Kandalaft

S projektom HoopRelief pomáhali deťom v Palestíne prostredníctvom hry prekonávať traumy spôsobené vojenskou okupáciou. Išli tam s obavami a predsudkami; vrátili sa so zmeneným pohľadom. Pôsobili aj v ťažko skúšanej dedine Nabi Sáleh, bývali u rodiny Tamimiových a osobne poznajú aj Ahed, 17-ročné dievča, väznené a súdené za facku izraelskému vojakovi (v čase zatknutia mala 16 rokov). O svojich skúsenostiach rozprávajú Lucia Klim a Veronika Morháčová.

(Foto: HoopRelief)

Lucia, ty si bola v Palestíne ako prvá. Ako si sa tam ocitla?

Lucia: Od šestnástich rokov som cestovala po svete. Najprv ako modelka, neskôr ako turistka. Zažila som rôzne kultúry, videla som trópy, púšť a rôzne pamiatky po celom svete. V určitom momente ma iba také cestovanie prestalo baviť. Chcela som dať svojmu cestovaniu hlbší zmysel. Rozmýšľala som, ako by som mohla cestovať a využiť pri tom to, čo som študovala, čo som sa naučila, čiže psychológiu.

Keď som cestovala, napríklad do Brazílie, do Číny, hocikam, vždy boli v lietadle nejakí Arabi so šatkou, alebo zahalené ženy. Myslela som si o sebe, že ja nie som rasistka, lebo som bola v tom, že som vždy uznávala všetkých ľudí. Ale keď som sedela v tom lietadle, hovorila som si: „Dúfam, že nevybuchneme, alebo nebude nejaký teroristický útok. Ale nie, nie, však hádam on len má tú šatku.“ Jednoducho, zafungovali mi predsudky.

A potom som dostala ponuku, nech idem do Palestíny, a chcela som sa pozrieť na tú situáciu.

S akými očakávaniami si tam išla?

L: Boli také dva pohľady, jedni mi hovorili, že: “Je to tam nebezpečné, nechoď tam,” a ten druhý pohľad od kamarátov, ktorí tam boli, znel: “Choď.” Tak som išla a zažila, čo sa tam deje. Že napriek dojmu, ktorý som mala aj z našich médií, nie je pravda, že sa mám báť, že keď má napríklad niekto arafatku, tak to je nejaký násilník, ktorý chce páchať teroristické útoky v Izraeli, a podobne.

Kedy a ako si dostala nápad pomôcť deťom s HoopReliefom?

L: Nikdy som sa nezaujímala o politiku, takže som veľmi nevedela, čo sa v Palestíne deje. Počas cestovania svetom som stretla veľa Izraelčanov, ktorí mi rozprávali o Izraeli a Západnom brehu. Mala som v tom trochu chaos. Išla som tam kvôli tomu, že som chcela zistiť, ako to tam naozaj vyzerá. Zamýšľala som sa nad tým, či je fakt pravda, čo sa u nás hovorí, a kvôli tomu, že som si uvedomila, že mám predsudky. A keď ma pozvali ako psychologičku, nechcela som odmietnuť.

Navštevovali sme rôzne rodiny, s ktorými sme sa rozprávali, a tam som videla, čo sa deje, a ako sa na toto všetko musia pozerať deti. Veľmi ma to rozhorčilo. Tiež sa mi nepáčilo, že médiá o tom neinformujú pravdivo. A ja nie som človek, ktorý, keď sa mu niečo nepáči, tak sa sťažuje a nič s tým neurobí. Keď s niečím nesúhlasím, tak sa o to buď začnem zaujímať a hľadám možnosti, čo s tým ja môžem urobiť, alebo to nechám tak. Buď sa o niečo nezaujímam, alebo s tým niečo idem urobiť, to je moja filozofia.

V Palestíne som si hovorila: „Do kelu, čo s tým urobím? Musím a chcem s tým niečo urobiť.“

A začala som rozmýšľať, aké mám schopnosti ako psychológ, aký mám talent ako tanečnica, a že to spojím dokopy. V tom období som už hula-hoopovala a keď som zažila tie decká v Palestíne, povedala som si, že toto je super nápad. Keby aj deti v Palestíne mohli zažiť takú úľavu, taký pocit odpočinku a odreagovania, aký prináša pohyb s týmto kruhom ľuďom všade na svete. Mala som už skúsenosť, že keď som v dedine vytiahla hula-hoop a hrala sa a tancovala s deťmi, veľmi ich to zaujalo. Vtedy mi napadlo, že toto chcem umožniť palestínskym deťom. Aby si užili detstvo. Potom som sa vrátila na Slovensko a musela som to premyslieť, aby z toho bol projekt. Pridalo sa ku mne pár ľudí zo Slovenska aj zo zahraničia, a začali intenzívne prípravy.

