Kandalaft

S Alenou Šátekovou sme istý čas učili na jednej škole. Nedávno pri debate o štrajku učiteľov hovorila o rozdiele medzi tým, ako videla profesiu učiteľa, kým bola iba matkou, a ako sa jej pohľad zmenil, keď sa stala učiteľkou. Zaujalo ma to, podobne ako aj jej zanietenosť za to, aby sa rodičia viac zaujímali o stav školstva, aby protesty za jeho skvalitnenie prebrali viac do svojich rúk. Opýtal som sa jej teda pár otázok a spravil nasledujúci rozhovor.

Aký bol tvoj prvý dojem z toho čo obnáša práca učiteľa?

Bolo to veľké prekvapenie. Dostať sa na druhú stranu bolo veľmi poučné. Kým som vstúpila do sveta školy ako pedagóg, bola som rodič, ktorý bol rád, že je rád. Mala som prácu a ledva som stíhala kontrolovať deti a nie to sa zúčastňovať na rodičovskom združení. Internetovú žiacku knižku som otvárala na poslednú chvíľu, keď už „horelo“. Bola som rada, že sa o moje deti v škole starajú a mala som k učiteľom absolútnu dôveru.

Potom prišlo obdobie v zahraničí a ja som si uvedomila, ako málo sú u nás rodičia zainteresovaní do chodu školy. Spätná väzba zo strany školy je minimálna alebo nepostačujúca. Spolupráca učiteľ-žiak-rodič je u nás, prepáč za úprimnosť, nefunkčná. Učiteľ by nemal s rodičom „bojovať“ a to platí aj opačne. Chýba prepojenosť, chýba u žiaka pocit, že učiteľ a rodič sú „kamoši“, ktorí mu pomáhajú spoločne. 

Ako vyzerala tá spolupráca v zahraničí?

Každý týždeň rodičia dostávali mailom informáciu o dianí v triede. Išlo najmä o vzdelávacie výsledky, čiže pokrok v učení, odučená latka, plán na budúci týždeň. Rodičia sa tak stávali súčasťou vyučovacieho procesu. Mňa to osobne veľmi potešilo. Učiteľ mi bol bližší, aj keď sa so mnou osobne nerozprával. Necítila som priepasť.

U nás je rodič informovaný len vtedy, keď dochádza k priestupku alebo nedostatočným vzdelávacím výsledkom. To nestačí. Keď som bola rodič, učiteľ bol priam nedostupný. Žiadny fungujúci mail, žiadny telefonický kontakt, zostávalo mi len prísť osobne a dúfať, že sa do školy dostanem a učiteľ tam náhodou bude. Bolo to veľmi frustrujúce a nakoniec som to vzdala a skĺzla do pasivity. Netvrdím, že je to všeobecným pravidlom, ale aj takáto je moja skúsenosť.

Ďalej, ak škola v zahraničí organizovala aktivitu pre deti, automaticky sa hlásili piati až šiesti rodičia, ktorí pomáhali pri organizovaní alebo príprave. Tu zase na oplátku ukazovali prístupnosť a ochotu rodičia. Bolo to pre rodičov úplne prirodzené. Brali si dokonca dovolenky, ak išlo o exkurziu prebiehajúcu v odpoludňajších hodinách. Bola to príležitosť pre rodiča nahliadnuť do náročnosti zvládnutia skupiny detí. S tým prichádzalo aj väčšie porozumenie a úcta k práci učiteľa.

Začala si učiť v čase, keď už máš dve dospievajúce deti. Čo si si myslela o práci učiteľov pred tým, keď si bola iba rodičom?

