Jedným z evergreenov obhajoby politiky Izraela v Palestíne je tvrdenie, že je to demokracia. Bežného čitateľa môže preto prekvapiť množstvo výrokov samotných Izraelčanov, Židov, no najmä izraelských politikov (vrátane premiérov), ktorí vlastnými slovami hovoria, že režim Izraela na okupovaných palestínskych územiach pripomína režim apartheidu.
Chronologicky prvým v našom zozname je Ami Ajalon, admirál a bývalý poslanec izraelského parlamentu. V roku 2000 povedal:
“Izrael sa musí rýchlo rozhodnúť v akom prostredí chce žiť, pretože súčasný model, ktorý má niektoré charakteristiky apartheidu, nie je kompatibilný so židovskými hodnotami.”
Od vtedy prešlo vyše 15 rokov a zdá sa, že izraelská spoločnosť už svoje rozhodnutie voľbou čoraz nacionalistickejších vlád dala jasne na javo. Naposledy ho potvrdila minulý rok voľbou ultra-nacionalistickej vlády na čele s Benjaminom Netanjahuom.
O dva roky neskôr sa celkom jasne o režime na okupovaných územiach vyjadril aj bývalý generálny prokurátor Izraela, Michael Ben-Jair:
“(V roku 1967) Sme sa entuziasticky rozhodli stať koloniálnou spoločnosťou, ignorujúc medzinárodné zmluvy vyvlastňovať zem, sťahovať osadníkov z Izraela na okupované územia, zúčastňovať sa na krádeži a hľadať ospravedlnenia pre všetky tieto aktivity. Vášnivo túžiac ponechať si okupované územia sme vytvorili dva súdne systémy: Jeden – progresívny, liberálny – v Izraeli; druhý – krutý, útočný – na okupovaných územiach. Prakticky sme ustanovili apartheidný režim na okupovaných územiach hneď po ich dobytí. Tento utláčateľský režim existuje do dnes.”
Generálny prokurátor Izraela niečo o právnom systéme svojho štátu azda vie. Ak on tvrdí, že je apartheidný, asi nekecá.
Aj Šulamit Alony, ministerka školstva v roku 2007 potvrdila realitu:
“Židovské presvedčenie o vlastnom práve je medzi nami také samozrejmé, že nie sme schopní vidieť čo je priamo pred našimi očami. Je jednoducho nepredstaviteľné, aby najväčšie obete, Židia, vykonali skutky zla. A predsa, Štát Izrael praktizuje svoju vlastnú, celkom násilnú formu apartheidu voči pôvodnej palestínskej populácii.”
O aprtheide hovoril v roku 2013 aj Alon Liel, bývalý veľvyslanec Izraela v Južnej Afrike:
“V situácii, ktorá existuje dnes, kým sa nevytvorí palestínsky štát, sme v skutočnosti jedným štátom. Tento spoločný štát – s nádejou, že status quo je dočasné – je štátom apartheidu.”
Režim, ktorý je oficiálne dočasný, no trvá príliš dlho, dosiahne v určitom čase bod, kedy status dočasnosti stráca a pre všetky praktické účely ho môžeme považovať.za trvalý. Slováci (a Česi) s dočasnosťou cudzej nadvlády majú svoje skúsenosti. Ani nie po 20 rokoch okupácie jej označenie za dočasnú považovali za nevydarený vtip. Izraelská okupácia Palestíny a apartheid trvajú už 48 rokov. Tak v bývalom Československu ako aj v Izraeli, sa dočasnosť premenila na trvalosť, ktorú môže ukončiť až zmena režimu. V prípade Izrael, však zmena nepríde zvnútra, ale tlak musí prísť zvonka.
