Kandalaft

Keď som mal okolo desať rokov, bežal v televízii čiernobiely dokument o Hitlerovi a holokauste. Pamätám si iba matné obrazy, histericky rečniaci chlap so smiešnymi fúzikmi, davy hajlujúcich ľudí, na kosť vychudnutí ľudia v koncentrákoch, hromady tiel vo veľkých jamách. A komentár mojej mamy. To sú nacisti. Cez Druhú svetovú vojnu robili Židom strašné veci. Väznili ich v koncentračných táboroch a zabíjali ich tak, že ich dusili plynom. To je vodca nacistov, Hitler. Nahovoril Nemcom, že ostatné národy im majú slúžiť a že Židov treba zabiť. Tieto obrazy a mamin komentár k nim sa vryli hlboko do mojej pamäte a pomohli vyformovať môj vzťah k Židom.

Aj tieto obrazy a mamin komentár k nim vo mne pomohli vyformovať odpor voči antisemitizmu, prenasledovaniu Židov, popieraniu holokaustu či oslavovaniu fašistických režimov a prispeli k tomu, že odkaz holokaustu, „nie wieder“, nikdy viac, beriem vážne.

Aj preto som sa zúčastnil akcie Slávnostné zahalenie busty Ferdinanda Ďurčanského v Rajci, pri ktorej bola busta tohto ministra fašistického Slovenského štátu, autora židovského kódexu, ktorý na slovensku zaviedol tvrdšie prenasledovanie Židov než v hitlerovom Nemecku, omotaná do toaletného papiera. Účastnikov protestu bolo niekoľko desiatok. Bustu Ďurčanského priamo omotávali, napriek výzvam polície k ukončeniu akcie, štyria ľudia. Jedným z nich bola aj moja maličkosť. Nikomu z nás to vtedy nebolo jedno, no považovali sme za potrebné vyjadriť takto svoj odmietavý postoj k oslave fašistov a antisemitov aj za cenu opletačiek s políciou a rizika platenia pokút.

Nebola to jediná podobná akcia. Zúčastnil som sa prvej (opäť nepovolenej) blokády neonacistického pochodu v Bratislave, kedy sme nevedeli či nás skôr vyprášia Kotlebovci alebo policajti. O rok neskôr som stál pod pódiom, na ktorom sa zhromaždeným prihováral Fedor Gál. Keď nás polícia odtlačila, aby uvolnila námestie kotlebovskej oslave vojnového štátu, a spoza kordónu som počul z pro-tisovského pódia rečníčku napádať slovenských Židov (niečo v zmysle, že sa tu nemajú rozťahovať), spontánne som začal kričal “my sme tu doma” ako vyjadrenie solidarity so Židmi. Tento pokrik sa v zápätí uchytil medzi ďalšími demonštrantmi na “našej” strane a zmenil sa na hromadné skandovanie. Zúčastnil som sa aj ďalších podobných akcií.

Vo svojich článkoch často kritizujem izraelskú okupačnú politiku voči Palestínčanom. Keď však v diskusiách k nim niekto pointu článkov nepochopí a začne prskať na židov, zvyknem sa voči takým komentárom ohradiť, ako napríklad tu:

Alebo tu keď, dotyčný neprestal provokovať:

Často sa Židov zastvam a bránim ich pred antisemitskými útokmi aj v diskusiách na facebooku. Odpoveďou bývajú takéto šťavnaté odozvy:

Neodsudzujem iba slovenský či európsky antisemitizmus, vo svojich článkoch som sa niekoľko krát jasne vyjadril aj proti palestínskym teroristickým útokom na Židov či Izraelčanov. Napríklad: „Zabíjanie izraelských civilistov raketami Hamasu považujem za rovnako šialené a polutovaniahodné. Civilisti, to sme my. Útok na civilistov kdekoľvek, je útokom na nás.“

Venoval som aj článok vyvráteniu jedného z obľúbených antisemitských mýtov.

Prečo o tom píšem?

Reakcie na moje články bývajú rôzne, niekto pochváli, niekto skritizuje, niekto poďakuje a neodmysliteľnou súčasťou internetových diskusií sú aj osobné urážky. Osobitou kategóriou sú rôzne nálepky v závislosti od toho o čom píšem. Keď obhajujem Židov, dozvedám sa, že som Žid, prípadne rovno sionista, keď obhajujem muslimov, som muslim alebo rovno terorista, keď obhajujem gejov, som gej, keď kritizujem Izrael, som antisemita, keď napíšem niečo za dodržiavanie ľudských práv, som platený Sorosom. Ked nabudúce napíšem niečo proti lovu veľrýb, asi mi vynadajú, že som veľryba. Už som si na takéto útoky zvykol a nič si z nich nerobím. Keď niekto ide verejne vyjadriť názor, musí s podobnými primitívnymi reakciami rátať.

Pred niekoľkými mesiacmi ma však ako antisemitu opísal Radovan Bránik, autor blogu roka 2012 a riaditeľ psychológov z Modrého anjela. Považujem za potrebné sa k tomuto útoku vyjadriť.

Antisemitizmus je nenávisť voči Židom. Tá sa môže prejavovať aj ako ich démonizácia, zveličovanie a zovšeobecnenie niektorých negatívnych čŕt niektorých Židov na celý národ či náboženstvo, ich zobrazovanie ako bohatých, lakomých svetovládcov. Jeho súčasťou bývajú aj vykonštruované obvinenia voči nim, ospravedlňovanie ich prenasledovania, či popierani holokaustu.

Už z vyššie uvedených skutočností je dostatočne evidentné, že môj vzťah k Židom je pozitívny a že naopak neznášam antisemitizmus a staviam sa na obranu Židov pred nim a pred násilím na nich páchanom. Ak by mal niekto ešte stále pochybností, môžem pokračovať.

Áno, veľkú časť svojho blogu a aktivistickej činnosti venujem kritike izraelskej rasistickej politike voči Palestínčanom. Zároveň však zdôrazňujem, že Izrael si nemožno zamieňať so Židmi a že kritika Izraela nemá viesť k opačnému útlaku (zo strany Palestínčanov voči Židom) ale k rovnoprávnemu postaveniu Židov a Arabov, Izraelčanov a Palestínčanov a ich mierovému spolužitiu. Napríklad tu: „V Palestíne-Izraeli je dosť miesta pre Židov aj Arabov, Izraelčanov aj Palestínčanov. Ak majú žiť spoločne ako rovný a s rovným, treba odsúdiť akékoľvek snahy jedných vládnuť nad druhými a páchať na nich násilie.“

Či tu: „Mier vo Svätej zemi nastane až Arabi a Židia v nej budú žiť ako rovný s rovným, nie ako ovládajúci a ovládaný. Na tom, že palestínske útoky na izraelských civilistov sú odsúdeniahodné sa prakticky všetci zhodneme. Rovnako by sme sa mali zhodnúť na odsúdení izraelskej vojenskej okupácie 4 miliónov palestínskych civilistov, ktorej integrálnou súčasťou je aj týranie detí. Prestaňme hľadať ospravedlnenia prečo palestínski teroristi alebo izraelskí okupanti „musia“ robiť to čo robia. Nemusia, nemali by, nesmú.“

Alebo tu: „Riešením však samozrejme nie je ani opačný extrém v podobe arabskej nadvlády nad Židmi ani násilie a útoky na Židov. To je rovnako odsúdeniahodné ako to čo kritizujem v tomto článku. Riešením je mierové spolunžívanie Židov a Arabov ako rovní s rovnými tak, aby Palestína-Izrael bol domovom oboch národov, v ktorom sa môžu cítiť bezpečne všetky deti aj dospelí.“

Napriek tomu, že som k izraelskej politike kritický, viac krát som vyjadril svoj pozitívny vzťah aj k Izraelu. Pravda, rozlišujem Izrael ako rasistický režim, vojensky okupujúci iný národ, a Izrael ako krajinu, kultúru, prírodu, ľudí, spoločnosť, domov v ktorom som vyrastal a s ktorým sa mi spájajú pekné spomienky:

„Mám rád Izrael. Mám ho rád ako miesto s určitou atmosférou, s ľuďmi, ktorí majú dobré aj horšie stránky. Je to môj polovičný domov a polovičná vlasť. Vyrastal som v prevažne židovských štvrtiach mesta a hebrejčina bola mojim normálnym dorozumievacím jazykom v okolí nášho bydliska a hebrejčina má dodnes pre mňa neopakovateľné čaro. Fandil som izraelskému národnému futbalovému tímu a najultražidovskejšiemu futbalovému klubu Beitar Yerushalayim (mal som rád Eliho Ochanu a páčili sa mi ich žlté dresy). Futbal na ulici som hrával s arabskými aj židovskými kamarátmi a spolu sme slávili židovské sviatky, ako Lag-ba-omer či Sukot. Vyrastal som na izraelských televíznych programoch (ako sú Rechov Sumsum, Parpar Nechmad, Bli Sodot,…), izraelskej hudbe a izraelskom rádiu. Dodnes, keď sa do Izraela vraciam, s veľkou radosťou si znovu púšťam izraelskú televíziu, izraelskú hudbu a rádio – vracia ma to naspäť, ako keby sa odvtedy nič zmenilo a pokračujem riadne v prerušenom izraelskom živote. Spomienky na Izrael sú navždy mojou súčasťou a mám ich rád. A úvahy o zničení Izraela považujem za, mierne povedané, hlúpe.“

Keď som pred pár rokmi organizoval Deň mieru, priniesol som do Medickej záhrady, popri palestínskych a ďalších vlajok aj vlajku Izraelskú. A nie, nepálili sme ju, ale pekne sme ju niesli spolu s Palestínskou.

V nejednom článku mám aj obrázky vyjadrujúce rovné postavenie, mier, priateľstvo a spoluprácu medzi nimi. Napríklad:

Neraz som sa vyjadril proti démonizácii Židov či Izraelčanov („Prial by som si aby obe strany viac videli aj tú druhú stranu. Aby Izraelčania videli Palestínčanov, a Palestínčania Izraelčanov, ako ľudské bytosti, so svojimi potrebami, ktorí chcú žiť svoj život normálne a so cťou,“ ) či vyzdvihol odvahu a charakter mnohých Židov, ktorí kritizujú vlastnú vládu, za jej neľudskú politiku („Problémom nie sú židia, ani judaizmus. Problémom je izraelská vláda, rasistický režim a vojenská okupácia. A to chápu aj mnohí židia, sekulárni aj veriaci, ktorí stoja pri Palestínčanoch, a to často doslova, keď do nich strieľajú izraelskí vojaci“).

Na blogu som písal o viacerých spoločných židovsko-arabských hudobných projektoch, organizáciach, ktoré presadzujú mierové spolužitie Arabov a Židov, o spolupráci na poli lekárskej starostlivosti, ktorá zachraňuje životy Arabom aj Židom, a o bývalých Palestínskych a Izraelských bojovníkoch, ktorí zložili zbrane a začali so svojimi “nepriateľmi” spolupracovať. Uviedol som aj množstvo príkladov zo sveta, v ktorých židia s muslimami a kresťanmi spolupracujú, navzájom sa chránia a pomáhajú si.

Na blogu mam aj články s neutrálnym či kladným zobrazením židovskej spoločnosti v Izraeli. Tu som napríklad vyjadril svoj pozitívny vzťah k modernej izraelskej popmusic. (Mimochodom, synovi už 2 roky púšťam v aute výhradne toto hebrejské cédéčko, pretože je jeho najobľúbenejšie:)

Napokon, vyjadril som dôležitosť pripomínania si holokaustu a jeho odkazu, kritizoval som prílišný výskyt jeho popierania medzi Arabmi a muslimami a vyzdvihol som muslimov, ktorí sa pamiatke jeho obeti poklonili („Antisemitizmus existuje, antisemitizmus je nebezpečný, antisemitizmu sa treba postaviť. A nevyhýba sa ani arabským a muslimským spoločnostiam, naopak, je v nich rozšírený až moc.“ ) ako aj muslimov, ktorí počas Druhej svetovej vojny zachraňovali Židov.

Podčiarknuté a zhrnuté: Vo svojich článkoch, diskusných komentoch či aktivistickej činnosti som sa nie len, že nikde nevyslovil proti židom, ale naopak, viac krát som sa ich zastal pred antisemitskou nenávisťou. A hoci kritizujem politiku Izraela voči Palestínčanom, viackrát som sa vyjadril pozitívne aj o Izraeli aj voči židom. Viac krát som sa vyjadril proti násiliu páchaného Palestínčanmi voči Židom/Izraelčanom a za rovné postavenie Židov a Arabov a za ich mierové spolužitie. Uviedol som množstvo príkladov spolupráce medzi Židmi a Arabmi či muslimami a zdôraznil som dôležitosť pamiatky holokaustu.

Mohol by som pokračovať ďalšími príkladmi, ale už aj tento výber bohate stačí na to, aby bolo evidentné, že obvinenie z antisemitizmu nemá žiaden reálny základ. O čo Radovan Bránik svoje obvinenie opiera?

Je to stará známa klasika. Opovážil som sa kritizovať Izrael. Nič iné v prospech svojho tvrdenia nemá a ani nemôže mať. Ľuďom typu Bránik, aj to stačí, aby sa im pred očami zatemnilo a začali vykrikovať: „antisemita“. Všetko to pozitívne čo som vo vzťahu k Židom a Izraelu vyjadril, všetky články a aktivity proti antisemitizmu, všetko odmietanie Palestínskeho násilia voči Židom a Izraelčanom, všetka podpora pre mierové a rovné spolužitie Arabov a Židov, či pripomínanie pamiatky holokaustu, šmahom ruky prestáva existovať a nastupuje hlúpe nálepkovanie.

V Bránikovom uvažovaní vidíme rovnakú chybu akú robia antisemiti – samozrejme v opačnom smere: Dávaju rovnítko medzi Židmi a Izraelom (vrátane jeho vlády, režimu, okupácii, kolonializmu). Kým antisemiti oprávnenú kritiku Izraela demagogicky transformujú na démonizáciu Židov, Bránik obranu Židov pred antisemitskou nenávistou demagogicky premieňa na zákaz kritiky Izraela. Je to rovnaký nezmysel aký používala Mečiarova vláda, keď svojich kritikov obviňovala, že “neznášajú všetko slovenské”. Takto by aj pán Bránik mohol byť za kritiku Ficovej vlády označený za “protislovenský živel”. Bol by prvý, kto by písal šťavnaté blogy karikujúce takúto vládnu demagógiu ako nebetyčný nezmysel. A mal by pravdu. V prípade Izraela, označovaním kritikov jeho politiky za antisemitov, však sám takýto nezmysel predstavuje.

Vykresliť niekoho ako antisemitu, to je vážna vec. To pán Bránik nemôže urobiť len tak. Svoje obvinenia musí doložiť relevantnými dôkazmi. A kritické vyjadrenia voči izraelskej politike v Palestíne nimi, žiaľ, nie sú (to by sme potom museli za antisemitské považovať aj mnohé rešpektované medzinárodné organizácie ako Amnesty International, Human Rights Watch, UNICEF, atd. )

Antisemiti majú vo zvyku kritizovať Izrael, to je pravda, a niektorí z kritikov Izraela antisemitmi skutočne sú. Ľahko to však zistíme, pretože u nich zároveň nachádzame aj klasickú nenávisť voči Židom, ich démonizáciu, obhajobu ich prenasledovania a pod. Na základe nich odsúdiť všetkých kritikov izraelskej politiky je demagógia, ktorá sa môže ľahko obrátit proti jej protagonistom, pretože niektorí neonacisti paradoxne Izrael za jeho neľudskú politiku voči Palestínčanom chvália a jeho rasistickú militaristickú politiku prezentujú ako vzor pre európske štáty. Nenávisť proti židom totiž táto nová fajta neonacistov vymenila za nenávisť voči muslimom a izraelský útlak Palestínčanov (ktorých stotožňujú s muslimami) sa im páči.

Najznámejším predstaviteľom tohto prúdu neonacizmu je masový vrah Anders Breivik, ktorý vo svojom manifeste izraelský rasizmus otvorene obdivuje. Nejaký demagóg by z toho mohol vyvodiť, že každý kto kritizuje Palestínu je neonacista, fašista či rasista breivikovho typu. Medzi kritikmi Palestíny určite nájdeme aj takých ľudí, prezentovať však všetkých kritikov Palestíny ako neonacistov, fašistov či rasistov, by bola rovnaká manipulácia, akej sa dopúšťajú ľudia typu Bránik. Ďakujem, ja sa na túto úroveň neznížim.

Možno pánovi Bránikovi poviem novinku, ale národy sa nedelia na dobré a zlé. Takéto nálepkovanie je prejavom xenofóbie a rasizmu. Dobré a zlé javy nájdeme v každom národe. Kľúčom k správnemu postoju je univerzálne odmietnutie xenofóbie a rasizmu voči akejkoľvek skupine a násilia páchaného voči akýmkoľvek civilistom. To znamená nezovšeobecňovať postoje a činy niektorých predstaviteľov určitej skupiny na celú etnickú, národnostnú či náboženskú skupinu. To znamená nestotožňovať národ s jeho štátom a jeho inštitúciami. To znamená stavať sa proti konkrétnym aktom, zločinom, politike konkrétnych ľudí, organizácií či inštitúcií, a nedémonizovať celý národ. Takéto rozlišovanie platí voči Palestínčanom, Židom, Slovákom, komukoľvek.

Správny morálny postoj znamená zastať sa toho, kto je napádaný prv, než sa pozriem na jeho národnosť. Znamená to zastať sa židov, keď sú napádaní Slovákmi či Palestínčanmi a zároveň zastať sa Palestínčanov, keď sú napádaný Židmi či izraelskou armádou. Tak to ja robím.

Preto, pre všetkých antisemitov, ktorí sa tvária, že milujú Palestínčanov, hoci iba neznášajú Židov, ale aj všetkých demagógov, ktorí sa snažia umlčať akúkoľvek kritiku Izraela, označovaním všetkých jeho kritikov za antisemitov, mám ešte jeden obrazový odkaz:

Capito?

Súvisiace články:

Ako Mesežnikov antisemitov hľadal (a našiel)

Muslimovia v Osvienčime

Kto je viac? Slovák, Maďar, Žid alebo…?