Čiže keď Lucia išla robiť HoopRelief, bola to pre ňu druhá návšteva v Palestíne. A pre teba, Veronika, prvá. Ty si tam vtedy prišla iba na týždeň.

Veronika: Áno, išla som tam prvýkrát, s tým, že som nemala páru o Palestíne. Spoznali sme sa s Luciou krátko pred tým, než tam oni išli s HoopReliefom, a ona mi neskutočne nadšene hovorila o tej krajine a o projekte. Takže ma svojím nadšením stiahla. Prežívala som s nimi ten týždeň pred cestou, ako sa chystali, ako vymýšľali všelijaké “storky” a prezlečky, aby vyzerali, že idú na párty, aby náhodou neboli podozriví, že idú do Palestíny. Viem, že vtedy mnohým ľuďom hovorili: ”Poďte za nami, príďte nás pozrieť.”

L: Ja som chcela, aby to videlo viac ľudí, čiže som ich lanárila, nech prídu za nami za našim projektom, takže tam budú mať v nás oporu.

V: Nakoniec som teda ako jediná za nimi prišla. Išla som tam s obavami, lebo som poznala presne ten strach, o akom hovorila Lucia. Žila som v Londýne, čo je veľmi multi-kulti mesto, ale tiež som prežívala takéto veci, že keď vedľa mňa sedel “týpek” v arafatke alebo zahalená “baba” v autobuse a ešte si púšťala na mobile nahlas nejaké arabské pesničky, tak som si myslela, že to je jasný terorista alebo teroristka, že tam vybuchneme (smiech). A tiež mi v hlave znelo to isté, že: ”Nie, ja nie som rasistka, je to blbosť,” ale napriek tomu vo mne ten strach bol.

L: A toto je dôležité. Keď som to tak mala ja a aj Veronika, tak koľko ľudí to tak ešte má? Preto som si povedala, že s tým musím niečo robiť.

Aké boli vaše dojmy a pocity z Palestíny?

L: Ja som v Palestíne na vlastnej koži zažila, akí sú tam ľudia pohostinní. Oni by ti dali poslednú paradajku z chladničky a urobili by ti z toho večeru a spali by v kuchyni, aby si ty mohol spať na ich príjemnej manželskej posteli. Maximálna pohostinnosť, s akou som sa nikdy v živote nestretla. Nikdy som tu nezažila takú blízkosť, akú som zažila tam – akí sú tí ľudia láskaví, ako ťa zoberú hneď k sebe, dokážu ťa mať radi. Cítila som sa tam všade vítaná, prijatá. Všade, kam sme prišli, tá rodina nás prijala a postarala sa o nás. My sme totiž nebývali po hoteloch, ale v rodinách.

Ako reagovali deti na aktivity s hula-hoopom?

L: Strašne sa tešili. Chodili na všetky workshopy. Vybláznili sa tam, vyhrali a zrelaxovali, podľa toho, akú metódu sme práve mali, čo sme s nimi práve robili.

V: Vždy, keď sme sa niekde objavili, hneď sa to rozkríklo a zbehli sa všetky decká z dediny.

Aký máte odtiaľ najkrajší zážitok?

L: Pre mňa to bolo to prijatie, že som sa tam cítila ako doma. Že sme prišli do dediny, a ako sme vystupovali z auta, tak už okolo nás boli decká a vítali nás. Ten pocit, že nás tam chcú. Nie len na jednom mieste, ale vždy, keď sa objavilo naše auto a my sme vystúpili, decká si už aj brali hula-hoopy. Na to najviac spomínam ako na najkrajší zážitok.

Pamätám si tak napríklad na Kamar v Bil´ine. Vždy, keď nás vítala, už mala navarené. Alebo aj Džanna a jej rodina, Tamimiovci. Vždy, keď sme odparkovali hore na ceste v Nabi Saleh, už k nám bežali a vítali nás, ťahali za ruku, nech ideme k nim, už bola pripravená večera alebo obed.

