Izrael mnohí radi eufemisticky nazývajú “jedinou demokraciou na Blízkom východe”. Toto označenie je problematické z viacerých dôvodov. Dnes sa zameriame na ten najzávažnejší, ktorým je režim aparthiedu.
V demokratickom štáte majú všetci jeho občania garantovanú rovnosť. Tá platí napríklad aj pri užívaní ciest. Nikto nemôže byť vykázaný z nejakej cesty či chodníka za plot na základe jeho etnickej, rasovej či náboženskej príslušnosti. Je to taká samozrejmosť, že nám v našom každodennom živote ani nedôjde, že to môže byť inak. V štátoch praktizujúcich rasovú segregáciu alebo apartheid takáto samozrejmosť neplatí. Ani v Izraeli.
1. Milióny ľudí bez volebného práva
Od kedy Izrael v roku 1967 obsadil Západný breh, Pásmo Gazy a Východný Jeruzalem, vládne nad miliónmi ich civilných obyvateľov vojenským režimom, ktorý im odopiera základné práva akým je občianstvo a volebné právo. Áno, mnoho ľudí nevie, že Izrael vládne nad 4,3 milionmi Palestinčanov (údaj z roku 2013), ktorým už vyše 48 rokov odmieta udeliť takú základnú vec pre demokraciu akou je volebné právo, tak ako juhoafrický apartheid neposkytoval toto právo jeho ne-bielym obyvateľom.
Tento stav trvá už takmer pol storočia a nejaví známky zmeny, naopak všetko nasvedčuje tomu, že Izrael ho plánuje udržiavať bez časového obmedzenia.
Ktorá iná demokracia drží tak dlho takúto rasistickú kontrolu nad iným národom?
(IMEU)
2. Etnické čistky a kolonizácia
Prístup Izraela k Palestínčanom ako ne-občanom a teda nerovnocenným ľuďom sa v praxi prejavuje v množstve násilnej svojvôle izraelských vojakov a policajtov voči palestínskym civilistom. Jedným z viditeľných prejavov je ničenie palestínskych domov, poľnohospodárskej pôdu, vyháňanie obyvateľov z ich domova, na jednej strane, stavanie etnicky čistých kolónií určené výhradne pre Židov na takto ukradnutej pôde, na strane druhej. Ktorý iný demokratický štát si môže dovoliť takto okato rasistickú koloniálnu politiku vytláčania pôvodných obyvateľov a osídľovanie ich pôdy – rozpore s medzinárodným právom?
(Klonizácia, apartheid a bantustany v JAR a Izraeli-Palestíne. Anna Blatzer)
3. Segregované cesty
Izraelské osady, zakázané Ženevskými konvenciami, sú pospájané s Izraelom a so sebou navzájom sieťou ciest, ktoré Palestínčania z okupovaných území nemôžu používať (alebo iba obmedzene) hoci stoja na ich pôde.
(Visualizing Palestine)
Palestínčania sa musia domáhať prístupu na tieto cesty nenásilnými akciami, ale ani to im nepomáha. Izraelskou armádou či políciou sú z týchto ciest oni aj ich izraelskí a zahraniční priatelia tvrdo vytláčaní.
Arogancia izraelského rasizmu a presvedčenie, že si môžu dovoliť čokoľvek, dosiahla také rozmery, že vojaci Palestínčanov vylúčili aj z ulice uprostred palestínskeho mesta Al-Chalil (Hebron). A to v reakcii na osadníka, ktorý v neďalekej mešite pozabíjal 29 modliacich sa Palestínčanov. Za teroristický útok fanatického žida na Palestínčanov, Izrael potrestal Palestínčanov. Miesto, na ktorom bývalo do vtedy živé trhovisko, sa stalo mestom duchov.
