A je to tu zas. Izraelská vláda opäť neodolala pokušeniu a už týždeň zasypáva Gazu svojimi megabombami. A opäť tu máme obviklú mediálnu masáž, ktorá z agresora robí obeť a z masového vraždenia civilistov “oprávnenú obranu”. Podľa médií sa to začalo v pondelok vystrelením 80 rakiet Hamasu na Izrael. Na tento “nevyprovokovaný útok” Izrael reagoval bobardovaním Gazy. Tak znela obvyklá dezinformácia izraelskej propagandy aj západných “nezávyslých” a “objektívnych” médií. Samozrejme odznela aj obvyklá fráza o tom, že žiaden európsky štát by netoleroval, aby na jeho obyvateľov niekto posielal rakety. Bolo to však trochu inak.
Bolo to takto: Začiatky súčasného masakra treba hľadať pri únose troch izraelských študentov. Izraelská vláda situáciu zneužila a popri pátraní po študentoch (o ktorých tvrdila, že ich chce vrátiť ich rodinám živých, hoci vedela, že s najväčšou pravdepodobnosťou sú mŕtvi) a páchateľoch, odštartovala masívnu vojenskú kampaň na celom Západnom brehu, ktorá s prípadom únosu, z veľkej časti, nemala nič spoločné. Bola to najväčšia izraelská vojenská operácia na Západnom brehu od čias druhej intifády, ktorá sa skončila pred desiatimi rokmi. V rámci operácie, vojaci obsadzovali množstvo palestínskych dedín a miest. Pri hľadaní unesených a únoscov rozbíjali Palestínčanom zariadenia bytov, vnikali do univerzít a do kancelárií mediálnych agentúr, zatýkali stovky ľudí, ktorí nemali žiaden súvis s únosom. Celú južnú enklávu okolo Hebronu, kde boli študenti unesení, hermeticky uzavreli a do oblasti, v ktorej býva okolo 700 000 palestinskych civilistov, sa nikto nemohol dostať ani vyjsť z nej von. Manželia (napríklad), ktorí boli v tom čase mimo, sa nemohli dva týždne dostať domov ku svojim rodinám.
(Výsledok prehľadávnania palestínskeho bytu)
Izraelskí študenti ani ich únoscovia sa cez izraelské múry a niekoľkonásobné vojenské zátarasy nemali ako dostať, povedzme, do severných palestínskych enkláv. Napriek tomu izraelská armáda svoju vojenskú operáciu namierila aj proti najsevernejším enklávam. Izraelský velitel priznali, že časti operácie (napríklad v Džanine) boli plánované už dlhšiu dobu a teda s únosom, napriek mediálnemu obrazu, nesúviseli.
Proti tejto vyše desať rokov nevídanej izraelskej demonštrácii sily a nadvlády, palestínski obyvatelia v niektorých mestách a dedinách protestovali a bránili svoje domovy hádzaním kameňov alebo aj zápalnými fľašami do vojakov (tak ako svoje mesta pred inváziou varšavských vojsk bránili obyvatelia Československa v 1968). Izraelská armáda na ich zneškodnenie použila ostré náboje a zabila minimálne šiestich Palestínčanov, medzi nimi aj tínedžerov a jedného mentálne postihnutého. Dvaja starší Palestínčania zomreli na zástavu srdca pri tom ako si izraelský vojaci kliesnili cestu cez vchodové dvere použítím výbušných náloží.
Ako viaceré medzinárodné, palestínske aj izraelské ľudskoprávne organizácie potvrdili, izraelská vojenská operácia na Západnom brehu bola z veľkej časti kolektívnym trestom voči celej palestínskej populácii. Human Rigths Watch, ktorú z pro-palestínskych sympatii nemožno podozrievať ani omylom, napísala: „Izraelská vojenská operácia na Západnom brehu, ktorá nasledovala po únose troch izraelských tínedžerov, bola kolektívnym trestom. Súčasťou vojenskej operácie bolo nezákonné použitie sily, bezdôvodné zatýkanie a ilegálne búranie domov. Počas obsadzovania palestínskych miest, utečeneckých táborov a dedín, izraelské sily zabili minimálne 5 ľudí a zatkli a zadržali minimálne 150 ďalších ľudí bez obvinenia.“
V diskusiách na tému únosu zaznievajú výčitky voči palestínskej vláde a prezidentovi Abbásovi, za ich nečinnosť pri pátraní po unesených a únoscoch. Sám izraelský premiér v prvých dňoch obvinil zo zodpovednosti za únos palestínsku vládu a prezidenta. Študenti boli pritom unesení v tej časti okupovaných území, ktorá je pod plnou vojenskou kontrolou Izraela (oblasť C). Mahmúd Abbás veľmi rýchlo odsúdil únos a prisľúbil plnú spoluprácu palestínskych bezpečnostných zložiek s izraelskými pri pátraní. Všetky invázie izraelskej armády do palestínskych miest pod správou Palestíny (oblasť A) boli vopred koordinované s palestínskymi bezpečnostnými orgánmi (ostatne, to nie je nič nové, deje sa to bežne počas celého roka už veľa rokov. Síce s menšou intenzitou a frekvenciou, ale je to bežná prax spolupráce izraelských a palestínskych bezpečnostných služieb. Izrael vopred oznámi palestínskym zložkám, že vtedy a vtedy príde tam a tam. Palestínska polícia sa z oblasti stiahne, aby uvoľnila priestor izraelským vojakom). Palestinska strana v rámci spolupráce tiež poskytovala izraelským organom informácie spravodajského charakteru (čo je tiež bežná celoročná prax). Podľa arabských médií, aj tip na dvoch podozrivých páchateľov Izrael dostal od palestínskej bezpečnosti (priznávam, túto informáciu som zo západných médií neoveril).
Jeden môj facebookový kamarát voči palestínskej vláde tiež vyčítavo podotkol, “necitam, ze palestinska samosprava spustila patranie po vrahoch a ponukla izraelskym bezpecnostnym zlozkam pomoc a podporu pri vysetrovani.” Svoj koment (nevedomky) formuloval veľmi presne, problém nie je, že by palestínska vláda neposkytla pomoc, problém je, že média (hlavne slovenské) sa o tom neunúvali takmer vôbec informovať. Verejnosť, ktorá to nemá kde “prečítať”, potom má dojem, že palestínsky prezident je v pátraní po unesených a páchateľoch nečinný, pričom pravda je taká, že sa spolupodieľal nie len na pátraní, ale aj na najväčšej vojenskej operácii Izraela za posledné desaťročie proti jeho vlastným občanom. Na vine nie je palestínsky prezident, ale médiá, ktoré vďaka svojej mizernej žurnalistickej práci dezinformujú verejnosť, vrátane mojich facebookových kamarátov.
(Palestínsky prezident, Mahmúd Abbás: „Traja, ktorí boli unesení sú ľudské bytosti ako sme my, a musia byť vrátení do svojich rodín… ktokoľvek vykonal tento čin, nás chce zničiť… pokračovanie bezpečnostnej koordinácie s Izraelom je v našom záujme, aby sme zabránili ďalšej intifáde.“)
Izraelská vojenská operácia na Západnom brehu nebola iba (popri pátracej časti) kolektívnym trestom voči celej palestínskej populácii, ale bola zvlášť namierená proti Hamasu. Počas nej uväznili množstvo ľudí, ktorí nie sú ozbrojenými militantmi, ale iba členmi Hamasu, vrátane poslancov parlamentu. Cieľ bol jednak pomstiť únos troch študentov, jednak zdecimovať toto hnutie na Západnom brehu, ale aj rozbiť vládu národnej jednoty, na ktorej sa pred vyše mesiacom Fatah a Hamas dohodli. Lídri Hamasu pritom popreli, že by únos organizovali (i keď ho pochválili), alebo že by na neho dali príkaz a aj z vypočúvania stoviek zatknutých členov Hamasu vyplynulo, že nikto o žiadnom príkaze z Gazy na únos nič nevie, čo znamená, že s najväčšou pravdepodobnosťou taký príkaz skutočne neexistoval a únoscovia konali na vlastnú päsť.
Súčasťou útoku na Hamas bolo aj izraelské bombardovanie cieľov v Gaze – už počas niekoľkotýždňovej vojenskej operácii na Západnom brehu, dávno pred prebiehajúcim masakrom, pred upálením palestínskeho tínedžera a pred nájdením tiel mŕtvych izraelských tínedžerov. Aj Hamas ostreľoval územie Izraela raketami z Gazy. Toto vzájomne ostreľovanie medzi Gazou a Izraelom (pripomínam, že izraelské rakety majú 100-násobne ničivejšiu silu ako tie z Gazy, ktoré navyše často dopadajú na ľudoprázdne územia) malo nízku intenzitu a ako obvykle je ťažko zistiť “kto s tým začal”. Že izraelská armáda “začala” kolektívnym trestom Palestínčanov a špeciálne útokom na členov Hamasu na Západnom brehu, však, vieme celkom presne.
Médiá prezentujú práve prebiehajúci masaker, ako “reakciu” Izraela na niekoľko desiatok rakiet z Gazy vypálených minulý pondelok. Obhajcovia izraelskej politiky argumentujú tým, že Izrael má právo odpovedať na tento útok z Gazy. Ale teraz, keď už vieme, že tomu predchádzala niekoľkotýždňová vojenská operácia proti palestínskemu obyvateľstvu, ktorej padli za obeť minimálne šiesti Palestínčania, s rovnakou logikou by sme mohli tvrdiť, že 80 rakiet Hamasu na Izrael bolo len “odvetou” za niekoľko týždňov trvajúci izraelský útok na Západnom brehu. A tu narážame na jeden zo symptómov tohto konfliktu: Dvojaký meter – hodnotenie rovnakých, alebo veľmi podobných javov, veľmi odlišnými spôsobmi.
(Graf znázorňujúci počet zabitých Palestínčanov (v modrom) Izraelom a zabitých Izraelčanov (v červenom) Palestínčanmi, od začiatku roka. Má Palestína právo na sebaobranu, alebo patrí toto právo výhradne Izraelu? Ja hovorím, že také právo na sebaobranu, pri ktorom sa zabíjajú civilisti druhej stany, nemá ani jedna strana.)
Izrael môže nekonečne dlho udržiavať brutálnu vojenskú okupáciu nad miliónmi palestínskych civilistov, zaberať ich pôdu, búrať im domy, stavať na ich území etnicky čisté ozbrojené kolónie, strieľať do Palestínčanov jak je rok dlhý, väzniť ich bez dôkazov, obvinenia a súdu neobmedzene dlho, môže mučiť a zabíjať palestínske deti a je to v pohode, normálka, a väčšina z toho sa nikdy neobjaví v správach. Ale keď na to Hamas “reaguje” (iba používam logiku a slovník obhajcov izraelského násilia, všimnite si tie uvodzovky) vystrelením dvoch rakiet, ktoré poriadne ani nevybuchnú, dopadnú do neobývanej púšte a nikoho nezabijú ani nezrania, objaví sa to v správach (takúto komickú správu som pred asi dvomi rokmi v Slovenskom rozhlase naozaj počul hlásiť). Keď izraelská vláda pošle proti palestínskemu obyvateľstvu armádu na najväčšiu vojenskú operáciu za posledné desaťročie, ktorá bezdôvodne uväzní niekoľko sto ľudí, poničí nábytok v stovkách domov a pri stretoch s demonštrantmi brániacich svoje mestá a dediny zabije šesť ľudí, to je nič, klídek. Ale keď Hamas “odpovie” osemdesiatimi raketami, je to “nevyprovokovaný” útok na ktorý má izrael sväté právo reagovať. Keď Palestínčania útočia a zabíjajú izraelských civilistov je to barbarský terorizmus. Keď to robí izraelská armáda je to síce smutné, ale inak to nejde, Izrael nemá na výber, musí to robiť, aby prežil. Keď sa palestínski militanti “schovávajú” v civilných oblastiach, robí to ich boj za štát nelegitímnym. Že však sionistickí militanti vybojovali svoj štát terorizmom, že zbrane schovávali v židovských školách, kde aj trénovali militantov, že kibuce plné civilistov, boli zároveň vojenskými základňami, to legitimitu Izraela spochybiť nemôže. Keď sú vraždení izraelskí civilisti celý svet pozná ich mená. Keď sú vraždení Palestínčania, sú to iba čísla do štatistiky. Keď bol unesený izraelský vojak Šalit, celý svet volal jeho meno. Meno ani jedného palestínskeho politického väzňa v izraelských žalároch nepoznáte. Médiá veľmi rady ukazujú Palestínčanov, ktorí schvaľujú útoky na izraelských civilistov, ale Izraelčanov tlieskajúcich bombám dopadajúcich na Gazu alebo žiadajúcich smrť Arabov v televíznych správach neuvidíte.
Dosť už tohto pokrytectva. Stačilo. Život a smrť Palestínčanov nie sú menej hodnotné ako život a smrť hocikoho iného. Žiadam rovnakú úctu, nie väčšiu, ROVNAKÚ úctu k životu a slobode Palestínčanov, akú požívajú ostatný ľudia tohto sveta.
Ak slovenský minister zahraničných vecí pošle kondolenciu izraelskej vláde za smrť troch zavraždených študentov a uverejní ju na svojej webstránke, žiadam, aby rovnakú kondolenciu poslal palestínskej vláde za upáleného palestínskeho tínedžera a aby ju uverejnil na rovnako viditeľnom mieste na webstránke ministerstva. Ak ministerstvo spolu s ďalšími dvanástimi štátmi EÚ vydá varovanie svojim občanom, aby neobchodovali s firmami z osád na okupovaných palestínskych územiach, žiadam, aby sa toto varovanie rovnako objavilo na webe ministerstva. Keď ministerstvo vydá odporúčanie pre cestu do Izraela, žiadam aby hovorila tiež o Palestíne a aby vedľa izraelskej vlajky na jeho webe svietila aj palestínska vlajka. Keď izraelská armáda za týždeň zmasakruje okolo 170 ľudí, z ktorých sú podľa OSN tri štvrtiny civilisti (počet obetí na izraelskej strane je nula), žiadam ministra Lajčáka, aby si aspoň predvolal izraelského veľvyslanca na konzultácie. Žiadam slovenského prezidenta, aby ukončil dohady o tom, či uprednostňuje obchodné záujmy pred ľudskými právami, aby sa jasne vyjadril proti masovému vraždeniu civilistov v Gaze a aby sa na ňom svojim tichom nespolupodieľal. Dosť už dvojakého metra. Životy civilistov zo všetkých národov sú rovnocenné a nikto nemá právo ich zabíjať pod akoukoľvek zámienkou. Rovnaký meter na obe strany.
V utorok sa o 17:30 stretávame v Bratislave pred prezidentským palácom na Hodžovom námestí (“mierku”) a potom pôjdeme pred ministerstvo zahraničia SR. Poďte s nami.
Súvisiace články:
Izrael-Palestína sa topí vo vlne nevídaného násilia