpiť v záujme ochrany rovnosti.

 

Napriek tejto kritike aj Stein si je vedomá pozitív multikulturalizmu a uvedomuje si, že spolužitie menšín v Kanade s väčšinou je omnoho harmonickejšie než inde vo svete. Neargumentuje za jeho zrušenie, ale za nahradenie jeho plytkej podoby “hlbokým multikulturalizmom”, v ktorom by bolo viac kontaktov medzi komunitami navzájom, kde by nežili iba vedľa seba v mieri, ale spolu, kde by sa komunity iba nenechávali spoznávať inými, ale by aj aktívne spoznávali iné kultúry a hlavne, kde by sa viac a otvorenejšie diskutovalo o sporných a problémových otázkach.

 

Aj John Meisel si všíma obe stránky multikulturalizmu v Kanade. Nepáči sa mu asertivita, s ktorou sa noví imigranti dožadujú uznania svojich požiadaviek a porovnáva ju s pokorou, s akou do Kanady prichádzali imigranti v minulosti (vrátane jeho rodiny). Kritizuje slabú národnú identitu Kanaďanov a ich prílišnú toleranciu aj k javom, ktoré by podľa neho tolerovať nemali. No aj on si uvedomuje prínos multikulturalizmu. Cení si, že sa Kanada vyhla americkému prístupu taviaceho kotla, ako aj segregačnej politiky prítomnej v Európe: “Stále sa učíme ako sa prispôsobiť, ale môžeme byť spokojní s tým, že v porovnaní s mnohými inými miestami, Kanada si nevedie zle v spôsobe, akým sa vysporiadava s imigračnými vzorcami dvadsiateho prvého storočia. Spôsob, akým zvládame rušnú etnickú heterogenitu, je niečo ako vzor pre iné krajiny a pomáha nám nájsť svoje miesto v novej vznikajúcej globálnej spoločnosti” [7].

 

Mnohí kritici multikulturalizmu si neuvedomujú, že neexistuje jeden multikulturalizmus, ale existujú mnohé jeho podoby a v každom štáte vyzerá inak. Jednou z príčin relatívneho úspechu jeho kanadskej verzie je ich aktívna podpora menšinových či imigrantských kultúr a zároveň aktívna snaha zapojiť ich do širšej spoločnosti a jej inštitúcií. Európa naproti tomu imigrantov veľmi nepodporovala ani príliš aktívne neintegrovala, viac-menej ich ignorovala. Európsky model multikulturalizmu (i keď aj v rámci Európy je tých modelov viac) má mnohé slabiny. Mnohé z nich by sa dali riešiť inšpiráciou kanadský modelom.

 


 

Tento článok vychádza z mojej diplomovej práci Od multikultúry k interkultúre. Niektoré z citovaných zdrojov sú staršieho dáta. Od vtedy sa v Kanade všeličo udialo. Napríklad, takmer 10 rokov bol jej premiérom konzervatívec Stephen Harper, ktorý sa v posledných voľbách neúspešne pokúsil zachrániť volebnú porážku islamofóbnou kampaňou. Vyhral jeho vyzývateľ, kandidát liberálov Trudeau s jasnou víziou inkluzívnej multikultúrnej Kanady. V jeho novej vláde nájdeme dvoch pôvodných obyvateľov Kanady, dvoch sikhov, dvoch zdravotne postihnutých (nevidiaca a paralyzovaný), dvoch ateistov, jedného geja, potomkyňu indických imigrantov, imigranta z južnej Ázie a muslimskú utečenku z Afganistanu.  Rovnú polovicu jeho kabinetu tvoria ženy.

 

Ak by téza o multikulturalizme ako dezintegrujúcej sile bola pravdivá, potom Kanada ako najmultikultúrnejšia krajina (aspoň v Západnom svete) by mala byť najdezintegrovanejšou. Skutočnosť je však opačná. Hoci je krajinou Západu s najväčším podielom imigrantov a aktívnou podporou ich kultúr, vidíme v nej veľkú mieru ich integrácie do širšej spoločnosti. Ak má Európa problémy s nie najlepšie fungujúcim multikulturalizmom, z veľkej časti to bude jeho povrchnou a nedôslednou aplikáciou. Na základe porovnania úspechu multikulturalizmu v Kanade a Európe sa zdá, že odpoveďou na zle fungujúci multikulturalizmus by nemalo byť menej, ale viac multikulturalizmu. Jeho nedeliteľnou súčasťou by popri podpory menšinových kultúr mali byť aj aktívna podpora interkultúrneho dialógu a integrácie.

