Ľudí útoky nožmi na civilistov štvú. Je to pochopiteľné, ľudia nemajú radi akty násilia na iných ľudí. Ani ja. Tí, ktorým záleží na tom, aby násilie reálne prestalo, by sa však nemali uspokojiť s jeho odsúdením. To násilie má svoje príčiny. Tie treba odstrániť. Médiá to rámcujú ako individuálne útoky z iracionálnej nenávisti na Izraelčanov a následnú sebaobrannú reakciu Izraela, no to čo sa už pol roka v Palestíne-Izraeli deje je Intifáda, povstanie ľudu, ktorý už ďalej neznesie brutalitu okupácie, pod ktorou musí žiť.
Príčiny tohto povstania, ktorého súčasťou sú masové demonštrácie, neraz končiace klasickými scénami hádzania kameňov na vojakov, a streľby na demonštrantov, ako aj útoky Palestínčanov (najmä nožmi) na izraelských vojakov, policajtov, osadníkov a riadnych civilistov, sú známe:
1. Je to v prvom rade už takmer pol storočia trvajúca vojenská okupácia palestínskych území, ktoré dnes väčšina sveta vrátane OSN uznáva ako samostatný Štát Palestína. Už len dĺžka nekončiacej prítomnosti izraelských vojakov, násilie nimi páchané, búranie palestínskych domov, ničenie ich sadov, konfiškácia ich pôdy a stavanie nelegálnych osád, je dostatočným motívom pre vzburu. Čim dlhšie takýto neudržateľný stav trvá, tým pravdepodobnejšia sa vypuknutie Intifády stáva.
Myslieť si, že sa ľudia zmieria so životom pod nadvládou cudzej armády je bláznovstvo. Ak neustále zohrievate tlakovy hrniec, skôr či neskôr vybuchne. Ak do tohto toxického prostredia primiešate ešte ďalšie ingrediencie, máte zaručený recept na problémy. Stačí najmenšia iskierka a napätá situácia sa zmení na katastrofu.
2. Prvou takouto ingredienciou bolo násilie páchané v jeruzalemskej mešite Al-Aksa a v jej okolí kvôli neustálemu vodeniu nepriateľsky ladených osadníkov do nej. Ide o nacionálno-náboženských mesianistov, ktorí chcú urýchliť príchod svojho mesiáša zbúraním mešity a postavením tretieho Šalamúnovho chrámu na jej mieste. Muslimskí veriaci svoju mešity pred týmito nebezpečnými pometencami bránia – väčšinou svojim telom, niekedy hádzaním kameňov. Izraelská polícia, ktorá osadníkov doprevádza a chráni, Palestínčanov bije, zatýka a svojim chránencom cestu do mešity kliesni násilím. Namiesto toho, aby izraelská vláda situáciu ukludnila, priliala olej do ohňa ešte väčšími represáliami voči palestínskym demonštrantom.
3. Druhou ingredienciou sa stalo zastrelenie mladej Palestínčanky Hadíl Hašlamún izraelskými vojakmi v meste, ktoré okupujú. Zo slov ludi na mieste a fotografii urobených v momente jej smrti vyplýva, že ju zastreliť nemuseli, napriek tomu to urobili. To bola povestná posledná kvapka.
Nasledovala séria palestínskych útokov na Izraelčanov, pri ktorých boli Palestínčania zastrelení spôsobom, ktorý nie len Palestínčania, ale aj Amnesty International, švédska ministerka zahrania ako aj najznámejšia izraelská ľudskoprávna organizácia Btselem označili za mimosúdne popravy. Tieto útoky a mimosúdne popravy sú takmer na dennom poriadku a trvajú dodnes. Násilie v podobe lynčujúcich davov či útoky nožmi na Palestínčanov a Židov považovaných za Palestínčanov sa diali aj zo strany izraelských Židov, podobne ako aj každodenná rasistická šikana Palestínčanov.
Popri nich, sú súčasťou Intifády aj demonštrácie, ktoré izraelská armáda potláča silou. Streľbou ostrými nábojmi pritom nezabíja iba demonštrantov, ale aj nezainteresovaných palestínskych civilistov.
Ignorovaním tohto kontextu médiá (opäť) vytvárajú dojem, že Palestínčania len tak z pasie útočia na Izraelčanov, prípadne ich ženie neuhasiteľná antisemitská nenávisť. Obhajcovia Izraela zvyknú ešte namieriť obviňujúci prst na palestínskeho prezidenta Mahmúda Abbása, ktorý vraj Palestínčanov podnecuje k násiliu. Pritom nie len Palestínčania, ale aj predstavitelia izraelskej bezpečnosti hovoria, že jej hnacím motorom je frustrácia z okupácie, ktorá nejaví známky blížiaceho sa konca, a že Abbás a jeho bezpečnostné zložky naopak robia maximum pre tlmenie vášní.
Že Intifáda je prirodzeným dôsledkom izraelskej násilnej politiky povedal nedávno aj generálny tajomník OSN Pan Ki Mun: „Ako utláčaní ľudia vo všetkých dobách ukazujú, je v ľudskej prirodzenosti reagovať na okupáciu“. Vyzval na záchranu dvojštátneho riešenia zastavením budovania izraelských osád, ktoré nazval „urážkou palestínskeho ľudu a medzinárodného spoločenstva.“
Na podobnú kauzalitu medzi okupáciou a Intifádou poukázal dokonca aj minister zahraničia USA John Kerry, keď povedal: “Za posledné roky tu bol masívny nárast (izraelských) osád… Teraz je tu toto násilie, kvôli frustrácii, ktorá narastá.“
(IMEU)
Túto spojitosť si uvedomuje aj mnoho Židov, dokonca aj v Izraeli. Poručík v izraelskej armáde, ktorý v roku 1997 zabránil teroristickému útoku židovského extrémistu na Palestínčanov, dnes ľutuje, že sa dal mediálne zneužiť vtedajším (a zároveň súčasným) premiérom. Jeho status, v ktorom obviňuje práve Netanjahua, sa stal hitom: „Využívaš nás, aby si upevnil vládu jedného muža, vládu bohatých, diktátorskú monarchickú vládu. Ty, pán Netanjahu, si porušil našu dohodu, dohodu s občanmi, či už ťa volili alebo nie. Dovoľuješ podnecovanie a neodôvodnenú nenávisť.“
Aj koalícia Židov z celého sveta jasne hovorí, že okupácia je príčinou násilností:
“Desaťročia vysídlovania, okupácie a diskriminácie sú hlavným dôvodom palestínskeho odporu. Ďalšia izraelská vojenská represia a pokračujúca okupácia a obliehanie nikdy nezničí palestínsku túžbu po slobode a nevyrieši hlavnú príčinu násilia. V skutočnosti, súčasné činy izraelskej vlády a armády pravdepodobne povedú k ďalšiemu násiliu, deštrukcii a zakoreneniu napätia. Iba spravodlivosť a rovnosť pre všetkých priniesie mier a pokoj obyvateľom Izraela a Palestíny.”
“Vyzývame naše židovské komunity a naše širšie spoločenstvá, aby verejne trvali na ukončení násilia, okupácie, obliehania a vojenských odpovedí a namiesto toho žiadali rovnosť a slobodu pre palestínsky ľud a spravodlivosť pre všetkých.”
To isté posolstvo počujeme aj od Izraelčana, ktorý bol okupačným vojakom počas prvej Intifády pred 27 rokmi v Gaze. Vo Washington Post píše:
“Bez ohľadu na to koľko vojakov dáme na Západný breh, alebo koľko domov teroristov dáme vybuchnúť, alebo koľko vrhačov kameňov uväzníme, nemáme pocit bezpečia. Medzičasom sme sa stali diplomaticky izolovanými a vo svete nás vnímajú (niekedy oprávnene) ako popravcov, klamárov, rasistov. Kým trvá okupácia, sme tou mocnejšou stranou, my rozhodujeme a nemôžeme stále obviňovať iných. Pre naše vlastné dobro, pre dobro našej krajiny – musíme prestať hneď. “
O tom, že okupácia a kolonizácia, zvlášť v Jeruzaleme, povedie k výbuchu násilia, EÚ varovala ešte v marci minulého roka. V uniknutej správe kritizujúcej pokračujúce osídľovanie Jeruzalema a útoky na mešitu Al-Aksa navrhla ako odpoveď opatrenia proti obchodovaniu EÚ s jeho osadami v okupovanej Palestíne. Podľa nej, Izrael svojimi krokmi v Jeruzaleme vytvára “začarovaný kruh násilia … čoraz viac ohrozujúceho uskutočniteľnosť dvojštátneho riešenia.”
Akty násilia sú na oboch stranách, no iba jedna strana okupuje tú druhú, iba jedna strana kolonizuje tú druhú a iba jedna strana vládne nad druhou rasistickým režimom plného každodenného násilia. Tento fakt výstižne zhrnula izraelská novinárka z Haaretz Amira Hass, keď napísala, že „Palestínčania bojujú o svoj život, v plnom význame slova. My izraelski Židia bojujeme za naše privilégium národa pánov, v plnom význame slova.“
Výstižné sú aj jej ďalšie postrehy:
“Vojna nezačala minulý štvrtok, nezačína židovskými obeťami a nekončí, keď už nie sú zabíjaní Židia… Že si všimneme, že je vojna iba vtedy, keď sú vraždení Židia nevyvracia fakt, že Palestínčania sú zabíjaní stále a ž celý čas robíme všetko v našej moci, aby sme ich životy urobili neznesiteľnými. Väčšinu času je to unilaterálna vojna vedená nami, aby sme ich prinútili povedať „áno“ pánovi, “ďakujeme, že nás nechávate na žive v našich rezerváciach.“ Keď sa niečo v tejto jednostrannosti naruší a Židia sú vraždení, vtedy spozornieme.“
Toto všetko nie je nič nové. Každý, kto má úprimný záujem o mier v Palestíne-Izraeli, vie, že izraelská okupácia a kolonizácia Palestíny je hlavným zdrojom násilia v tejto zemi a že bez ukončenia expanzívnej a nepriateľskej politiky Izraela v nej mier nebude. Vedia to nie len Palestínčania, ale aj USA, EÚ, OSN a mnohí Židia vrátane vrcholných predstaviteľov izraelskej bezpečnosti. Napriek tomu svet (najmä ten Západný) pokračuje v umožňovaní agresívnych krokov Izraela dodávkami ničivých zbraní, finančnými dotáciami, výhodnými obchodnými zmluvami a vojenskou spoluprácou.
Ak chce svet (najmä Západ) aby v Palestíne-Izraeli bol skutočne mier a pokoj, potom túto dvojtvarú politiku musí skončiť a musí dať svoje činy do súladu so svojimi slovami a najmä proklamovanými hodnotami. Musí prerušiť vojenskú spoluprácu s Izraelom, uvaliť na neho obojstranné zbrojné embargo, bojkotovať inštitúcie, ktoré majú niečo spoločné s okupáciou, a výrobky z nich, zrušiť asociačnú dohodu medzi EÚ a Izraelom a postaviť jeho vojnových zločincov pred medzinárodný tribunál.
To sú všetko nenásilné, legálne a legitímne kroky, ktorých účelom nie je zničiť Izrael, ale prinútiť ho ukončiť jeho rasistickú vládu nad palestínskym národom. Každý, kto hovorí, že nechce aby sa tam ľudia zabíjali, by mal urobiť aj krok B, podporiť kroky, ktoré k tomuto cieľu povedú. Čas prázdnych vyhlásení už dávno skončil, je čas niečo reálne urobiť.
Súvisiace články:
Zabíjať palestínskych civilistov je v Izraeli dovolené
Ajatolláhovia z Tel Avivu alebo liberálna podpora rasizmu
Nenásilný odpor – nočná mora izraelskej armády
Celá debata | RSS tejto debaty