Netušila som, za akú almužnu učitelia v skutočnosti pracujú. To chcem zdôrazniť. Priznám sa, nemala som vždy pocit, že sa u nás učí dobre, ale ako som už povedala, moc som to neriešila a len som dúfala, že je o moje deti postarané. Teraz chápem, že na kvalitu učenia majú vplyv viaceré faktory, ktoré učiteľov výkon ovplyvňujú. Teraz si vážim učiteľov omnoho viac. Trúfam si povedať, že keby rodičia a široká verejnosť skutočne poznali, ako vyzerá skutočný deň rádového pedagóga, vážnosť učiteľského povolania by v spoločnosti vzrástla. To mi teraz veľmi chýba.

V akej oblasti si pracovala pred tým?

Pracovala som v súkromnej zahraničnej firme v oblasti potravinárskej chémie na pozícii new business developer.

Pamätám sa ako si asi dva mesiace po nástupe do školy jedno ráno prišla zničená do kabinetu so slovami “nevedela som, že práca učiteľa je taká náročná”. V čom je náročná?

Ide o permanentnú psychickú vyťaženosť. Nemôžem si dovoliť zlý deň. V práci učiteľa musím byť stále psychicky prítomná, pozitívne naladená, bez nároku na regeneráciu. Mám nulovú psychohygienu. Od rána do popoludnia som v behu fyzickom aj psychickom. Momenty, kedy môžem byť sama so sebou a premýšľať je veľmi málo. Ak aj sú , už rozmýšľať nevládzem. Vďaka za detskú energiu a úsmev. Pre ne sa toto oplatí podstupovať.

Učíš druhý rok. Čo ti to dalo, čo ti to vzalo?

Možno to bude znieť zvláštne v kontexte prebiehajúceho štrajku, ale ja zažívam „renesanciu v mojom živote“. Niečo ako znovuzrodenie. Objavila som svet, ktorý mi nebol známy. Svet detí. Svet učenia. Vždy som trochu cítila, že učenie ma baví a vcelku mi išlo na individualnej báze. Iná káva je učiť kolektív, ale to má tiež svoj rozmer, ktorý ma napĺňa.

Som učiteľ začiatocník, prišla som zo sveta čísel, vyjednávania, zisku a dospeláckych rečí, do sveta objavovania, hĺbky a lásky. Zistila som, že to je to, čo si ľudia skutočne vážia a po čom túžia, napriek tomu, že to mnohí ani nevedia.

Toto krásno má aj svoju trpkú tvár a to je finančná nesloboda, ktorú som predtým necítila. Napríklad nemôžem si dovoliť malé radôstky, ktoré každá žena sem tam potrebuje.

Chceš túto prácu robiť aj naďalej? Akú úlohu v tom hrá plat?

Úplne úprimne, keď som podpisovala pracovnú zmluvu, nesústredila som sa tak na peniaze, skôr na obsah práce. Nevedela som do čoho idem. Bola som plná nadšenia a radosti zo zmeny v mojom živote. Plat som začala riešiť až neskôr, keď som s peniazmi musela hospodáriť.

Neviem. Chcem učiť ďalej, ale rada by som učila v lepších podmienkach. Rada by som mala k dispozícii časový priestor na utriedenie myšlienok a naplánovanie dňa. Nechcem ukrajovať z času, ktorý patrí mojej rodine. Ja to robím pravidelne, dosť intenzívne a vlastne zadarmo. V práci som od siedmej do štvrtej, nie je zriedkavosťou ani odchod o šiestej večer. Veľmi zriedkavo končím o druhej. A doma pokračujem celý večer.

Argumenty, že učiteľ o druhej končí a má letné prázdniny mi prídu smiešne až provokatívne. Ja si musím dovolenku vybrať v lete či chcem alebo nie. A to ma čaká kopec práce aj na leto. Ráno nemám čas na kávičku a „zahrievanie“. Idem do práce s plným nasadením a nemôžem si dovoliť povoliť. Som chorá, bolí ma hlava? Nemôžem sa schovať na 2 hodiny za počítač a nikoho nevidieť, lebo veď pracovný míting mám až o desiatej. Nie, nie. Čaká ma minimálne 15 detí, ktoré budú mať takú energiu, akú do triedy prinesiem. Transfer je tu veľmi intenzívny.

