V posledných týždňoch sa mnoho článkov na tomto blogu venovalo Židom, ktorí vystupujú proti izraelskej politike a zastávajú sa Palestínčanov. Prečo je dôležité, aby sa Židia samotní ozývali proti tomu čo izraelská vláda a armáda páchajú v ich mene? Odpovedí je viac.
Prvým a najdôležitejším dôvodom je principiálny humanistický postoj. Ľudia by mali chrániť životy ľudí, bez ohľadu na ich rasovú, etnickú či náboženskú príslušnosť. Židia by mali chrániť životy nie len Židov, ale ľudí hocakej etnicity či vierovyznania, vrátane Palestínčanov, tak ako by Palestínčania mali chrániť životy nie len Palestínčanov, ale ľudí hocakej etnicity či vierovyznania, vrátane Židov. Všetci sme v prvom rade ľudia, humanizmus by preto mal pri našom jednaní s inými ľuďmi mať prednosť pred našimi inými, čiastkovými identitami.
Ďalším dôvodom prečo sú mierové hlasy Židov dôležité, je fakt, že sú pre veľkú časť ľudí (najmä na Západe) dôveryhodnejšie. Mediám a pro-izraelským politikom a “analytikom” sa podarilo vytvoriť o Palestínčanoch (a o Araboch a muslimoch všeobecne) obraz antisemitských divochov, ktorým nemožno veriť ani nos medzi očami. Ak hovoria o tom, ako ich izraelskí osadníci bezdôvodne napádajú, ako ich izraelskí vojaci mučia a zabíjajú, ako ich týrajú a ponižujú na vojenských zátarasoch, ako im búrajú domy a kradnú pôdu, určite sú to klamstvá motivované nenávisťou k Židom. Bez obrazových dôkazov nikto nebude ich tvrdenia brať vážne. Časť ľudí však ani obrazové dôkazy, ani surové neupravené video zábery, neberie vážne a posmešne ich odmieta ako Pallywood.
Patrí k dobrému vkusu elít na Západe mať rád Židov. Či už kvôli pocitu potreby ich ochrany pred antisemitizmom a morálneho dlhu za historické krivdy voči nim, alebo preto, že mnohí Židia sú sami súčasťou elít na Západe. Mnohí Židia skutočne sú talentovanými umelcami, vynikajúcimi vedcami či úspešnými podnikateľmi, preto nie je prekvapujúce, že ich kolegovia a kamaráti sa ich snažia chrániť. Ak Židia hovoria, že Izrael sa iba bráni, musí to byť pravda – ich kolegovia a kamaráti by im predsa neklamali.
A tak nepravdivé informacie o charaktere izraelskej politiky neustále počujeme zo všetkých kútov verejného priestoru. Aj vtedy, keď Izrael pácha masakre civilného obyvateľstva, z médií znie, že Izrael chce mier a zabíja iba preto, že sa musí brániť, že iba odpovedá na rakety Hamasu (hoci s rovnakou logikou možno povedať, že aj tie rakety Hamasu iba odpovedajú na izraelské rakety, ale to už nezaznieva).
Hlasy rastúceho počtu Židov, v Európe, USA aj v samotnom Izraeli, ktoré potvrdzujú, že palestínska verzia udalostí je pravdivá, majú preto nesmiernu dôležitosť. Tým, že narúšajú zdanlivo jednotný hlas židovskej komunity verklíkujúci izraelskú propagandu, majú šancu pritiahnuť pozornosť ľudí, ktorí bezvýhradne verili izraelskej verzii. Ak čoraz väčší počet rabínov, izraelských vojakov, židovských intelektuálov, obetí holokaustu a ich potomkov ostro odsudzuje zneužívanie ich etnicity, vierovyznania či holokaustu na páchanie etnických čistiek a vojnových zločinov voči Palestínčanom, možno niečo pravdy na tom bude. Možno.
Lebo, keď izraelskí vojaci sami hovoria, že mučili a zabíjali palestínske deti, keď mnohí rabíni hovoria, že izraelská politika je v rozpore so skutočnými hodnotami judaizmu a že Izrael svojou extrémistickou nacionalistickou politikou ničí judaizmus, keď mnohí Židia, ktorí prežili holokaust, a ich potomkovia, varujú, že Izrael sa začína podobať na fašitické režimy, keď mladí Izraelčania odmietajú narukovať do armády a radšej idú do väzenia, než by slúžili vojenskej okupáčnej mašinérii, nedá sa to odbiť ako výmysel. Ak Židia hovoria pravdu, a títo Židia, ktorí poznajú situáciu z prvej ruky, hovoria, že izraelská politika je neľudská a šialená, potom tvrdeniam prvej a zatiaľ väčšej skupiny Židov, ktorí dookola melú pro-izraelskú propagandu, sa nedá slepo veriť a minimálne ich treba preveriť.
Extremistickí obhajcovia Izraela si s fenoménom Židov, ktorí vystupujú proti politike Izraela, vysporiadali celkom neoriginálne. Nemôžu ich označiť za obyčajných antisemitov, ako to robia s nežidovskými kritikmi Izraela, tak pre nich vymysleli nové označenie – “sebanenávidiaci Židia” – a čokoľvek čo povedia odbijú tým, že ich netreba brať vážne, pretože to nie sú praví Židia, ale zradcovia horší od teroristov. Podobnosť s označovaním kritikov mečiarovej vlády v 90. rokoch za “protislovenské živly”, „slabých Slovákov“ a „odrodilcov“ nie je celkom náhodná. Za bagatelizovaním oprávnenej kritiky z vlastných radov, stojí tá istá nacionalistická mentalita, ibaže v Izraeli je mnohonásobne silnejšia a extrémistickejšia. Ak slovenským elitám a intelektuálom v 90. rokoch bolo jasné, že takéto útoky na kritikov vlády sú neprijateľné, o to viac im musí byť jasné, že sú neprijateľné podobné útoky na židovských kritikov Izraela.
Častokrát je to presne naopak. Tí, ktorí kritizujú vlastný štát, vládu, politickú reprezentáciu, bývajú nezriedka motivovaní láskou k svojej vlasti a k svojmu národu, nie nenávisťou. Pretože milujú svoju vlasť, nedokážu strpieť, že je vedená nesprávnym spôsobom, a pretože milujú svoj národ, nevedia sa zmieriť s tým, že jeho predstavitelia z neho robia páchateľa zločinov. Ich kritika nie je motivovaná túžbou ponížiť „svojich ľudí“, ale naopak túžbou pozdvihnúť ich z priepasti, v ktorej sa ocitli. Presne v duchu slov Martina Luthera Kinga:
„Dovoľte mi povedať na záver, že som proti vojne vo Vietname, pretože milujem Ameriku. Hovorím proti tejto vojne, nie z hnevu, ale s napätím a smútkom vo svojom srdci a, v prvom rade, vášnivou túžbou vidieť našu milovanú krajinu stáť ako morálny vzor pre svet. Hovorím proti tejto vojne, pretože som sklamaný Amerikou. A veľké sklamanie nemôže byť tam, kde nie je veľká láska.“ (Zdroj)
Ak sú hlasy disidentských Židov pravdivé a pomôžu ľuďom pochopiť, že sa treba postaviť proti izraelskej politike útlaku Palestínčanov a dotlačiť Izrael k ukončeniu okupácie, môže ich činnosť významným spôsobom prispieť k mierovému riešeniu konfliktu a nastoleniu pokoja v Palestíne-Izraeli.
V neposlednom rade, Židia svojou kritikou izraelských zločinov, prispievajú k boju proti antisemitizmu, a to dvomi spôsobmi. Vyvracajú vžité a nesprávne antisemitské presvedčenie, že Židia sú krvilačné monštrá, ktoré rady zabíjajú Palestínske deti. Časť Židov je plná nenávisti a sadistických sklonov voči Palestínčanom, ďalšia časť je “iba” indoktrinová (napríklad aj zneužívaním traumy z holokaustu) báť sa Palestínčanov a úprimne verí, že izraelské zločiny sú oprávnenou obranou. Časť Židov sa zase zastáva rovných práv pre Židov a Palestínčanov a stavia sa proti rasistickej politike izraelskej vlády. V tomto ohľade sa židovská komunita neodlišuje od Palestínskej, slovenskej či inej. Nájdeme v nej, tak ako aj v iných, vojnuchtivých sadistov, zmanipulovaných ustráchaných ľudí, ktorí sú zo strachu o svoje životy ochotní obetovať nevinné životy “nepriateľa”, a aj dôsledných humanistov, ktorí nerobia rozdiely v hodnote života ľudských bytosti na základe ich etnickej či náboženskej príslušnosti. Židia, ktorí kritizujú Izrael, pomáhajú vytvárať o Židoch pravdivý ľudský obraz podobný obrazu akéhokoľvek iného národa.
Druhým spôsobom, ako prispievajú k tlmeniu antisemitizmu, je ich vplyv na politiku Izraela. Čím brutálnejšia je izraelská politika v Palestíne, tým viac rastie antisemitizmus v Európe i vo svete. Takéto spájanie kritiky izraelskej politiky s nenávisťou k Židom je nesprávne a poľutovania hodné. Za antisemitizmus sú, každopádne, zodpovední konkrétni nositelia týchto postojov, nie Izrael. A za politiku a zločiny Izraela nesie zdpovednosť vláda Izraela, nie Židia. Mnohí ľudia však spájajú hrušky s jablkami a nesúhlas s politikou štátu spájajú s nenávisťou k národu (nie len vo vzťahu k Izraelu). Faktom je, že miera antisemitizmu v Európe počas masakra v Gaze cez toto leto výrazne stúpla. Naopak, pokojnejšie a mierovejšie obdobia sa odrážajú v znížení miery antisemitizmu.
Izrael vyhlasuje, že zastupuje Židovský národ a v záujme jeho obrany útočí na Palestínčanov v Gaze či inde. Svoje zločiny môže páchať aj preto, že sa opiera o hlasnú či tichú podporu svetovej židovskej verejnosti. Rastúci počet Židov, ktorí vyhlasujú, že Izrael ich nezastupuje, že sa od jeho zločinov dištancujú a že stoja na strane Palestínčanov, sťažuje izraelskej vláde páchať zločiny s takou bohorovnou samozrejmosťou. Keď dosiahne počet disidentských Židov kritickú hranicu, Izrael nebude môcť pokračovať vo svojej okupačnej agresii voči Palestínčanom, bude nútený umožniť mierové spolužitie s nimi a priamoúmerne s tým sa zníži miera antisemitizmu. Prvotným dôvodom k zmene izraelskej politiky by mal byť principiálny rešpekt k Palestínčanom a presvedčenie o rovnocennosti Židov a Palestínčanov, nie strach z antisemitizmu. Zníženie jeho miery ako sprievodný jav zmeny izraelskej politiky je však potešujúcim bonusom.
Sme svedkami paradoxu, keď tí, ktorí v záujme boja proti antisemitizmu, podporujú zločinnú politiku Izraela, ktorá antisemitizmus vo svete zvyšuje. Mám známu, ktorej deti majú aj židovské korene. Bojí sa o ne kvôli antisemitským náladám v Európe. Zároveň však obhajuje Izraelskú politiku a neuvedomuje si, že práve tým zvyšuje to pred čím sa najviac strachuje. Sú to naopak židovskí kritici Izraela, ktorí prispievajú k zníženiu miery antisemitizmu a zvýšeniu ich bezpečnosti. Preto každý, komu záleží na Židoch, by nemal obhajovať neľudskú politiku izraelskej vlády, ale krotiť ju a smerovať ju k mierovému spolužitiu s Palestínčanmi. Tak najviac prispeje k pokoju a bezpečnosti Palestínčanov a Židov v Palestíne-Izraelo aj v zahraničí.
Súvisiace linky:
Ako som sa stala sebanenávidiacou Židovkou
Izrael sa zbláznil, treba mu pomôcť
Manuál izraelskej vojnovej propagandy
Celá debata | RSS tejto debaty