Chronologický výpočet ukončíme Oferom Shelahom, poslancom vtedajšej vládnej strany Yesh Atid, ktorý pred vyše dvomi rokmi Izrael prirovnal k rasistickej Južnej Afrike:
„Osady sú prekážkou, ktorá neustále rastie. Izrael čoskoro dosiahne postavenie Južnej Afriky.“
Dodal tiež, že
„myslieť si, že svet si zvykne na túto situáciu, je podobné tomu čo hovorili belosi v Južnej Afrike.“
Podobnosť Izraela s apartheidom vnímali a vyjadrili aj tie najväčšie kalibre – izraelskí premiéri. Bývalý taliansky premiér Massimo d´Alema prezradil o vtedajšom izraelskom premiérovi Arielovi Šaronovi jeho tajné sny o bantustanoch, do ktorých bieli rasisti chceli natlačiť čiernych obyvateľov a o ktorých mu Šaron zoširoka rozprával na jednom spoločnom stretnutí. Šaron podľa d´Alemu model bantustanov z juhoafrického apartheidu považoval za najvhodnejší na riešenie konfliktu s Palestínčanmi na Západnom brehu.
(IMEU)
Kým Šaron riešenie na štýl apartheidu považoval pre Palestínčanov za ideálne, iný bývalý premiér, Ehud Barak, v roku 2010 už ako minister obrany pred apartheidom varoval. Podľa neho,
“kým na tomto území západne od rieky Jordán je iba jedna politická entita nazvaná Izrael, bude buď nežidovská alebo nedemokratická. Ak blok týchto miliónov Palestínčanov nebude voliť, bude to štát apartheidu.”
Nuž, “blok týchto miliónov Palestínčanov” nemôže voliť už takmer 50 rokov. “Politická entita nazvaná Izrael” nebude štátom apartheidu, ona ním už takmer pol storočia je – aj podľa kritéria samotného Baraka.
Aj ďalší premiér podobnosť vlastného režimu s apartheidom naznačil dosť jasne narážkou na odopieranie volebného práva miliónom Palestínčanom. Podľa Ehuda Olmerta (rok 2007),
“ak príde deň a dvojštátne riešenie skolabuje a budeme čeliť juhoafrickému štýlu zápasu za rovné volebné právo, to bude koniec Štátu Izrael.”
Slová o hrozbe apartheidu potvrdil znovu na jeseň 2015:
“Stále hovorím toto varovanie a myslím, že toto varovanie je vážne.”
Nemusí to byť koniec Štátu Izraela, ale celkom iste to bude koniec jeho rasistického koloniálneho režimu. A to je niečo čo si treba želať. Alternatívou je reálne vytvorenie rovnocenného palestínskeho štátu popri Izraeli v hraniciach z roku 1967. Ale toto riešenie Izrael neustálym budovaním kolónii znemožňuje. Tretia alternatíva je, žiaľ, apartheid. To je to čo máme v súčasnosti (už 48 rokov).
Minulý rok sa dostali na verejnosť dosiaľ nezverejnené slová aj legendárneho premiéra Jicchaka Rabina, ktorý v rozhovore z roku 1976 o palestínskych územiach okupovaných roku 1967 mimo záznam povedal:
“Nemyslím si, že je možné udržiavať dlhodobo, ak sa nechceme dostať k apartheidu, milión a pól (ďalších) Arabov vnútri židovského štátu.”
Po 48 rokoch vojenskej okupácie a rasistickej kolonizácie môžeme bez pochýb povedať, že Izrael tento stav dlhodobo udržiava.
O izraelskom režime na okupovaných územiach ako o apartheide hovoril aj sám zakladateľ štátu, David Ben Gurion. Na jeho slová si spomína Hirsch Goodman, idealistický sionista narodený v rasistickej JAR, ktorý emigroval do Izraela a vo vojne roku 1967 sprevádzal izraelskú armádu na dobytých okupovaných územiach:
“Izrael, povedal, by sa radšej mal zbaviť okupovaných území a ich arabskej populácie čím skôr. Ak to nespraví, Izrael sa stane štátom apartheidu.”
