Kandalaft

Počas bojov, ktoré sprevádzali založenie Izraela, bola sionistickými komandami vyhnaná z vlasti polovica palestínskeho národa. Výnimkou neboli ani kresťanskí domorodí obyvatelia Palestíny. Jednou z opustených a zničených kresťanských dedín je Iqrith. Toto je príbeh jej znovuzrodenia.

V novembri 1948 (teda počas priebehu vojny) prišli izraelskí vojaci do dediny Iqrith a prikázali obyvateľom opustiť ju, vraj kvôli ich bezpečnosti. Jej necelých 500 obyvateľov poslúchlo. Zobrali si so sebou iba pár vecí, armáda im totiž naklamala, že po dvoch týždňoch sa budú môcť vrátiť domov. Tá ale územie dediny vyhlásila za vojenskú zónu a dedinčanom návrat zakázala.

(Izraelskí vojaci v Iqrithe)

Väčšinu z nich nevyhnali za hranice štátu, ale “iba” do susedných dedín. Po vojne sa teda stali občanmi Izraela (Palestínčania, ktorí boli vyhnaní zo svojich dedín a pozemkov, no zostali v hraniciach Izraela, sa zvyknú označovať ako “vnútorne presídlení obyvatelia”). Najvyšší súd v roku 1951 potvrdil ich právo na návrat, no izraelská armáda krátko na to, presne na Vianoce toho istého roku, dedinu rozbombardovala a zrovnala so zemou. Nechala stáť iba kostol a cintorín. Štát si územie ich dediny privlastnil. Dlhoročné súdne ťahanice, ktoré nasledovali sa skončili pred približne desiatimi rokmi, keď najvyšší súd ich žiadosť na navrátenie pôdy odmietol. Povolil im iba účasť na omšiach v kostole a pochovávanie mŕtvych na cintoríne.

Dedinu svojich predkov predstavuje svojim divákom aj Maha, mladá palestínska kresťanka, populárna učiteľka jazykov žijúca v Taliansku:

Dnes je obyvateľov, ktorí svoj pôvod odvodzujú z Iqrithu okolo 1500. Takmer všetci sa chcú vrátiť do svojej dediny. Walaa Sbait, mladý učiteľ, pracujúci v Hajfe, hovorí: “V súčasnosti sa môžeme vrátiť iba v rakve, ale my tu chceme žiť.”  Nemi Aškar dodáva: “Sme utečencami vo vlastnej krajine.” Otec Souhail Khoury, farár kostola v Iqrite, hovorí, že vyrastal na spomienkach svojich rodičov na ich stratenú zem. “Všetci sme už v rozličných dedinách a mestách, ale toto je miesto, kde sa stále stretávame každý mesiac ako rodina. Toto je miesto, ktoré nazývame domovom.”

Pred dvomi rokmi skupina mladých Palestínčanov pôvodom z Iqrithu začala sen o návrate do dediny svojich predkov uskutočňovať. Nasťahovali sa späť do nej, nepretržite ju obývajú a postupne ju oživujú. Bývajú v budove pri kostole, sadia nové stromy a plodiny, ktorými sa živia, upravujú okolie kostola, stavajú ďalšie stavby – väčšinu ich práce však izraelská armáda pravidelne búra a ničí. Oni sú napriek všetkým prekážkam zo strany štátu rozhodnutí pokračovať vo zveľaďovaní svojej dediny.

Aby žila, organizujú v nej aj rôzne kultúrne akcie. Okrem každomesačných omší (tu omša z Vianoc 2011 k 60. výročiu zbombardovania dediny), aktivisti organizujú aj letný tábor pre mladých potomkov Iqrithčanov, na ktorom im ich starí rodičia rozprávajú o živote v dedine pred vyhnaním, o vyhnaní a o zápase za návrat (tak ako to jeden z nich robí tu na kameru). Stretávajú sa tu aj so židovskými mierovými aktivistami.

Jedným z podobných podujatí bol tento futbalový zápasov. Mladá generácia Iqrithčanov skanduje “chceme sa vrátiť do Igrithu” či “našou vlajkou je vlajka Palestíny”. Pred zápasom hráči spievajú hymnu Palestíny, po zápase skandujú “vraciame sa, vraciame sa…”

Dosiaľ poslednú akciu usporiadali na Veľkú noc minulý mesiac.

Nevedno či sa Iqrithčanom podarí naplniť sen po obnovení ich dediny. V tomto prípade však platí, že cesta je zároveň cieľom. Ich zápas za znovuzrodenie dediny je spôsob ako udržať svoju palestínsku kresťanskú identitu, ktorú sa izraelská vláda pokúša zmazať. Minulosť a súčasnosť Iqrithu je pripomienkou toho, že izraelská agresia voči pôvodným obyvateľom Palestíny bola a je namierená aj proti vlastným občanom arabského pôvodu (v rozpore s tvrdeniami obhajcov Izraela, že garantuje svojim arabským občanom rovnaké práva ako židovským) a aj proti palestínskym kresťanom.

Počas priebehu vojny pri založení Izraela, sionistické vojenské oddiely vykonávali to, čo dnes nazývame etnickými čistkami, masakrovali a vyháňali palestínskych civilistov, aby získali čo najviac územia pre svoj štát. Začali to robiť ešte pred vyhlásením nezávislosti Izraela a pred začiatkom vojny medzi Izraelom a arabskými štátmi, robili to počas vojny a robili to ešte aj po skončení vojny. Nakba, katastrofa, ktorá sa udiala, postihla a dodnes postihuje aj palestínskych kresťanov a aj arabských občanov Izraela. 15. mája si pripomenieme jej 66. výročie.

(Zdroje:  1, 2, 3, 4, 5) 

Súvisiace články:

Izraelský veterán: Palestínčanov sme zabíjali a vyháňali

Palestínski kresťania – zabudnutá obeť okupácie

Izraelu cenzúra dokumentu CBS nevyšla

Kto sú Palestínčania a čo chcú?