V: Mne ešte napadá, ako som v Askare spočiatku cítila istú nedôveru voči nám, možno kvôli autu s izraelskou ŠPZ-kou. Tá sa ľuďom v tábore spája s izraelskou armádou, ktorá tam chodí zatýkať, búrať domy a tak. Potom sme spoznali chalana, ktorý sa volá Mohamed. S ním sme sa veľmi skamarátili. Bol skvelý. Pomáhal nám potom so všetkým, tak isto nás prijal do rodiny. U nich sme aj spali, doprevádzal nás a poukazoval nám, kde majú najlepší falafel, humus, fúl (bôb), a tiež nám pomáhal robiť s deckami workshopy. A potom sme tam začali chodiť častejšie. Vďaka tomu, že sme si s ním vytvorili vzťah, mala som pocit, že sme prelomili tú počiatočnú nedôveru miestnych.

L: Tam v Askare to bolo brutálne, tam chodili izraelskí vojaci na dennom poriadku. To bolo ťažké.

V: Aj tie životné podmienky, aké tam mali. To bol utečenecký tábor, malinké pozliepané domčeky, veľa ľudí nezamestnaných.

Na druhej strane tak nás potom vítali, už keď sme prichádzali autom, volali nás na šíšu (vodnú fajku) a dokonca nás pozvali na svadbu. Boli sme na dvoch svadbách v Palestíne.

L: Ešte taká vec, čo nás potešila práve v Askare, bola, keď sme raz išli robiť rozhovor s Mohamedom, lebo mu už dávnejšie zastrelili najlepšieho kamaráta a on bol z toho stále traumatizovaný. Vtedy sme prišli iba na skok, vôbec sme nemali ohlásený workshop. A pamätám si, ako som uvidela decká, ako tam samé pobehovali s hula-hoopmi. To bol tiež pre mňa krásny zážitok – mala som z toho veľkú radosť.

V: Nielen, že s hula-hoopmi od nás, ale že oni sa snažili vyrobiť si svoje hula-hoopy, také všelijaké krivučké, zlaté.

L: My sme im spravili na začiatku workshop, ako si vyrobiť hula-hoop. Učili sme ich to, aby si ich vedeli urobiť sami, keď odídeme.

Ako ste si vyberali miesta, kam ste chodili s projektom HoopRelief?

L: Vďaka môjmu palestínskemu kamarátovi, ktorého som tam spoznala. Keď som mu povedala o svojom projekte, vytipoval nám najkrízovejšie oblasti, kde deti trpia a máloktorá organizácia im pomáha. On sa tam občas chodieval venovať deťom, aj fotografovať demonštrácie a zachraňovať ľudí ako para-medik, a odporučil nám, kde by veľmi uvítali takúto pomoc deťom cez hru.

Takto sme boli v Bil´ine, Nabi Saleh, Kufr Kaddúme, v Údolí Jordánu, v Nábluse a vo vedľajšom utečeneckom tábore Askar, a potom ešte v Hebrone. Proste išli sme na miesta, o ktorých sme sa dozvedeli, že deti tam majú problémy, alebo keď sme stretli niekoho, kto nás poprosil a pozval, aby sme prišli aj k nim.

Aké problémy?

L: Tie deti boli takmer každodenne vydesené z toho, že sú konfrontované s vojakmi. A to by deti nemali zažívať. Už len ten samotný úbor vojaka, so zbraňou v ruke, môže byť pre dieťa traumatizujúci, nieto, že tam ešte aj strieľajú, čo tie deti vidia. Takže sme chodievali do oblastí, kde deti zažívali v podstate teror.

V: A niekde boli konfrontovaní aj s osadníkmi. Na každom mieste, kde sme boli, bola situácia trošku iná, špecifická podľa miestnych pomerov. Napríklad v Hebrone, v oblasti H2, čo je Izraelom okupovaná časť mesta, sa bežne ľudia – dospelí aj deti – stretávali s tým, že osadníci po nich hádžu kamene, pľujú po nich, nadávajú im, vyhrážajú sa im.

L: Ponižovali ich. Tí osadníci, to sú izraelskí občania, ktorí to tam prišli osídliť a boli proti tým Palestínčanom, ktorí tam žili. A dali im to pocítiť. Robili im zle. Deti tam kvôli tomu dosť trpeli.

Spomínam si, že ste v Hebrone prichádzali do kontaktu s jedným pánom, ktorý o nejaký čas zomrel na inhaláciu slzného plynu vystreleného vojakmi.

L: Volal sa Hášem. My sme u nich bývali. Boli sme s ním každý deň.

V: To bol jeden z najinšpiratívnejších ľudí, akých sme tam stretli. On tam aj založil komunitné centrum pre deti aj pre dospelých. Robili sa tam všelijaké workshopy aj také, dalo by sa povedať terapeutické sedenia, aby ľudia našli v sebe psychickú silu. On si toto uvedomoval, že ľudia už fakt nevládzu.

L: Presne. Chcel tým deťom pomáhať. On bol aj filozof. To bol pre mňa človek, ktorému naozaj záležalo na tom, aby tam nastal mier. Jeho myšlienky boli veľmi progresívne na to, čo sa tam dialo. Napriek všetkému bol kľudný, vyrovnaný. Veľmi príjemne na mňa pôsobil.

V posledných týždňoch sa vo svetových médiách veľa spomína dedina Nabi Saleh. Aké to tam bolo?

L: V Nabi Saleh sme strávili najviac času. Tam sme sa veľmi blízko spoznali s rodinou Tamimiovcov, ktorí nás hneď prijali a vypratali pre nás jednu izbu s dvojposteľou, kde sme potom bývali. Oni si nás hneď obľúbili. Boli radi, že s deťmi robíme tie naše aktivity. Manal mi hovorila, že videla, ako si deti samé zoberú hula-hoopy, keď tam nie sme, a hula-hoopujú si pred zrkadlom. Ona sama to silno vnímala ako niečo, čo pomáha deťom odbúrať stres, keď prídu vojaci. Čiže oni chápali, že to, čo robíme, pomáha deťom, aby sa zrelaxovali.

Koľko detí tam vlastne bolo?

L: Strašne veľa (smiech). Ani sme nevedeli, kto ku komu patrí.

V: A boli tam nonstop. Hocikedy za nami vleteli aj do izby.

L: Neskôr to už nebolo iba o HoopReliefe. V jednom kuse sme sa s nimi bavili, bola to taká uvoľnená interakcia, keď videli, že prišli nejakí ľudia zo Západu a že majú o ne záujem. Ale skutočný záujem, o ich detstvo. Že sme tam nedošli ako nejakí novinári. Ja som to videla na Džanne aj na Ahed. Ony boli veľmi špecifické. Tým, že videli a prežili toľko násilia, a že im už toľko novinárov kládlo všelijaké otázky, tak prvý rok som ich videla ešte znechutené, keď nás zbadali, že ”Znova prichádzajú nejakí novinári…” Ten kontakt medzi mnou a nimi spočiatku vôbec nebol taký pevný. Vybudovať si vzťah nám trvalo určitú dobu. Musela som tým deckám dokázať, že mám fakt o ne záujem, že tam chcem s nimi niečo prežiť a niečo im dať. Ony to potom začali cítiť, a aj Džanna a Ahed sa napokon otvorili. Nakoniec sme sedávali u nás v izbe do desiatej večer a Džanna nám spievala nejaké pesničky a pýtala sa nás, ako sa povie to a to po slovensky. Ale viedla k tomu dlhšia cesta.

Obe tieto dievčatá sú veľmi inteligentné a Džanna vie veľmi dobre po anglicky. Ahed vtedy až tak dobre angličtinu neovládala a bola veľmi nedôverčivá. Je nedôverčivá voči každému, kto príde – všimla som si to na nej zakaždým, keď prišiel nový novinár alebo turista. Ony sa s nimi nebavili, ostávali radšej s nami.

Pred naším stretnutím si mi písala, že Ahed sa ti zdala skôr plachá, hanblivá…

L: Hej, Ahed som spoznala, keď mala 11 rokov. Bolo to veľmi múdre dievča, a veľmi citlivé. Ťažko sa otvárala, bola traumatizovaná tým, že už toľkokrát jej rodičov zobrali do väzenia alebo zažila niekoho smrť. Pôsobila na mňa ako v šoku. Ale čím dlhšie sme tam boli, tým viac bola ochotná sa k nám priblížiť.

Ja som ju nikdy do ničoho nenútila, vždy som jej len tak nenápadne navrhla, nech príde na workshop, aby vedela, že má tú možnosť. A keď už došla – úplne ju mám pred očami – tak sa snažila! Tým, že spočiatku veľa vynechala, nešlo jej to tak dobre ako Džanne, ktorá v hula-hoopovaní úplne excelovala a aj sa rada ukazovala. Preto sme Ahed veľmi povzbudzovali, že jej to ide, a úplne som jej videla na tvári, ako sa pomaly otvára.

To je zaujímavé, lebo na videách z protestov práve Ahed je tá nebojácna, čo najviac kričí a postaví sa vojakom do cesty a neuhne. Ale vy hovoríte, a vidno to aj na vašich videách, že je skôr taká nenápadná, skoro si ju nevšimnete.

L: Ahed zažila veľmi veľkú traumu. To má na človeka taký vplyv, ako keby sa zasekol a ostal v šoku v tej spomienke. Viete si predstaviť, žeby vám v detstve nespravodlivo zatkli rodičov alebo zabili blízkeho? Ahed je ešte stále dieťa a ako dieťa spracúva svet tak, že môže cítiť aj hnev alebo túžbu po pomste. Preto je pochopiteľné, že cíti nenávisť voči vojakom, ktorí jej zobrali rodinných príslušníkov.

Ja ju vnímam ako dieťa, ktoré bolo zranené. Tá situácia, v ktorej musí žiť, je veľmi závažná. To veľmi silno pôsobí na psychiku dieťaťa. A keď si má užiť tú detskú radosť, čo sme tam priniesli, tak si to veľmi ťažko dovolí, lebo je previazaná s utrpením jej rodinných príslušníkov, ktorí boli zavraždení alebo vo väzení. Aj my si často nedovolíme užívať život, lebo sme zapletení do toho, čo sa deje v našej rodine. A predstavte si ešte také ťažké osudy ako v Palestíne.

Ahed je teraz vo väzení. Zatkli ju pred Vianocami a má zostať vo väzbe až do skončenia súdneho procesu s ňou. Ako to vnímate?

L: K tomu sa skoro ani nedá vyjadriť. To je totálne ako iný svet, ako padnuté na hlavu. Pre mňa je Ahed dieťa, ktorému vlastne nedali šancu. Tým palestínskym deťom Izrael vlastne vôbec nedáva šancu na to, aby sa mohli vyvíjať ako deti. A vedia sa vyhovoriť na to, že nejaké dieťa, ako napríklad Ahed, dala vojakovi facku. Ja vlastne ani neviem, z akého dôvodu ju väznia, z čoho ju obviňujú – že dala vojakovi facku a povedala mu, že je debil? Ja neviem, to sú pre mňa také veci, že… preboha!

Ktoré dieťa by nereagovalo takýmito emóciami, keby videlo, ako mu zavraždili člena rodiny, a keby mu vojaci chodili v noci svietiť baterkou do očí a terorizovali ho. To je prevrátené na hlavu. Oni samozrejme nerobia prevenciu, ale naopak, robia také veci, ktorými v tých deťoch priamo vyvolávajú takéto reakcie.

Podstatné pritom je, že ich rodičia sa nemôžu brániť, pretože každá ich obrana je posudzovaná ako útok. Izraelský vojak k nim môže prísť hocikedy so zbraňou v ruke a robiť si hocičo, kým oni majú iba sedieť doma a trpieť. Proste nemajú dovolené vyjadriť to, že s týmto nesúhlasia. Palestínčania tam nemajú právo sa brániť, ale Izrael tam má právo útočiť.

Vy ste tam s nimi zažili aj tú streľbu alebo iné násilné situácie?

V: Priamo zblízka nie.

L: V Nabi Saleh sme robili workshopy v takom veľkom priestore, ktorý vyzeral ako obrovitánsky balkón, alebo terasa. Odtiaľ bolo vidieť dole na začiatok dediny. A raz, keď sme mali workshop, zrazu začala streľba a deti rýchlo bežali k zábradliu. Aj ja som sa zľakla, čo sa deje. Cez zábradlie sme sa pozerali, ako idú. A to nám úplne roztrhlo hru. Ony potom už iba sledovali vojakov a vysvetľovali mi, čo sa deje. Bol to jeden z úvodných workshopov. Tak ja som sa ich pýtala a ony mi vysvetľovali a upokojovali ma: “Vieš, oni sem chodia každý piatok. A teraz budú určite postupovať ešte bližšie”.

Ale videla som, že boli rozrušené, lebo sa im ťažko vracalo k hre. Ony to potrebovali sledovať. To je ten argument, ktorý počúvame, že prečo rodičia púšťajú svoje deti na tie demonštrácie. Jednoducho to je niečo, čo sa tam deje a priťahuje to všetkých, aj deti.

V: Týka sa to celej dediny. Tým, že je taká malá, nedá sa tomu vyhnúť.

L: Tie deti práve kvôli tomu, že tam chodia izraelskí vojaci, strácajú svoje detstvo. Oni ich tým učia tomu, že vždy musia byť pripravené, v strehu a v strachu, že už prídu.

V: Niekoľkokrát sme zažili, že keď bolo vidieť v diaľke prichádzať vojenské džípy, decká sa už aj niekam skrývali. Raz večer sme sa už ukladali spať a zrazu niekto oznámil, že idú vojaci. Avšetci vstali. Musia byť pripravení, lebo nevedia, či to tentokrát skončí iba tým, že sa ukážu a potom zase odídu, alebo či prichádzajú do dediny niekoho pozatýkať.

Je ľahké dostať sa do Palestíny? Hranice tam stráži Izrael…

V: Áno aj nie. Záleží na tom, pre koho, a záleží na tom, s akým cieľom tam ideš. Dostať sa do Izraela nie je náročné, pokiaľ cestuješ ako bežný turista a nemáš úmysly spojené s Palestínou. Ale keďže my sme išli práve do Palestíny, už sme vedeli zo skúseností iných ľudí, že pre nás to jednoduché nebude.

L: Našu kamarátku, režisérku, na letisku v Tel Avive zatkli na päť dní. Išla natáčať dokumentárny film a ona im to povedala, že ide do Palestíny natáčať dokument, niečo o olivovom oleji a potravinách. Chceli ju hneď na letisku vyhostiť, ale ona odmietla podpísať súhlas s vyhostením, tak ju dali do detenčného centra. Nakoniec ju z toho dostal právnik, ale musela zaplatiť okolo tritisíc Eur. Potom mohla ísť do Palestíny. A my sme túto jej skúsenosť poznali, takže sme vedeli, že si musíme vymyslieť, že tam ideme ako turisti. No a s tým je spojený veľký stres, nie je to jednoduché.

Vy ste museli zatajiť, že idete do Palestíny?

L: Jasné, áno.

V: Vedeli sme, že keby prišli na to, že ideme do Palestíny a robiť tam nejaké aktivity, tak tiež by sa nám mohlo stať, že by nás vyhostili. A preto nám týždeň trvala príprava, aby sme sa tam dostali. Vymazávali sme si facebookové profily, e-mailovú korešpondenciu, všetko, čo bolo akokoľvek spojené s Palestínou alebo s projektom.

L: A kvôli tomuto sme prišli o veľa materiálu. Lebo potom sme už stratili prehľad, kde čo máme. Materiály sme si posielali aj poštou na hard diskoch alebo napálené na CD-čkach, a týmito technikami, ktorými sme sa chceli uchrániť pred tým, aby nám niečo našli, sa nám veľa informácií postrácalo.

Ako to prebiehalo na letisku?

V: Keď sme vstupovali do Izraela, museli sme sa tváriť, že “my nič”. Mali sme pripravený príbeh. Mali sme v Izraeli nejakých ľudí, ktorých sme poznali, dostali sme na nich kontakty a mala som povedať, že idem za nejakou známou, ktorú som spoznala na Slovensku… úplne vymyslené veci. Mala som stresy, že ak mi náhodou dajú nejakú otázku, nebudem vedieť odpovedať, ale našťastie to prebehlo v pohode. Potom ma ešte stresovalo, ako sa dostaneme z Izraela na Západný breh, ale tam to už bolo v pohode, lebo my sme mali auto s izraelskou ŠPZ-kou a biele tváre (smiech), takže nás vôbec nekontrolovali.

L: Na prvý HoopRelief som išla s dvomi kamarátmi. Vymysleli sme si taký koncept, že s jedným kamarátom chodím, čo nebola pravda, ale hrali sme, že sme pár, a že druhý kamarát je gej, čo naozaj je, tým pádom on sa nemusel pretvarovať, ale požičala som mu bundu, aby vyzeral viac šik. Požičali sme si kvôli tomu od známych oblečenie, košieľky a tak. Ja som tam išla na vysokých podpätkoch, hoci inak ich nenosím, a komplet namaľovaná, s maskarou… Akože ideme žúrovať. Takto sa nám to podarilo. Každý raz, keď som tam išla, mala som pripravený nejaký príbeh.

Mali ste v Palestíne strach?

V: Áno, keď som tam išla prvýkrát a nevedela som, aká je realita. Aj kvôli mojej rodine, ktorá ma strašila. Oni mali rovnaké predsudky ako ja a veľa iných ľudí. Hovorili mi, že je to nebezpečné miesto, že sa tam stále „niečo“ deje. Boli z toho veľmi nešťastní. Aj z toho som mala také vsugerované, že je to nebezpečné.

L: Ja som sa vždy najviac bála na letisku. Tam bola potrebná taká práca s vlastnou mysľou, aby som zostala v kľude. Srdce mi bilo, ako keby som vystupovala pred tromi miliardami ľudí a išla predniesť svoj najväčší príhovor. Veľmi som sa bála, pretože k tomu viedlo strašne veľa príprav. My sme pol roka nonstop pracovali na príprave projektu – a teraz, aby ma otočili naspäť?! Hovorila som si: “V žiadnom prípade, ja sa tam proste dostanem.” Ale keď som prešla cez hranice, už som sa cítila v Palestíne ako doma.

Stretli ste tam aj nejakých Izraelčanov?

L: Ja som sa snažila ukázať Izraelčanom, že ľudia v Palestíne sú v pohode. Dostala som nápad nejako tam Izraelčanov dotiahnuť. Išli sme na to tak v malom a podarilo sa nám nejakých ľudí zavolať, nech nám idú pomáhať s workshopmi. A potom boli pozvaní k Tamimiovcom na večeru. Ale to boli Izraelčania, ktorí nemali veľké predsudky voči Palestínčanom. Boli tam desať rokov predtým, a teraz sa síce báli, ale presvedčili sme ich.

Okrem toho som mala takú svoju aktivitu, že som chodila do Jeruzalema, do barov, kde boli Izraelčania. Tam som sa pozoznamovala s rôznymi ľuďmi a rozprávala som sa s nimi. Oni videli, že som turistka, pýtali sa ma, čo tam robím, kde bývam, a ja som im povedala pravdu, že v Palestíne. Oni sa na mňa pozerali, že: “Čo?! Preboha, ty sa tam nebojíš?” A ja som hovorila, že je to tam v pohode. Ale to bolo veľmi ťažké, prelomiť tieto predsudky. Takže z týchto ľudí sa mi tam nepodarilo nikoho zobrať. Oni to vnímali tak, že ja mám odtiaľ odísť, lebo ma zabijú.

V: Keď som sa ja rozprávala s Izraelčanmi, mala som pocit, že väčšina z nich má taký názor, že „nie som rasista, ale…“ Akože nepovažujú sa za rasistov, ale sú silno nainfikovaní nenávisťou. Oni by aj chceli mier, ale sú presvedčení, že tam na druhej strane sú teroristi, ktorí ich chcú zabiť, a ktorí sú pôvodcami neprávosti.

Pamätám si, ako sme boli na nejakom festivale filmov kritizujúcich okupáciu Palestíny. Organizovali ho izraelskí aktivisti v Tel Avive, a tam premietali napríklad dokument na tému vojenskej služby. Bol o tom, že niektoré decká sa snažia službe v armáde vyhnúť, ale na stredných školách majú o tom diskusie, kam prídu vojaci, ktorí tie decká presviedčajú, prečo majú ísť do armády. A že ak nepôjdu, tak budú vytlačení zo spoločnosti, že to strašne negatívne ovplyvní ich život, a prečo musia ísť obraňovať svoju vlasť.

L: Keď majú tí študenti šestnásť či sedemnásť rokov, prídu im robiť tieto semináre. A toto nám tí kamaráti Izraelčania hovorili, že niektorí si museli normálne vybavovať potvrdenie od lekára, že majú psychické problémy, a tým pádom títo ľudia, ktorým sa nepáči predstava, že by mali útočiť na Palestínčanov, trpia v izraelskej spoločnosti ako vyvrheli. Spoločnosť ich odsúdi a nemôžu už dosiahnuť taký úspech ako ostatní Izraelčania, alebo nemôžu pôsobiť v niektorých povolaniach, v ktorých by možno chceli.

Vy ste tam zažili aj príhody s vojakmi na hranici medzi Izraelom a Palestínou.

V: Hej. Keď som tam bola prvýkrát, doletela som do Jordánska, do Ammánu, a odtiaľ som prešla cez hranice do Izraela, kam ma prišla Lucia vyzdvihnúť autom. Už bol večer, asi tak osem hodín, a chceli sme prejsť najbližším checkpointom pri Nazarete na Západný breh do Náblusu. Došli sme k checkpointu, ktorý bol zavretý. A čo teraz? Tak ideme k najbližšiemu checkpointu. Tam nám vojaci povedali, že je tiež zavretý, a že musíme ísť k ďalšiemu.

L: To bolo ďalších dvadsať alebo tridsať kilometrov. Vozili sme sa tam asi tri hodiny.

V: A nevedeli sme, či ešte vôbec prejdeme, lebo na jednom nám povedali, že bude otvorený, ďalší povedali, že bude zatvorený. Takže takto sme sa tam motali. Došli sme nakoniec autom k ďalšiemu checkpointu, ktorý bol ale zavretý; tam nikto ani nebol, ale pokračovala stadiaľ cesta. Tak sme šli po nej, reku ide tým smerom, ako chceme ísť, popri múre, určite dôjdeme k ďalšiemu checkpointu. Logicky.

Tak sme išli, išli, nevšimli sme si žiaden zákaz, nič, a zrazu sa ten múr na jednej strane zvyšoval, teda bol to elektrický plot, a vysoký plot aj na druhej strane. A zrazu sme boli na takej asfaltke, uprostred tmy. A vedľa toho vysokého plotu boli asi tri metre vyhladenej antuky alebo štrku. Ja som držala v ruke mapu, lebo sme stále hľadali tú cestu. Ideme, ideme, a zrazu vyskočí na nás vojak z kríka a takto na nás mieri samopalom. Úplne sme sa zľakli, tak sme zastali, zažali svetlo v aute, aby nás videli, a zakývali sme mu. Vojaci došli ku nám, že: „Čo tu robíte? Ste v uzavretej vojenskej zóne. Tu je prísny zákaz vstupu.“ A my, s tou mapou v ruke, že sme sa stratili.

L: Tí vojaci mali okolo sedemnásť – osemnásť rokov a úplne detské tváre, ale boli až po zuby ozbrojení.

V: Keď sme im vysvetlili, že sme sa stratili, spýtali sa nás, kam sa potrebujeme dostať. A my, že do Náblusu. A oni, šokovaní: “Preboha, čo by ste robili v Nábluse? Tam sú Arabi, to je nebezpečné. Ale tuto nemôžete byť, musíte okamžite odísť.” A my: “Tak kadiaľ máme ísť?” “Musíte sa otočiť a poďte za nami, ukážeme vám cestu,” nastúpili do svojho obrneného vozidla.

Potom, keď sme došli na koniec tej cesty k checkpointu, čo bol zavretý, oni zastali a vystúpili. Prišli k nám všetci štyria a opýtali sa nás, či sme v pohode, a či si s nami môžu odfotiť selfíčko. Boli úplne natešení.

L: Hovorili, že: “To sa nám ešte nikdy nestalo, aby do uzavretej vojenskej zóny prišli takéto krásne turistky.

V: Po tejto príhode sa nám podobné situácie stali ešte niekoľkokrát. Pochopili sme, že nás naozaj chráni naša biela tvár, že sme tým pádom privilegované. Keď sa nás pýtali, odkiaľ ideme, povedali sme “Náblus” a “Mohamed”. Chceli sme aj tým vojakom dať na javo, že my máme rady aj Noaha v Tel Avive, aj Mohameda v Nábluse.

∗ ∗ ∗

Lucia Klim študovala psychológiu. Pracuje ako terapeutka a koučka. V súčasnosti vedie aj individuálnu online terapiu s Palestínčanmi, ktorí prežívajú duševné zranenie a úzkosť, lebo sú traumatizovaní tým, že boli svedkami násilia alebo prišli o blízkeho člena rodiny.

Veronika Morháčová študovala sociálnu prácu a psychológiu. Pracuje v neziskovej organizácii s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, kde využíva aj skúsenosti z projektu HoopRelief.

∗ ∗ ∗

Článok bol publikovaný 26.1.2018 na portáli poleblog.sk. Spoluautorka rozhovoru: Elena Teplanová.

Súvisiace články

Dievča v ohrození