O Palestíne takmer nepočuť v inej súvislosti, než je vojnový konflikt. Niet divu, izraelské okupačné násilie tvorí veľkú časť každodenných životov Palestínčanov; milióny bežných obyvateľov prakticky permanentne žijú v jeho tieni. No aj tu sa ľudia usilujú napriek sťaženým podmienkam žiť čo najnormálnejšie ako sa dá. Ich záľuby či profesie, ktorým sa venujú, majú pre mnohých z nich väčší význam, ako pre nás v Európe, ktorí možnosť robiť čokoľvek chceme berieme ako samozrejmosť. Pre nich je to ťažko dostupný spôsob, ako ochutnať život taký, aký by mal byť, aký by mohol byť, až raz bude Palestína slobodná.
Palestína to je napríklad basketbalista Sani Sakakini z Ramalláhu, superstar v čínskej basketbalovej lige. Rád by sa dostal do NBA. Popri tom pomáha športu v Palestíne, kde založil prvú basketbalovú akadémiu v krajine. Aj vďaka jeho snahám sa palestínskemu basketbalovému tímu minulý rok podarilo po prvý krát v histórii kvalifikovať sa na Majstrovstvá Ázie, kde obsadil 10. miesto (zo 16). Nie je to veľa, ale na prvý pokus viac ako slušné. Dosiahli pri tom aj prekvapujúce dielčie úspechy: Svoju skupinu vyhrali, v nej zvíťazili nad Filipínami (budúcim strieborným tímom turnaja) a najlepšími hráčmi šampionátu sa v troch kategóriach stali palestínski hráči (Sakakíny a Qahwash).
Palestína to sú aj športovci, ktorí ju reprezentujú na Olympijských hrách. Napriek tomu, že kvôli okupácii je športová infraštruktúra v dezolátnom stave a vhodné zariadenia a podmienky takmer neexistujú, bojujú s týmito prekážkami a chcú reprezentovať svoju krajinu a rozpovedať svetu jej príbeh.
Jednou z olympioničiek je plavkyňa Mary Al-Atraš z oblasti Betlehema. V celej krajine nie je jeden 50-metrový olympijský bazén. V Izraeli, pár kilometrov od jej bydliska ich je dostatok, lenže Izrael Palestínčanom povolenia na prechod cez hranice len tak nedáva.
Ďalším športovcom zatiaľ iba s olympijskými ašpiráciami je šprintér Mohammad Al-Chatíb z Al-Chalílu (Hebron) momentálne pracujúci ako inštruktor jogy a fitnes tréner v Ramalláhu. Kvôli nedostatku trenérov šprintu začal pred niekoľkými rokmi trénovať sám, väčšinou na ulici, podľa inštruktážnych videí na youtube. Iba občas sa mu podarilo dostať sa na školské alebo univerzitné bežecké trate, no ani tie nie sú najvhodnejšie. Hovorí, že tieto prekážky mnohých palestínskych atlétov odradili, sám mal chuť to vzdať, no pokračoval ďalej.
Za zmienku stojí aj Woroud Sawalha, bežkyňa, ktorá reprezentovala Palestínu na Olympiáde v Londíne 2012.
Okrem reprezentácie Palestíny v zahraničí dávajú títo športovci palestínskej mládeži nádej, že aj v ťažkých podmienkach môžu uspieť, že aj toto je spôsob ako bojovať s okupáciou a poraziť ju.
V posledných rokoch pribúda množstvo bežných ľudí, ktorí sa venujú nejakému športu, a iniciatív, ktoré sa usilujú poskytnúť ľuďom možnosť aspoň na chvíľu sa nadýchnuť normálnosti.
Jedným z podujatí, ktoré získava čoraz väčšiu popularitu je medzinárodný Palestínsky maratón s podtitulom “Právo na pohyb”, ktorý sa každý rok koná v Betleheme a jeho okolí. Kvôli obkľúčeniu mesta izraelským múrom, nebolo možné nájsť trasu, ktorá by spĺňala požadovanú dĺžku. Polmaratón sa preto beží dva krát po tej istej trase. Štvrtého ročníka maratónu sa zúčastnilo takmer 4000 bežcov, veľká časť z nich zo zahraničia. Zúčastnili sa aj Slovák a palestínsky študent na Slovensku. Prihlásiť sa na ďalší ročník môžete aj vy.
Palestínčania chodia aj na cyklistické túry…
Korene zapúšťa aj parkúr. V rôznych palestínskych mestách vznikajú mládežnícke skupiny lezúce po stenách budov, skáčuce cez ruiny či iné prekážky. Chlapci z Jeruzalema takto bojujú proti betonovému múru, ktorí ich delí od ich kamarátov a rodín na druhej strane.
Iní zase nachádzajú záľubu v skateboadingu. Mladý americko-palestínsky skejter natočil o palestínskej skejterskej komunite krátky dokument. Palestínski skejteri v ňom hovoria o tom, čo pre nich tento šport znamená, aké sú ich sny, ako zápasia s nedostatkom kvalitných skejtov, ako aj to, ako sa stali terčom streľby izraelských vojakov. Autor dokumentu hovorí, že to nie je iba šport, ale aj “nová forma nenásilného odporu proti vojenskej okupácii. Je to prostriedok pre decká, aby sa cítili slobodní, a tiež symbol ich občianskej neposlušnosti. (…) Posiela odkaz okupantovi aj svetu, že odmietajú status quo. Ukazuje, že žiadne množstvo vojakov, žiadne množstvo čekpointov, žiaden múr, žiadna armáda nás nemôže donútiť sedieť ticho na mieste.”
Zaviesť tento šport do Palestíny pomáhali škótski mladíci z neziskovej organizácie SkatePal. Začali budovať U-rampy a ihriská v rôznych mestách Palestíny a učiť decká jazdiť na skateboardoch. Do dnes táto organizácia funguje a poskytuje skejterom základný servis a stavia ihriská. Ich posledný dokončený projekt je ihrisko na kopci v dedine Asira Al-Šamalija nad mestom Nábulus.
(Ďalšie info o skejtovej scéne v Palestíne tu.)
Palestína to sú milióny bežných ľudí, ktorí nechcú nič iné, než žiť normálne, ako ľudia kdekoľvek inde. Vďaka športu sa im to aspoň trochu darí. Aj toto je Palestína.
Ďalšie príklady ľudí, ktorí sa len snažia žiť a urobiť v Palestíne niečo pekné, v ďalšom článku…
Súvisiace články
Slovenka Lucia priniesla deťom na Blízky východ radosť a hru
Kto sú Palestínčania a čo chcú?
Palestínski kresťania – zabudnutá obeť okupácie
Celá debata | RSS tejto debaty