Kandalaft

Vodcovia Izraela predstavujú svetu svoju krajinu ako demokratický, vyspelý, civilizovaný štát so západnou (alebo európskou) kultúrou. Súčasťou príbehu o založení tohto štátu, je túžba a potreba Židov uniknúť od večného prenasledovania v exile a mať svoj bezpečný domov. Po holokauste západný svet o tejto potrebe už nepochyboval a cítil ako svoju morálnu povinnosť podporiť ašpirácie Židov na vlastný štát. Palestínčania však poznajú inú, temnejšiu stránku založenia Izraela. Pre nich je to príbeh o vraždení a vyháňaní stoviek tisícov palestínskych civilistov ozbrojenými sionistickými oddielmi. 

Vodcovia Izraela sa snažia poprieť tragické udalosti známe pod názvom Nakba buď mlčaním o nich alebo obviňovaním Palestínčanov, že si svoju verziu dejín vymýšľajú na očiernenie Židov. Palestínčania vraj utiekli sami, dobrovoľne, prípadne na príkazy arabských vodcov. Niekoľkí izraelskí vojnoví veteráni sa však rozhodli vyrozprávať ako to bolo naozaj, čo robili a čoho boli svedkami pri bojoch o založenie štátu. Ich spomienky, prekvapivo, nepotvrdzujú izraelskú, ale palestínsku verziu.

Izraelský veterán Amnon Neumann sa po desaťročiach mlčania rozhodol prehovoriť o tom ako prebiehal boj jeho jednotky proti palestínskym civilistom:

Slúžil v oddieloch Palmachu od februára 1948 do októbra 1949 v južnej časti Palestíny (alebo ak chcete Izraela), blízko hraníc s Egyptom. Podľa neho, bolo z hľadiska Nakby najvýznamnejšie obdobie apríl a máj 1948, teda pred vyhlásením nezávislosti Izraela a pred príchodom egyptskej armády. Hovorí, že v čase, keď tá dorazila, už sionistické oddiely zlikvidovali všetku palestínsku domobranu, ktorá bola slabá a neorganizovaná. Boje s nimi boli vraj hračkou. Vlastne, takmer ani neboli boje, iba tu a tam niečo.

Ďalej hovorí, že v oblasti takmer žiadna z palestínskych dedín nebojovala, že palestínčania v tejto oblasti boli zúfalo chudobní, takmer nemali zbrane a tie, ktoré mali boli ešte z čias Osmanskej ríše:

“Keď som vošiel do dedín Kaukaba a Burayr, v živote som takú chudobu nevidel. Nebolo tam nič. Žiaden nábytok, iba poličky zo slamy a hliny. Domy boli zo slamy a hliny. Bolo to strašné.”

K samotnému úteku obyvateľov spomína:

“Útek dedinčanov začal, keď sme začali čistiť trasy konvojov. Vtedy sme začali vyháňať dedinčanov. Nakoniec utekali sami. Nemysleli si, že odchádzajú na dlhú dobu a že sa nikdy nevrátia. Nikto si tiež vtedy nevedel predstaviť, že jeden celý národ sa nevráti. Áno? Vyhnali sme najprv týchto dedinčanov, potom sme to rozšírili do bokov, k dedinám Najd, Simsim…”

K Nakbe dodáva:

“Prišli sme zobrať späť územie od cudzincov. To bol základ nášho myslenia, zdediť našu zem. A my sme zdedili našu zem a kto dedi svoju zem vyženie ostatných. Preto sme ich nevrátili. Tak to bolo všade, na juhu aj na severe, všade. Toto je najdôležitejší bod. Zem nebola prázdna ako mi hovorili, keď som bol dieťa. V detstve nám rozprávali všelijaké rozprávky a poviedky. Táto zem nebola nikdy prázdna. Viem to, pretože som žil s Arabmi, viem, že nebola prázdna.

V tom čase som na tom nevidel nič zlé. Bol som vychovaný tak ako boli vychovaní všetci. A svoje úlohy som plnil lojálne. Povedali my, aby som vykonal veci, ktoré nechcem spomínať. Urobil som ich bez toho, že by som o nich zapochyboval. Bez toho, aby som rozmýšľal dva krát. Teraz… nie teraz… je to už päťdesiat, šesťdesiat rokov, čo ma to zožiera, ale čo sa stalo sa už neodstane. A bolo to na základe rozkazov.”

V júly 1948, podľa neho už v celej južnej oblasti nezostali žiadni Arabi okrem dediny Huj. O tom ako vyčistili toto územie od Palestínčanov:

“Dovtedy niektorí ušli, niektorých sme vyhnali. Strieľali sme a oni ušli do Gazy. Obkľúčili sme ich zo všetkých strán. Strieľali sme do vzduchu, ani nie na nich, alebo aj na nich, a oni už utekali.”

Ďalej rozpráva o tom, ako vyčistili ďalšie dediny v posledný deň prímeria. Bolo im povedané, že Egypťania prepašovali do Kaufaha a Muharaja kanóny kalibru 20 mm, ktoré sa vraj chystajú použiť proti Izraelčanom. Úlohou izraelskej jednotky bolo teda zničiť tieto dediny. V tom čase už muži u nich utiekli. Izraelskí vojaci obkľúčili dediny a streľbou do vzduchu vyhnali kričiace ženy a deti. Keď dediny dobyli, žiadne kanóny v nich nenašli. Takto približuje čo nasledovalo:

“Nešli sme tam, aby sme tam zostali, ale aby sme ich vyhnali. Do rána tam už nebol nikto. Podpálili sme im domy, ich slamené strechy.”

Spomína, že keď neskôr išiel na sever Izraela, videl tam opustené arabské dediny, ktoré o niekoľko rokov neskôr Izrael zrovnal so zemou buldozérmi a vysadil na nich stromy.

Hovorí tiež, ako bránili utečencom vrátiť sa domov:

“Ľudia, ktorí boli v Gaze, sa chceli vrátiť do svojich dedín. Vracali sa po nociach a robili dve veci. Bolo tam zvláštne pestovanie plodín v dunách severne od Gazy. Bolo treba ošetriť hrozno. Chodili tam v noci… Nevedeli, že už sa tam nikdy nevrátia. My sme tam na nich čakali… Nebolo možné, aby sme im dovolili sa tam potulovať len tak… Čakali sme ich a strieľali sme a zabíjali sme ich. Toto bola časť zo strašných vecí, ktoré sme robili.”  

Žiadosť, aby porozprával o detailoch udalostí v dedine Burayr, kde podľa jeho slov došlo k boju a k masakru, odmieta: “Nie, nechcem ísť do detailov, nechaj ma. To sú veci, o ktorých sa nerozpráva.” Na otázku prečo, odpovedá: “Pretože som to robil ja. Je to dobrý dôvod?”

Vo videu pripomína, že Nakba pokračovala aj dávno po skončení vojny. Keď o niekoľko rokov neskôr išiel okolo miesta, kde sa nachádzala vyššie spomínaná arabská dedina Huj, ktorú v čase vojny nechali nedotknutú, divil sa, že už neexistuje:

“Spýtal som sa, čo sa stalo? Odpovedali, že ich vyhnali spolu s Arabmi Aškelonu. Pretože v roku 1951 najvyšší veliteľ armády, Moše Dayan, sa rozhodol vyhnať 2000 Arabov, ktorí zostali v Aškelone. vyhnal ich do Gazy, spolu s obyvateľmi dediny Huj. Boli to tichí a pokojní dedinčania. Zaslúžili si zostať na svojej zemi, na ktorej boli už 5000 rokov.”

K záveru hovorí:

“Je zaujímavejšie vedieť, aký bol dôvod pre túto Nakbu. Prečo historicky neboli nikdy vyhnaní a my sme ich vyhnali. Kvôli sionistickej ideológii. Na rovinu.” A dodáva: “Videl som, že je to jedna zámerná manipulácia zo strany sionistického hnutia. A urobili to úspešne – veľmi úspešne.”   

Spomienky Amnona Neumanna, potvrdzujú palestínsku verziu udalostí okolo vzniku Štátu Izrael:

• Sionistické vojenské oddiely masakrovali palestínskych civilistov a vyháňali ich streľbou do vzduchu.
• Palestínčania utiekli zo strachu, aby si zachránili životy.
• Vyháňanie civilistov sa dialo na základe príkazov z hora.
• Utečencom nedovolili vrátiť sa a tích, ktorí sa vracali tajne, zabíjali.
• Opustené palestínske dediny Izraelčania ničili.
• Vyháňanie palestínskych civilistov za hranice Izraela pokračovalo ešte aj po skončení vojny, už v čase “mieru”

Izraelskí propagandisti radi odbíjajú svedectvá Palestínčanov o izraelských aktoch krutosti ako lživé. Zahraničných expertov, ktorí kritizujú Izrael za násilie páchané na Palestínčanov, pohotovo označujú za antisemitov. Svedectvo izraelského vojaka, hrdinu vojny o založenie Izraela, je však ťažké zhodiť zo stola či ignorovať. Amnonove slová o tom, ako jeho jednotka strieľala do civilistov a násilne vyhnala Arabov zo svojho územia, potvrdzujú, že to, čo sa odohralo pri založení Izraela, boli etnické čistky.

Súvisiace články:

Nakba – Palestínska tragédia

Indiáni v Izraeli

Kto sú Palestínčania a čo chcú?

Palestínski kresťania – zabudnutá obeť okupácie

Štát Palestína: Za alebo proti?

Osadníci útočia