Čo by sa podla teba malo zmeniť v slovenskom školstve?

Chcem učiť inak. Neviem presne ako, ale snažím sa učiť tak, ako by som chcela byť učená sama. Využívam svoje skúsenosti žiaka v zahraničí a tie sa snažím pretransformovať do môjho učenia. Niekedy úspešne, niekedy menej. Pochopila som, že trieda je dynamické teleso, ktorému sa musíš prispôsobiť. Žiadna šablóna neplatí. A to je náročné. Potom práca s materiálom/učebnicami, ktorý ti nepomáha motivovať. To je podstatná „brzda“, lebo motivácia je to, čo našim deťom principiálne chýba.

Motivácia chýba aj učiteľom. To je podľa mňa základný problém. Prečo máme učiť? Prečo sa máme starať o cudzie deti, keď o naše sa nemá kto? Ja ich musím šatiť, nakŕmiť, kúpiť knižky, zaplatiť lyžiarsky, električenky, doučovanie (úsmev). Áno doučovanie, lebo na moje deti čas nemám.

Školy by mali dostať dosť peňazí na chod školy. Vie sa, že nemáme niekedy peniaze ani na toaletný papier? Veď to je smiešne. Riaditeľ na konci mesiaca zháňa financie na platy, nie to ešte aby zostalo na prevádzku školy. Vláda vyčlenila peniaze na asistentov, ale peniaze sa ku nám nedostali, napriek tomu, že sme v stanovenom termíne o asistentov požiadali. Sme za integráciu, sme za inklúziu. Super. Ja tiež. Vie si však niekto predstaviť učiť v triede s tromi integrovanými žiakmi bez asistenta? Ťažké a neefektívne. Individuálny prístup nemožný.

Rada by som, aby vláda vyčlenila viac peňazí na rezort školstva a keď tak urobí, aby bol tok peňazí transparentný, aby ich konečný recipient (učiteľ, žiak, rodič) aj videl.

Ako by podľa teba mohli rodičia pomôcť školstvu, čo majú robiť teraz počas štrajku?

Rodičia sú kľúčoví. Rodič a učiteľ by mali kráčať ruka v ruke v procese vzdelávania a vychovávania detí. Bez rodičov sme len nespokojní materiálne orientovaní učitelia. Presne toto mi bolo povedané na istom fóre: „Zase tá materiálna orientácia. Nechceš učiť? Tak neuč?“ Ale ja chcem učiť! Naozaj chce tento štát vyštvať aj tých posledných zanietených? Je to krásna práca. Dôverujte nám, učiteľom. Podporte nás. Vystupujte verejne, tak ako vystupujú učitelia. Pozrite na tých pár šikovných v iniciatíve. Aj medzi vami sú verbálne zdatní a sebavedomí jedinci, ktorí sa neboja a vedia vystúpiť na poradách, konferenciách alebo verejných debatách. Postavte sa aj za nás, ak to cítite podobne. Nebuďte pasívnymi divákmi ako som bola ja ako rodič kedysi. Viem, že ste zaneprázdnení, unavení. Poznám to.

Som aj rodič, preto vás vyzývam: My rodičia musíme byť aktívnejší. Učitelia sa starajú o naše deti. Učitelia sú s našimi deťmi 60% dňa. Je to podstatná časť. Je dôležité, ako ju spolu prežijú.

Som hrdá na to, že som učiteľ. Áno, už sa cítim byť učiteľom a nikdy ním už neprestanem byť, aj keby som na chvíľu odbočila na inú koľaj.

Súvisiace články:

Som rodič a podporujem štrajk

Slovensko štrajkuje. Oprávnene?

Rodičia za učiteľov

Učiteľky: Ako za Radičovej tak i za Fica

Minister je nahý