 

Súvisiace články:

Multikulturalizmus je viac než si myslíme

Multikulti v podaní muslimov, židov a kresťanov

Vianočná nádielka pokoja a mieru od židov, muslimov a kresťanov

Židia, muslimovia, kresťania – poslovia nádeje

Muslimovia v Osvienčime

Ako sa zo mňa nestal antisemita

 

 

Citované zdroje:

[1] REITZ, J. G. et al. 2009. Multiculturalism and Social Cohesion : Potentials and Challenges of Diversity. (s. l.) : Springer, 2009

[2] KYMLICKA, W. 2007a. The new debate on minority rights (and postscript). In Multiculturalism and Political Theory. Ed. A. S. Laden, D. Owen. Cambridge : Cambridge University Press, 2007

[3] STEIN, J. G., 2007. Searching for Equality. In Uneasy Partners : Multiculturalism and Rights in Canada. Red. Stein, J. G. (s. l.) : Wilfrid Laurier Press, 2007

[4] KYMLICKA, W. 2007b. Disentangling the Debate. In Uneasy Partners : Multiculturalism and Rights in Canada. Red. J. G. Stein. (s. l.) : Wilfrid Laurier Press, 2007

[5] KYMLICKA, W. 2010, The Current State of Multiculturalism in Canada and Research Themes on Canadian Multiculturalism 2008-2010, Minister of Public Works and Government Services Canada 2010

[6] SIDDIQUI, H. 2007. Don´t Blame Multiculturalism. In Uneasy Partners : Multiculturalism and Rights in Canada. Red. J. G. Stein. (s. l.) : Wilfrid Laurier Press, 2007

[7] MEISEL, J. 2007, Canada: J´accuse/J´adore: Extracts from a Memoir. In Uneasy Partners : Multiculturalism and Rights in Canada. Red. J. G. Stein. (s. l.) : Wilfrid Laurier Press, 2007

Oslavovanie vrahov a podnecovanie k násiliu v Izraeli

11.07.2017

Tvrdenie, že Palestínčania oslavujú “svojich” vrahov, je súčasťou mnohých debát o izraelskej okupácii. V Izraeli naopak “svojich” vrahov neoslavujú, ale súdia a trestajú – tak znie viac »

Izraelská spravodlivosť: Realita alebo mýtus?

01.06.2017

Tvrdenie, že Palestínčania oslavujú “svojich” vrahov, je súčasťou mnohých debát o izraelskej okupácii. V Izraeli naopak “svojich” vrahov neoslavujú, ale súdia a trestajú – tak znie viac »

Ako sa stránka Marián Kotleba je fašista zamotala do vlastných konšpirácií

11.05.2017

Pred asi týždňom Denník N uverejnil rozhovor s veľvyslancom Izraela, v ktorom predstaviteľ tohto štátu radil ako bojovať proti Kotlebovcom na Slovensku. Nepozorným alebo nedôsledným odporcom viac »

Obama Trump

Senát USA začína debatu o zrušení Obamacare

25.07.2017 22:15

Senát Spojených štátov schválil otvorenie diskusie o zrušení Obamacare, teda systému zdravotného poistenia, ktorý zaviedol predchádzajúci americký prezident Barack Obama.

Switzerland Attack

Švajčiarska polícia zadržala muža, ktorý útočil motorovou pílou

25.07.2017 21:42

Švajčiarska polícia dnes zadržala muža, ktorý v pondelok v centre Schaffhausenu zranil motorovou pílou dvoch zamestnancov zdravotnej poisťovne.

VšZP gen. riaditeľstvo

Štátna VšZP sa vraj odráža od dna

25.07.2017 20:00

Štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa tvrdí, že sa vďaka úsporám vyhrabáva z rekordného dlhu. Opatrenia sa podľa nej pacientov nedotkli.

Christian Kern

Vstup Turecka do EÚ je vylúčený, vyhlásil kancelár Kern

25.07.2017 19:41

Vstup Turecka do Európskej únie je vylúčený, vyhlásil v rozhovore pre utorňajšie vydanie nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ) rakúsky kancelár Christian Kern.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 102
Celková čítanosť: 297798x
Priemerná čítanosť článkov: 2920x

Autor blogu

Kategórie