Aby toho nebolo málo, pred dvomi rokmi Izrael veľkú ulicu v tom istom okupovanom meste rozdelil na dve časti. Peknú, širokú a vynovenú časť určil pre Židov. Druhú, úzku a ošarpanú, vyhradil pre Palestínčanov. Vo videu z roku 2013 to vojaci hovoria celkom otvorene: “Toto je pre Židov. Iba pre Židov,” … “toto je strana pre Židov, tam je pre Arabov.”
To iste bez škrupúľ hovorí izraelská vojačka aj o dva roky neskor: “Tadeto… len Židia.” Keď im Palestínčan ukazuje na ženu, ktorá ide po širšej časti cesty, odpovedajú mu: “Ona je Židovka.” Vnímate tú iróniu?
Predstavte si, že by vláda SR, rozdelila takto cestu hocikde na Slovensku a zo širšej krajšej časti by vylúčila Židov, alebo Maďarov, alebo Rómov, alebo hocikoho… Podobné zákony existovali naposledy v strednej Európe približne pred 70 rokmi a celkom oprávnene tie režimy nazývame fašistické.
Najčerstvejšie príklady. Zábery spred troch mesiacov ukazujú Palestínčanov vytlačených vojakmi mimo cesty za múrik a ostnatý drôt. Po prašnej kamenistej ceste, čo ani nie je cestou, sa musia trmácať palestínske deti a dospelí, vrátane matiek s bábätkami na rukách, kým izraelskí extrémistickí kolonisti sa pohodlne prechádzajú po širokej asfaltke.
Ďalší príklad spred mesiaca. Asfaltová cesta používaná izraelskými osadníkmi; úzky prašný chodník oddelený plotom a ostnatým drôtom pre palestínskych školákov.
4. Civilný vs. vojenský právny systém
Kým Izraelčania, vrátane osadníkov, sú objektom (aj subjektom) izraelského civilného práva, Palestínčania sú podrobovaní izraelskému vojenskému právu, v ktorom obvinení požívajú výrazne menšiu ochranu a vyššie tresty. To znamená, že za ten istý skutok na tom istom mieste v okupovanej Palestíne je izraelský osadník súdený v civilnom súde, zatiaľ čo palestínsky civilista vo vojenskom. Vojenským súdom Izrael podrobuje dokonca aj palestínske deti.
Prax je však omnoho horšia. Kým Palestínčanov izraelskí vojaci často zastrelia na mieste aj bez vojenského súdu, izraelskí páchatelia sa nemusia báť nie len zastrelenia, pretože izraelskí vojaci tam sú na ich ochranu aj vtedy, keď sú páchateľmi osadníci, ale nemusia sa báť ani civilných súdov, pretože sa môžu spoľahnúť na kultúru beztrestnosti izraelského bezpečnostného a súdneho systému za útoky na Palestínčanov. Drvivá väčšina násilných útokov osadníkov (vrátane podpalačských) zostáva nepotrestaná. Samostatnou kapitolou sú aj takmer nulové tresty pre izraelských vojakov zabíjajúcich palestínskych civilistov.
Izraelské súdny systém pošliapáva aj práva palestínskych väzňov. Nezriedka ich bijú, vyhrážajú sa im, nútia ich podpisovať falošné priznania a niekedy aj mučia. Takto kruto zaobchádzajú (ako to uvádza aj UNICEF) aj s palestínskymi deťmi v izraelských väzeniach.
5. Betónový múr
Betónový múr, dlhší a vyšší ako bol ten berlínsky, je snáď najznámejším symbolom izraelského rasizmu. Údajne ho chráni pred terorizmom. S touto tézou sa dá polemizovať z viacerých hľadísk. Tu sa uspokojíme iba s jedným aspektom.
(Visualizing Palestine)
Mohla by to byť pravda, keby múr kopíroval hranicu z roku 1967 medzi Izraelom a Palestínou. Múr však na mnohých miestach zachádza hlboko do Palestínskeho územia, odkrajuje z Palestíny ďalšie veľké územia, ktoré pričleňuje k Izraelu, a oddeľuje Palestínčanov od Palestínčanov, čím rozdeľuje rodiny a bráni ľuďom v bežnom prístupe k lekárom, do práce či do škôl. Izraelský rasistický múr je iba ďalším nástrojom Izraelskej dominancie, segregácie a kontroly nad podrobeným národom.
(Autor neznámy)
6. Segregované autobusy
Rasovo oddelené autobusy poznal tak juhoafrický apartheid ako aj americká segregačná politika. Kým v USA čias Rosy Parksovej afroameričania bojovali za právo sedieť na predných sedadlách autobusov, v JAR boli Afričania vylúčení z bielych autobusov úplne. Palestínčanov sa z izraelských autobusov zatiaľ vylúčiť celkom nepodarilo, ale snahy o to sa vyskytujú opakovane.
Posledný pokus sa udial minulý rok, kedy minister obrany Izraela nariadil zakázať Palestínčanov cestovať autobusmi, ktorými cestujú osadníci. Keďže si Izrael snaží zachovať imidž demokracie, mnohé rasistické nariadenia formuluje nepriamo. Aj v tomto prípade nariadenie neznelo, že Palestínčania nesmú jazdiť v “židovských autobusoch”, to by bolo príliš okaté, ale tak, že palestínski robotníci sa musia používať určité vojenské zátarasy, ktorými Židia neprechádzajú. Praktické prevedenie tohto nariadenia by však fakticky oddelilo Palestínčanov a Židov do odlišných autobusov.
Izraelskí politici sa snažia podobné kroky ospravedlniť ako bezpečnostné opatrenia, no je známe, že v tomto prípade minister obrany k tomuto kroku pristúpil na nátlak osadníkov, ktorí sa sťažovali, že im Palestínčania v “ich” autobusoch vadia. Je tiež známe, že armáda potvrdila, že Palestínčania cestujúci autobusmi so Židmi nie sú bezpečnostným rizikom, keďže do Izraela cestujú s izraelskými povoleniami, ktoré dostanú iba po dôkladnom preverení.
Napriek nepriamemu slovníku ministra a napriek zaobalenia do slovníka bezpečnostných ohľadov, izraelská aj svetová verejnosť veľmi rýchlo pochopila, že tu ide o jasný prípad apartheidu a v tomto zmysle sa na izraelskú vládu zosypala spŕška kritiky. Pod jej ťarchou musel izraelský premiér zasiahnuť a rasistický plán svojho ministra stopnúť. Prvý zámer na podobnú segregáciu ohlásil ten istý minister ešte v októbri 2014. S oddelenými autobusmi Izrael experimentoval už v roku 2013, kedy zaviedol “čisto Palestínske” autobusy s lacnejším cestovným, ktorými chcel motivovať Palestínčanov k tom, aby prestali používať “židovské”.
Hoci žiaden zákon Palestínčanom jazdu “židovskými” autobusmi vyslovene nezakazuje, a politici svoje zámery maskujú nepriamymi obmedzeniami a bezpečnostnými ohľadmi, Palestínčania niekedy čelia aj tomu, že ich z týchto autobusov vylučujú. Tu je prípad natočený ešte v roku 2012, kedy palestínskych cestujúcich vodička nechcela ani len pustiť do autobusu.
V roku 2011 sa skupina palestínskych aktivistov rozhodla upozorniť na rasizmus súvisiaci s cestovaním autobusmi a ktorý súvisí s témou voľného pohybu. Ten je je izraelskou armádou kontrolovaný a obmedzovaný. Aj na cestu do Jeruzalema, ktorý je pod úplnou izraelskou kontrolou, hoci jeho východná časť je okupované palestínske územie, potrebujú Palestínčania zo Západného brehu špeciálne povolenia. Aktivisti svojou jazdou izraelským autobusom do Jeruzalema predviedli ako je sloboda pohybu Palestínčanov hrubo porušovaná, zatiaľ čo osadníci nelegálne obývajúci to isté územie a jazdiaci tým istým autobusom žiadne povolenia nepotrebujú. Izraelská polícia napokon Palestínčanov donútila z autobusov vystúpiť, niektorých odvliekla nasilu.
Apartheid nemôže byť demokraciou
Apartheid je slovo, ktoré v afrikánčine znamená “byť oddelene”. Označovalo oficiálnu politiku rasovej segregácie a dominancie bielej rasy v Južnej Afrike, ktorá platila do začiatku 90. rokov 20. storočia. Na základe nej ne-biele rasy boli zbavené volebného práva, bolo vysídlených vyše 3 miliónov ľudí a obyvatelia museli žiť oddelene na základe toho k akej rase patrili. Krutá nadvláda bielej menšiny nad tmavou väčšinou – sen všetkých rasistov.
Medzi izraelským rasistickým režimom a režimom apartheidu JAR samozrejme sú aj rozdiely. Ten hlavný spočíva v tom, že kým JAR svoj rasizmus oficiálne vyhlasovala, kým Izrael sa ho usiluje skryť za kulisami demokracie a bezpečnosti, aby nevyvolal v západnom svete príliš veľké rozhorčenie a aby umožnil jeho liberálnym podporovateľom brániť ho bez veľkých výčitiek svedomia. Reálne prevedenie tejto “demokracie s izraelskými špecifikami” však v praxi znamená uplatňovanie mnoho do neba volajúcich segregačných politík, ktorých rasistická podstata je totožná s rasistickou podstatou politiky JAR.
Súčasťou izraelského apartheidu na okupovaných územiach je nekonečné množstvo menších či väčších incidentov, ako napríklad ten, keď izraelskí vojaci vyhnali palestínske deti z bazéna v palestínskej okupovanej obci, jediného rekreačného miesta v okolí, aby tak umožnili okúpať sa v ňom izraelským kolonistom. Viete si predstaviť, že by slovenskí vojaci vyhnali z miestneho bazéna židovské deti, aby umožnili slovenským deťom okúpať sa v ňom? Kdekoľvek na svete by sme takéto praktiky bez mihnutia označili za rasistické. Neexistuje dôvod prečo na Izrael aplikovať odlišnú optiku.
Kuriózny príklad prechodu z jedného apartheidu do druhého predstavuje skupina bielych, pôvodne kresťanských obyvateľov JAR. Po tom, čo režim apartheidu v ich rodnej krajine skončil, zrazu začuli volanie starozákonného Boha a obrátili sa na židovskú vieru. Prisťahovali sa do Izraelom okupovanej Palestíny a tu ako privilegovaní kolonisti, pokračujú v napĺňaní rasistického sna nadvlády nad podrobeným obyvateľstvom. Dnes sú z nich obyvatelia osady Susya, jednej z najextrémistickejších kolónií, plnej násilných útočníkov, vybudovanej v roku 1984 na území rovnomennej palestínskej dediny, ktorej obyvatelia boli Izraelom už raz vyhnaní a dnes čelia hrozbe ďalšieho vyhnania.
To, čo už v Južnej Afrike neide, na Izraelom ovládanom území Palestíny pod rúškom demokracie pokračuje ďalej. Nepoznám iné miesto na zemeguli, kam sa môže prisťahovať ktokoľvek z ktoréhokoľvek kúta sveta a takto okato si užívať svoje rasové privilégiá, pod jedinou podmienkou, že konvertuje na správne náboženstvo.
Táto fotka názorne zobrazujúca apartheid v praxi sa stala minulý rok virálnou. Palestínsky chlapec zatýkaný dvomi policajtami, spútaný s rukami za chrbtom, a židovsky chlapec s usmievajúcim sa policajtom s priateľsky položenou rukou na jeho pleci. Židovský chlapec krivo obvinil palestínskeho, že ho napadol. Polícia nepotrebovala dôkazy a palestinskeho chlapca brala. Na stanici jeho a ďalších palestínskych chlapcov bili a ponižovali. Napokon ho pustili s tým, že je nevinný. Na druhý deň jeho otec pomohol izraelskému vojakovi, ktorý sa stratil v ich palestínskej dedine. Keď ho odovzdal izraelskej polícii, namiesto poďakovania sa dočkal verbálneho útok od policajta. Až veliteľ sa za správanie podriadeného ospravedlnil.
(Mahmoud Illean)
Obhajcovia Izraela argumentujú, že Izrael je demokraciou, pretože svojim palestínskym občanom udelil občianstvo a môžu si do izraelského parlamentu slobodne voliť aj svoje arabské strany. Napriek týmto propagandistickým tvrdeniam, pravda je taká, že týchto Palestínčanov je malá menšina a diskriminovaní sú aj oni (o tom podrobnejšie inokedy). Argument o apartheide sa však vzťahuje na režim, ktorý Izrael uplatňuje na okupovaných palestínskych územiach.
Celé územie historickej Palestíny je už takmer pol storočia efektívne pod kontrolou izraelskej vlády. Nie je to iný štát. To celé je dnes de facto jeden štát, iba Izrael v jednej jeho časti uplatňuje iný režim.
Ak je toto demokracia, potom demokraciou môže byť hocičo, aj iránska teokracia. Ak však význam tohto pojmu nemá erodovať a stratiť akýkoľvek obsah, musíme trvať na dodržiavaní štandardov, ktoré sú pre demokraciu rozhodujúce a jedným z nich je rovnosť ľudí pred zákonom a principiálne odmietnutie rasizmu. Nekonečne dlho trvajúci rasistický režim nad územím s miliónmi obyvateľov pod jeho kontrolou je s týmito štandardmi nezlučiteľný – to by potom demokraciou bol aj režim bývalej JAR, pretože jej bieli obyvatelia demokraciu mali. Demokracia sa však nemôže obmedzovať iba na vládnucu skupinu. Buď platí pre všetkých alebo to nie je demokracia.
Obhajcovia Izraela radi poukazujú na odlišnosti od juhoafrického apartheidu. Tie ťažko poprieť; režimy bývalej JAR a Izraela nie sú totožné. No v podstatných znakoch, ktorými sú zákony a opatrenia fyzicky oddeľujúce jednu skupinu od druhej a poskytujúce dominujúcej skupine privilegované práva a postavenie oproti pôvodným obyvateľom zbavených akýchkoľvek práv, krutosť s akou je tento režim uplatňovaný, sa izraelský apartheid podobá na ten juhoafrický až príliš. A to sme nespomenuli mnohé ďalšie body ako sú krádež palestínskej vody a jej nespravodlivé rozdeľovanie medzi osadníkov a Palestínčanov či opakujúce sa masakre, počas ktorých môžu izraelskí vojaci (opäť pod rúškom bezpečnosti a obrany demokracie) beztrestne páchať masové vraždy Palestínčanov.
Jedným z problémov diskusií o Palestíne-Izraeli v západnom svete (a zvlášť na Slovensku) je nepoctivý prístup obhajcov Izraela. Mnohí z nich sú presvedčení liberáli, inteligentní a charakterní ľudia. V mnohých témach vedia veľmi jasne pomenovať veci a zaujať stanovisko na základe faktov a racionálneho uvažovania. Len keď príde na Izrael, záhadne otočia o 180 stupňov a zrazu ich vidíte sa krútiť, vyhýbať sa, racionalizovať iracionálne a nemorálne postoje, ktoré pri iných témach sami pranierujú u svojich oponentov. Žiadne množstvo výhovoriek, uhýbania či manévrov, však nedokáže zakryť celkom triviálnu skutočnosť, že niečo, čo je apartheidom, nemôže byť zároveň demokraciou. V 21. storočí už teda nie.
Súvisiace články:
Predstavitelia Izraela: Náš režim je apartheid
Svetové osobnosti o izraelskom apartheide
Ajatolláhovia z Tel Avivu alebo liberálna podpora rasizmu
Zabíjať palestínskych civilistov je v Izraeli dovolené
Čo (možno) neviete o kultúrnom Izraeli
Celá debata | RSS tejto debaty