Izrael sa ich nezbavil, do dnes nad nimi vládne tak, že niekoľkomiliónovej populácii odopiera občianstvo a hlasovacie právo, súdi ich vo vojenských súdoch, oddeľuje ich betónovým múrom, obmedzuje ich slobodu pohybu, ničí im domy a sady, konfiškuje im pôdu, na ktorej stavia etnicky čisté kolónie pre svojich osadníkov, svojvoľne ich väzní, mučí a zabíja. Smutná pravda je, že Izrael sa štátom apartheidu, tak ako predpovedal Ben Gurion, dávno stal.
Tieto vyhlásenia sú v úplnom rozpore s demokratickým a civilizovaným obrazom, ktorý o sebe a o svojom štáte predstavitelia Izraela vytvárajú a ktorý im média po celom svete pomáhajú udržiavať. Apartheid má však žiaľ podporu aj medzi občanmi Izraela. Prieskum z roku 2012 ukázal, že až 74% Izraelčanov by v prípade anexie Západného brehu, na ktorom žije 2,8 miliónov palestínskych civilistov podporilo systém segregovaných ciest. 69% by odoprelo udelenie občianstva a volebného práva Palestínčanom z týchto území. 59% Izraelčanov si myslí, že Izrael uplatňuje apartheid voči Palestínčanom už teraz. (Viac tu a tu.)
Podradné postavenie Palestínčanov OBČANOV nie je témou tohto článku, ale v prieskume sa potvrdili rasistické postoje Izraelčanov aj k nim. 59% Izraelčanov by chcelo, aby Židia mali prednosť pred nimi pri zamestnávaní vo verejnom sektore. 49% občanov chce, aby štát pristupoval k Židom lepšie ako k Arabom. (Viac tu a tu.)
Izraelskú politiku apartheidu rozoznal priamo v Palestíne aj írsko-britský herec židovského pôvodu Daniel Day-Lewis. V roku 2005 o svojej skúsenosti s realitou útlaku Palestínčanov napísal:
“Je to štát apartheidu. Potreboval som menej ako týždeň, aby som stratil nezaujatosť. Pokojne by som mohol aj hádzať kamene na tanky.”
(JVFP)
Aj najrešpektovaneší izraelský denník Haaretz ešte v roku 2007 v editoriali napisal, že
„de facto oddelenie je dnes podobnejšie politickému apartheidu než okupáčnému režimu kvôli svojej nemennosti. Jedna strana – určená podľa národnej, nie geografickej príslušnosti – zahŕňa ľudí, ktorí majú právo výberu, slobodu pohybu a rastúcu ekonomiku. Na druhej strane sú ľudia zavretí za múrmi obkolesujúcimi ich komunity, ktorí nemajú právo voliť, nemajú slobodu pohybu a nemajú šancu plánovať svoju budúcnosť.“
Za apartheid označuje izraelskú politiku aj Gideon Levi, jeden z najlepších izraelských novinárov a bývalý spolupracovník izraelského prezidenta Šimona Peresa:
O izraelskom apartheide na jeseň minulého roka napísal ďalší významný novinár, Bradley Burton z denníka Haaretz v článku s názvom Je na čase to priznať: Izraelská politika je tým čím je: Apartheidom.
“Bol som jeden z tých, ktorí oponovali nalepke apartheid prisudzovanej Izraelu. Už tomu neoponujem… Nemôžem už ďalej predstierať… Toto sa stalo s našou vládou zákona. Dve odlišné sady pravidiel. Jedna pre nás a druhá, ktorú hádžeme na nich. Apartheid.
Sme tým čo sme stvorili. Sme tým čo robíme a ranamy, ktoré spôsobujeme miliónom iných. Sme tým, nad čím privierame oči. Náš Izrael je tým čím sa stal: Apartheidom.”
“Čo znamená apartheid na izraelský spôsob?
Apartheid znamená fundamentalistický klérus presadzujúci prehlbovanie segregácie, nerovnosti, nadradenosti a podrobenia.
Apartheid znamená zákondarcov Likudu a bývalého šéfa tajnej služby Aviho Ditchera volajúcich v nedeľu po oddelených, segregovaných cestách a dialniciach pre Izraelčanov a Palestínčanov na Západnom brehu.
Apartheid znamená stovky útokov osadníkov proti palestínskemu majetku, živobytiu a životu, bez usvedčenia, bez obvinenia, dokonca bez podozrivých. Apartheid znamená nespočetné množstvo Palestínčanov väznených bez súdu, zastrelených bez súdu, zastrelených do chrbta pri úteku a bez oprávneného dôvodu.
Apartheid znamená izraelských predstaviteľov používajúcich armádu, políciu, vojenské súdy a drakonické administratívne väzby, nie len proti terorizmu, ale aj na obmedzenie takmer každého spôsobu nenásilného protestu Palestínčanov.”
“Iba pod systémom tak pokriveným ako je apartheid, musí vláda označiť nenásilie za terorizmus a tak k nemu pristupovať.
Pred rokmi, v apartheide Južnej Afriky, Židia, ktorí milovali svoju krajinu a nenávideli jej politiku, zobrali na seba odvážnu úlohu nenásilím poraziť režim rasizmu a odopierania ľudských práv.
Mali by sme v Izraeli nasledovať ich príklad.”
Ako povedal Jossi Sarid, bývalý izraelský minister školstva, v roku 2008,
“čo sa správa ako apartheid, je menežované ako apartheid a utláča ako apartheid, nie je kačica – je to apartheid… Čo by nás, ale, malo strašiť nie je opis reality, ale realita sama.”
Tak ako režim, ktorý je fašistický alebo teokratický, nemôže byť zároveň demokraciou, tak demokraciou nemôže byť ani režim apartheidu. EÚ a USA, pro-izraelskí liberáli, anti-fašisti a tí čo veria v rovnosť a ľudské práva by si už svoju kognitívnu disonanciu mali konečne vyriešiť. Ak ich proklamované hodnoty myslia vážne, nie iba ako lacnú propagandu, takýto režim by podporovať nemali a svoje postoje k nemu by mali dať do súladu s nepeknou realitou.
Ak tu máme faktickú podobnosť medzi apartheidom JAR a Izraela, ak si o izraelskom režime myslí, že je apartheidom, polovica izraelskej spoločnosti a ešte väčšia jej časť ho schvaľuje, ak Izrael za apartheid priamo či nepriamo označujú významní izraelskí novinári, bývalý generálny prokurátor, poslanci parlamentu, admirál, veľvyslanec, najvyšši predstavitelia štátu vrátane minsitrov a predsedov vlád, dokonca aj zakladateľ státu, potom niet dôvodu, aby ho ktokoľvek iný na svete kryl označením „demokracia“. Demokracia pre vyvolených, ktorá vylučuje milióny civilistov žijúcich v jej rámci, vládne nad nimi vojenským režimom, odopiera im volebné právo, podrobuje ich vojenskému súdnemu systému, oddeľuje ich betónovým múrom, segregovanými cestami a snaží sa zaviesť oddelené autobusy, etnicky čistí ich územie a stavia na ňom kolónie, je všade na svete apartheidom, nie demokraciou. Ak to vedia izraelskí premiéri, musia to vedieť aj slovenskí liberáli.
…
Viac o izraelskom režime apartheidu v Palestíne si môžete prečítať v článku Jediný demokratický apartheid. Výroky svetových politikov a osobností o izraelskom apartheide si môžete prečítať v článku Svetové osobnosti o izraelskom apartheide.
Ďalšie súvisiace články:
Ajatolláhovia z Tel Avivu alebo liberálna podpora rasizmu
Zabíjať palestínskych civilistov je v Izraeli dovolené
Čo (možno) neviete o kultúrnom Izraeli
suhlas s blogom++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty