Americko-izraelský antropológ: Izrael prehral vojnu o verejnú mienku

23. apríla 2020 08:06, Prečítané 3 352x, kandalaft, Palestína

Antropológ Jeff Halper sa narodil v USA, kde bol aktívny v hnutí za občianske práva a proti vojne vo Vietname. V Izraeli, kam sa v mladosti prisťahoval, je jedným zo známych aktivistov proti okupácii Palestíny. Je autorom niekoľkých kníh, založil organizáciu proti búraniu domov palestínskych rodín, zúčastnil sa prvej flotily, ktorá prelomila blokádu Gazy a v súčasnosti presadzuje víziu jedného spoločného štátu Izraelčanov a Palestínčanov. Medzi jeho prednáškami, ktoré sa pred časom uskutočnili v Prahe, sme sa porozprávali o príčinách „konfliktu“, o podobe izraelskej okupácie a o možnom riešení.

Ako Izraelčania vnímajú okupáciu Palestíny?

Izraelčania ju nevnímajú. Pre nich táto téma neexistuje. Izraelu sa podarilo vzdialiť okupáciu od každodenných životov ľudí do takej miery, že sa stala úplne abstraktnou. Nič to pre nich neznamená. Ak by som sa opýtal niekoho v Česku alebo na Slovensku, čo vie o hroznom konflikte v Kongu, povedali by „počul som o tom”. Vedia, že to existuje, vedia, že bolo hrozné zemetrasenie v Nepále, že sa dejú strašné veci v Mjanmarsku, ale je to príliš vzdialené a nedotýka sa ich to. Toto Izrael dosiahol s okupáciou. Vôbec ich to netrápi.

Ale veľká časť izraelskej politiky sa točí okolo Palestíny.

Nie celkom. Točí sa okolo bezpečnosti. Otázka či jeden štát alebo dva štáty nie je témou. Žiadna politická strana s výnimkou možno arabskej, nepresadzuje takéto riešenie. Možno tu-kde vyslovia výraz „dva štáty”, ale nepresadzujú to. Ganc (líder opozície, pozn.), keď vstúpil do politiky, ako prvú vec uverejnil video, v ktorom sa chválil, koľko Arabov zabil v Gaze. Neexistuje politická diskusia o Palestínčanoch, riešia sa len z hľadiska bezpečnosti.

Podľa Izraelčanov palestínsky štát nemá existovať, celé územie je naše. Niektorí s tým síce nesúhlasia, ale takmer nič proti tomu nerobia. Problém, ktorý sa rieši, je bezpečnosť.

Izraelskí politici hovoria, že musia riešiť bezpečnosť kvôli terorizmu.

Ich politika represie, ide ďaleko za bezpečnosť. Bezpečnosť nevysvetľuje izraelskú politiku. Zoberme si búranie domov. Izrael zbúral 55 000 palestínskych domov na okupovaných územiach od roku 1967. Iba v jednom percente prípadov to malo čokoľvek s bezpečnosťou. V 99% prípadov išlo iba o to, že Izrael odmietol dať Palestínčanom stavebné povolenia. Alebo padli za obeť betónovému múru alebo ceste, ktorú Izrael postavil. Ani trasu múru nemožno vysvetliť bezpečnosťou. Trasovali by ho pozdĺž hranice, ale múr oddeľuje Palestínčanov od iných Palestínčanov. Osady ani ekonomické reštrikcie sa nedajú vysvetliť bezpečnosťou.

A predsa sa darí presvedčiť svet, že ide o bezpečnosť. Ako je to možné?

Lebo sú veľmi dobrí v hasbare (izraelská propaganda, pozn.). Bezpečnosť je zneužívaná vládami kdekoľvek. Vyvolávajú paranoju a pocit hrozby, ktorá ani nemusí byť konkrétna. Môžu to byť imigranti, chudobní ľudia, pracujúci, dokonca aj ľudia z iného mesta. „Bezpečnosť” je spôsob, ako kontrolovať ľudí a zdôvodniť určitú politiku.

Izrael nemôže povedať, že držíme Palestínčanov pod okupáciou a bez práv, pretože chceme ich územie. „Bezpečnosť” nám umožňuje viniť ich a otočiť to celé na hlavu. My sa iba bránime. Oni ohrozujú nás. Táto zámienka je pre Izrael veľmi výhodná, pretože okupačnú moc a agresívny osadnícko-koloniálny štát prezentuje ako obeť.

Nejaký terorizmus tam však je.

Slovo terorizmus je problematické, pretože sa vzťahuje iba na neštátnych aktérov. Svet funguje tak, že iba štáty majú právo používať násilie, mať armády, políciu. Keď ho použijú na zabíjanie civilistov, neoznačuje sa to za terorizmus. Napríklad, Hitler bol masový vrah, páchateľ genocídy, diktátor, ale nikdy ho neoznačujeme za teroristu, pretože predstavuje štát.

Toto umožňuje deformovať vnímanie reality. Štáty zabíjajú omnoho viac civilistov. Odhaduje sa, že počas 20. storočia „teroristi” zabili okolo 175 000 civilistov, štáty však zabili vyše 200 miliónov civilistov. Nesú teda oveľa väčšiu vinu. Izrael zabíja mnohonásobne viac Palestínčanov než naopak, ale nikdy nie je obviňovaný z terorizmu, pretože je to štát.

Izrael dováža zbrane z Európy a USA. Palestínska samospráva zbrane pašuje. Spôsob, akým o tom hovoríme, ukazuje rozdiel vo vnímaní násilia štátu a neštátnych aktérov.

Ja to slovo nepoužívam, Amnesty International ho nepoužíva. V ľudskoprávnej terminológii povieme, že je zakázané zabíjať civilistov alebo ohrozovať ich. To zahŕňa štáty, armády, neštátne, militantné skupiny, všetkých páchateľov. Jazyk ovplyvňuje naše vnímanie.

Pracujete veľa s Palestínčanmi na okupovaných územiach. Aký je život pod izraelskou okupáciou?

Ťažký. Sú v situácii, kedy nemajú občianstvo, žiadne práva. Ak ste Palestínčan, nikto vás pred Izraelom neochráni a je jedno, či ste v oblasti A, B, alebo C.

Palestínska samospráva ich neochráni?

Nie. Izrael chodí aj do oblastí A a B (pod palestínskou správou, pozn.) beztrestne. Skutočné A a B neexistuje. Len nedávno vnikli do Univerzity v Bir Zeite či zbúrali 70 bytov v oblasti A pri Jeruzaleme. Takže tie zóny nič neznamenajú.

Je to dosť hrozné. Môžu vám zbúrať dom. Nedajú vám právo ho vôbec postaviť. Môžu vás svojvoľne zatknúť.

Izrael má politiku vytvárania nepokojov. Armáda vniká do palestínskych oblastí, aby vyprovokovala deti k hádzaniu kameňov. Vojaci ich potom naháňajú a chytia tie najpomalšie, niekedy menšie, niekedy deti, ktoré ani nehádzali kamene. Nejde o to chytiť správne dieťa, je to kolektívny trest namierený proti celej komunite s cieľom ju spacifikovať. Vina je kolektívna.

Je ťažké pochopiť ten kafkovský pocit žiť neustále v nepriateľskej situácii pod násilnou okupáciou bez práv a bez ochrany, nie len pre seba ale ani pre vaše deti.

Mnoho ľudí to vníma ako konflikt medzi dvoma stranami, z ktorých ani jedna nie je bezchybná, obe majú maslo na hlave, a tak sa nevedia prikloniť na žiadnu z nich. Prečo to vnímate inak?

Pretože to nie je konflikt. Kontext je osadnícko-koloniálne hnutie, ktorým sionizmus od začiatku bol. V konflikte máte dve alebo viac strán. Pri osadníckom kolonializme je to unilaterálne. Nie je druhá strana. Jedna strana má exkluzívne právo na krajinu a hovorí „toto je naše”. Nevyjednáva, nerobí kompromisy, jej úlohou je vytlačiť domorodých obyvateľov, ktorých vníma ako ľudí bez práv.

Každé osadnícko-koloniálne hnutie si vytvára príbeh o tom, prečo daná krajina patrí jemu a nie domorodým obyvateľom. Bolo to tak v Amerike, v Alžírsku, všade. Sionistický príbeh je, že nám krajinu dal Boh, Biblia to tak hovorí, vraciame sa. Arabi sú votrelci, ktorí prišli neskôr. Keď máte taký príbeh, dáva vám to výlučný nárok na krajinu. Patrí iba vám. Nemôže tam byť konflikt, pretože tam nie sú dve strany. Ak toto ľudia nepochopia, neporozumejú dynamike toho, čo sa tam deje.

Napríklad, okupácia znamená, že ide o územie mimo vašej krajiny, ktorú ste dobyli. Sionizmus to takto vôbec nevníma. Z perspektívy osadníckeho kolonializmu okupácia neexistuje, pretože si iba berieme späť svoju krajinu. Je naša, takže ju nemôžeme okupovať.

Táto perspektíva mení jazyk, ktorým o tom hovoríme, mení spôsobom, akým ju analyzujeme. Celá idea dvojštátneho riešenia je založená na tom, že sú dve skupiny ľudí s národnými právami. Sionizmus ale nikdy neuznal Palestínčanov ako národ. V Osle Izrael iba uznal Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (OOP) ako partnera na vyjednávanie.

Tvrdenie, že Židia tu boli pred 3000 rokmi a preto majú právo na tú krajinu, je nesprávne?

Židia majú vo svojej tradícii vzťah k Jeruzalemu a ku krajine, ale to nemôže slúžiť ako zámienka pre osadnícky kolonializmus. Inými slovami, len preto, že sa chceš vrátiť, neznamená, že nebudeš brať v úvahu ľudí, ktorí tam sú.

Židia napokon takmer nikdy neboli výlučnými obyvateľmi toho územia. Žili tam aj iní popri nich. Taktiež, čo znamená byť Židom, sa počas histórie menilo. Čo znamenalo byť Čechom alebo Slovákom pred 2000 rokmi?

Veľká časť, možno väčšina Židov žije mimo Izraela od 6. storočia pred našim letopočtom, kedy ich presídlili Babylončania. Keď im neskôr Peržania umožnili návrat, väčšina sa rozhodla zostať v Babylone, pretože to bol New York tých čias. V čase Rimanov už mali Židia komunity po celom svete. 100 rokov po porážke Rímom, židia v Palestíne prospievali. V tom období sa začal písať Jeruzalemský Talmud, prekvitala židovská kultúra v mestách Lod, Javne, Seforis. Takže vyhnanie Rimanmi je jednoduchý lineárny príbeh, ktorý sionizmus vymyslel. Jeho účelom je dať niekomu práva, nie presne opísať históriu.

Súčasťou izraelského naratívu je, že sionizmus je normálne národné alebo národno-oslobodzovacie hnutie. Prečo by malo byť Židom odopreté národné oslobodenie?

Pretože nemôžete oslobodiť seba na účet niekoho iného. Keby bola bývala Palestína prázdna, bolo by to v poriadku, ale nebola. Za druhé, štát nie je jedinou formou sebaurčenia. Mnoho národov žije v spoločných štátoch s inými národmi.

Sionizmus bol legitímnym národným hnutím. Na začiatku sa aj riešilo, čo s Arabmi. Volali to „skrytá otázka”. Keby sionizmus presadzoval prístup, že sme národno-oslobodzovacie hnutie, chceme sa vrátiť do svojej vlasti, ale uznávame, že tam žijú iní a musíme sa dohodnúť, poďme s nimi vyjednať riešenie, bola by to úplne iná situácia. Bolo pár nezanedbateľných hlasov tzv. kultúrneho sionizmu, napríklad Albert Einstein, Martin Buber, Henrietta Zsold, Eliezer Ben Jehuda, ktoré to presadzovali, ale boli menšinou intelektuálov. Vodcovia politického sionizmu ako Ben Gurion zvolili iný prístup, pretože mali koloniálnu mentalitu.

Izrael je niekedy označovaný za demokraciu, inokedy zas za apartheid. Ktorá charakteristika je výstižnejšia?

Istým spôsobom to môžu byť obe. Je to demokracia, ak ste Žid. Pre mňa je to demokracia. Môžem voliť, som reprezentovaný, mám práva, nikto ma nezastavuje na letisku, môžem písať čokoľvek…

Ale v tomto zmysle aj Južná Afrika bola demokraciou pre bielych, a predsa to bol apartheid.

Áno, v apartheidu všetci reprezentovaní nie sú, iba niektorí, a Izrael reprezentuje iba Židov. Preto Izrael označujeme za židovskú demokraciu – to je termín, ktorý bežne používame. Už v tom názve je tá demokracia obmedzená.

Ide zároveň o štát apartheidu, ak rozšírime autoritu štátu na ľudí, ktorí jej podliehajú, no nie sú občanmi. Keď máte dva odlišné právne systémy pre rôznych obyvateľov na základe ich etnicity, národnosti, náboženstva či rasy, to je definícia apartheidu.

Založili ste ICAHD, organizáciu, ktorá sa zaoberá demoláciami domov, takže ste videli veľa z následkov okupácie. Prečo to Izrael robí?

Pretože ako osadnícko-koloniálny štát si robí nárok nie len na samotný Izrael, ale aj na okupované územia.

Otázka, ktorú štát rieši, je ako budeme permanentne kontrolovať populáciu, ktorá k nám nutne musí byť nepriateľská? Palestínčanom neumožňujeme žiť normálny život. Izraelskú vládu apartheidu či okupácie nikdy neprijmú. Otázkou sa teda stáva, ako ich spacifikujeme, ako vytvoríme podmienky, v ktorých nemôžu vyvíjať odpor?

Robí to zastrašovaním, deportáciami, alebo tým, že určitým ľuďom umožní pracovať, z niektorých urobí VIP osoby, ako sú predstavitelia palestínskej samosprávy alebo veľkopodnikatelia, ktorí majú výhody z tejto situácie. Izrael má rozmanité politiky, niektoré represívne iné založené na privilégiách, ktoré mu umožňujú kontrolovať populáciu.

Čo robia Palestínčania nesprávne a čo by mohli robiť inak, lepšie?

OOP malo správnu ideu: oslobodenie. Boli antikoloniálnym hnutím. Ohľadom Židov hovorili, že tí, ktorí v Palestíne boli pred rokom 1948, môžu zostať. Potom prijali dvojštátne riešenie. To bola chyba, pretože sa vzdali idei oslobodenia a dekolonizácie a legitimizovali sionizmus na 78 percentách krajiny. Mohli vedieť, že ako osadnícko-koloniálny projekt im Izrael nedovolí mať štát na zvyšných 22 percentách územia, pretože si robí nárok na celú krajinu, nie na 78 percent.

Teraz je dvojštátne riešenie už pasé, avšak absentuje jasne artikulovaná alternatíva. Nemôžete byť v politickom zápase bez cieľa. Čo chcete dosiahnuť?

Akokoľvek je BDS (hnutie bojkotu Izraela, pozn.) populárne, nemá politický program. Nevieme, čo je cieľom nášho bojkotovania. BDS otvorene hovorí, že nepreferujú konkrétnu podobu štátneho usporiadania. To je podľa mňa chyba. Je potrebné presadzovať jednoštátne riešenie ako politický cieľ.

V čase juhoafrického apartheidu ANC malo jasný cieľ: jeden človek – jeden hlas. Keď sme bojkotovali JAR, vedeli sme, o čo nám ide. Toto nám dnes chýba. Jediný zmysluplný a realizovateľný program je jeden demokratický štát.

Ste súčasťou Kampane za jeden demokratický štát (One Democratic State Campaign). O čo v nej ide?

Program má 10 bodov. V prvom rade presadzuje konštitučnú demokraciu. Jeden štát, jedno občianstvo, rovné práva pre všetkých, jeden parlament, jeden človek-jeden hlas. Tak ako je to tu v Európe.

Za druhé, právo na návrat. Utečenci a ich rodiny majú právo sa vrátiť do Palestíny a reintegrovať sa do spoločnosti.

Za tretie, ústava by garantovala kolektívne práva a chránila všetky identity. To znamená, že nikto nezakáže hovoriť hebrejsky, nezavrie Hebrejskú univerzitu. Môžete chodiť do synagóg, byť Izraelčanom, Židom, sionistom, pokiaľ je to v ústavných rámcoch demokracie. Tak ako Česká republika nezakazuje byť čímkoľvek, pokiaľ to je v rámci zákona. Čiže vláda alebo parlament nebudú mať moc diskriminovať voči akejkoľvek komunite.

Tento bod tam je najmä na ochranu Židov, pretože v jednom spoločnom štáte budú menšinou a mnohí sa pýtajú, „čo zabráni Palestínčanom robiť nám to, čo my teraz robíme im?” Demokracia sa môže zvrhnúť na tyraniu väčšiny. Preto je ochrana menšín kľúčová.

Podľa niektorých ide o ďaleký konflikt, ktorý sa nás netýka a ktorý by mali vyriešiť Paletínčania a Izraelčania sami bez nášho zasahovania. Je to rozumný prístup?

Ak by naozaj šlo o nezasahovanie, možno, ale Izrael má podporu najmocnejších štátov sveta, dokonca aj česká vláda podporuje Izrael ekonomicky, politicky. Tu nie je žiadna symetria. Tento konflikt je súčasťou medzinárodného spoločenstva, Izrael je podporovaný finančne, vojenskou technikou, atď. Podpora, ktorú dostávajú Palestínčania je neporovnateľne menšia. Ľudia si možno myslia, že s tým konfliktom nič nemajú, ale ich vlády sú v tom dosť zaangažované. Takže nechcieť zasahovať, ale nechať existujúcu podporu štátov, je falošné.

Nezasahovať tiež často znamená, že dominantná strana bude pokračovať v útlaku tej slabšej. V bývalej JAR muselo zasiahnuť medzinárodné spoločenstvo. Mandela a ANC vedeli, že biela elita sa nevzdá apartheidu sama od seba, preto sa obrátili na svet, oslovili odbory v zahraničí, cirkvi, aktivistické skupiny, vlády, apelovali na nich v zmysle „sme súčasťou sveta a potrebujeme vašu podporu.” Takto vytvorili hnutie, v ktorom medzinárodná občianska spoločnosť, nie vlády, podporovali ANC a prispeli ku kolapsu apartheidu. A podobne, izraelský apartheid padne pod tlakom zvonka.

Mnoho demokraticky zmýšľajúcich ľudí na Západe je proti rasizmu, ale keď príde na Izrael, zrazu podporujú štát, ktorý uplatňuje rasistickú politiku. Ako sa to dá vysvetliť?

Izrael veľmi šikovne rámcuje seba v kontexte židovskej skúsenosti. Židia sú najväčšie obete. Izrael môže byť štvrtá najväčšia jadrová moc na svete a vojensky silnejší ako ktorýkoľvek európsky štát, okupačná moc vyše 50 rokov a pritom byť obeťou, pretože ide o Židov.

Byť obeťou je veľmi dôležitou súčasťou izraelskej stratégie. Má dva veľké koncepty. Jeden je bezpečnosť a to druhé status obete. To vytvára clonu, cez ktorú je ťažké vidieť, čo sa reálne deje. Skutočnosť, že je to okupácia, silná mocnosť, ktorá utláča Palestínčanov, je kontraintuitívna. Vžitá predstava je, že Židia vyšli z holokaustu a teraz musia bojovať s Arabmi, ktorí nikdy nemajú mená.

Ako by sa dalo zmeniť, že aj dobrí ľudia, ktorým záleží na ľudských právach, vedome ignorujú útlak Palestínčanov?

Myslím, že sa to mení. Možno nie až tak v strednej a východnej Európe, ale mení sa to. Na Západe, dokonca aj v USA sa to veľmi mení. Mladá židovská generácia je tam čoraz kritickejšia voči Izraelu.

Izrael prehral vojnu o verejnú mienku. Má za sebou vlády, pretože im dodáva vojenskú podporu, technológie, „bezpečnosť”, ale medzi ľuďmi Izrael nie je populárny. Je veľká priepasť medzi verejnou mienkou a mierou pomoci vlád Izraelu.

Som presvedčený, že tú priepasť môžeme zmenšiť tak, že Palestínčania s podporou Izraelčanov začnú jasne artikulovať politický program jedného spoločného demokratického štátu.

Jednoštátne riešenie znamená, že Izrael prestane byť štátom Židov. Mnohí to vnímajú ako antisemitské.

Preto hovoríme aj o kolektívnych právach.

Za druhé, je to rozhodnutie Izraela. Ak chcel byť židovským štátom mohol uskutočniť dvojštátne riešenie. Izrael sa rozhodol povedať „nie” dvojštátnemu riešeniu. Výsledok je, že máme jeden štát. To nie je nejaká novinka, jeden štát už existuje.

Jeden štát kontroluje celé územie od Sterdozemného mora po rieku Jordán. Nedostanete sa sem bez toho, aby ste prešli cez izraelské kontroly. Je tu jedna armáda, jedna reálna vláda, jedna mena, jedna infraštruktúra. To rozhodnutie urobil Izrael a on nesie zodpovednosť za to, do akej situácie sám seba dostal. Keďže kvôli osadám nie je možné mať palestínsky štát, výsledok je apartheid.

Všetci, ktorí podporujú Izrael, teda podporujú štát apartheidu. Opýtajte sa ich či skutočne chcú podporovať apartheid. Väčšina povie, že nie, pretože apartheid nie je možné obhájiť. Izrael treba za to brať na zodpovednosť. Jediné riešenie, ktoré si sám nanútil, je demokratizácia jedného štátu.

Čoraz viac štátov v Európe aj v USA podniká kroky na zákaz BDS alebo kriminalizáciu pro-palestínskeho aktivizmu. Ako sa s tým dá vysporiadať?

Izrael sa snaží schovať pod jeden dáždnik Izrael a Židov a hrať to na ich ochranu. Kresťania, Európania nechcú byť antisemitskí, takže je ľahké povedať „keďže je Izrael židovský, kritika Izraela je prejavom antisemitizmu”. Tak sa dá všetkých umlčať.

Odpoveď je, že antisemitizmus je smerovaný na Židov ako ľudí, nemá to nič spoločné so štátom. Židia sú komunita alebo náboženstvo roztrúsené po celom svete. Izrael je štát. Väčšina Židov ani nežije v Izraeli.

Štandardne oddeľujeme ľudí od vlád a štátov. Môžete kritizovať českú vládu bez toho, aby vás niekto označil za čechofóba. Jednoducho, Izrael a Židia nie sú to isté. To sú hrušky a jablká. Izraelské snahy zotrieť rozdiel medzi štátom a ľuďmi, na ktorých sa odvoláva, treba jednoducho odmietnuť.

Čo môže urobiť medzinárodné spoločenstvo, EÚ, ČR alebo Slovensko?

Sú dve roviny. Vlády neurobia nič. Medzinárodné právo nie je možné uplatniť, pretože USA tomu v Bezpečnostnej rade OSN zabránia. Vlády nie sú našimi spojencami. Ony budú podporovať Izrael.

Občianska spoločnosť môže pokračovať v BDS a protestoch, ale potrebuje politický program, aby sa pohlo dopredu. Palestínčania si v prvom rade musia osvojiť konkrétny cieľ a zmobilizovať okolo neho občiansku spoločnosť. Tá môže potom dotlačiť vlády k podpore toho cieľa.

Tak sa to stalo v Južnej Afrike. Vlády pokladali Mandelu za teroristu. Až keď sa cirkvi, odbory a ďalšie organizácie v zahraničí začali ozývať, vlády zmenili postoj.

* * *

Prednášku Jeffa Halpera, v ktorej na príklade rodiny Šawamri približuje, čo znamená búranie domov pre konkrétnych ľudí, čo je to „judaizácia“ a ako si predstavuje jeden demokratický štát, si môžete pozrieť na tomto zázname: