Netanjahu v ríši Charlieho

27. januára 2015 07:49, Prečítané 5 744x, kandalaft, Palestína

Reakcia ľudí v Parizi na teroristické útoky na Charlie Hebdo bola úžasná. O tých, ktorí zneužili tragédiu na znovuoživenie strachu z islamu síce nebola núdza, Paríž však v tú nedeľu demonštroval multikultúrnu jednotu. Jej súčasťou boli aj plagáty s nápismi “Som Charlie”, “Som žid” aj “Som Ahmed” vedľa seba. V tú nedeľu sme videli aj iný, trochu rozpačitý obraz: Mocní muži a ženy tohto sveta, si spravili fototermín na poloprázdnej parížskej ulici. Zvlášť sa medzi nimi vynímal izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorý sa postaral o sériu trapasov, ktoré však pre väčšinu slovenských médií neboli dostatočne zaujímavé, aby o nich informovali.

Už príchod Netanjahua do Paríža bol problematický. Francúzsky prezident Hollande mu do Izraela odkázal, že by bol radšej keby neprišiel. Chcel, totiž, zabrániť tomu, aby sa pozornosť od demonštrácie podpory Francúzsku presunula na kontroverznú tému izraelsko-palestínskeho konfliktu. Taktiež sa obával toho, že Netanjahu zneužije nepriaznivú situáciu francúzskych židov. Hollande ho varoval, že ak do Paríža príde, pozve aj palestínskeho prezidenta Mahmuda Abbása. I tak sa aj stalo, nevítaný hosť sa v Paríži objavil spolu s pozvaným hosťom Abbásom.

To, ale, Netanjahuovi nestačilo. Aby z prítomnosti v Paríži a z tragédie v kóšer obchode vyťažil maximum, potreboval sa dostať na čelo pochodu politikov. Udalosti sa však nevyvíjali podľa plánu a Netanjahu sa ocitol v rade za množstvom ľudí čakajúcich na autobus, ktorý ich mal všetkých odviezť na určené miesto. Pre izraelského premiéra vyzbrojeného chucpou žiaden problém. Rad sa predsa dá predbehnúť. Lenže čo čert nechcel? Do pristaveného autobusu sa už nezmestil a nasledujúci autobus zastal na inom mieste. Pohľad na nervózneho premiéra, ktorý sa najskôr strápni predbiehaním a vzápätí sa aj tak ocitne na konci radu a nedostane sa ani do druhého autobusu, je k nezaplateniu. Dá sa vymyslieť lepšia názorná ukážka veršu “prví budú poslední a poslední budú prví”?

Na pochod sa Netanjahu napokon dostal, ale nestál na jeho čele. Čo s tým? Videozábery ukazujú ako sa s touto zapeklitou situáciou izraelský premiér vysporiadal s “gráciou” jemu vlastnou. Z druhého radu sa dostal tak, že si potriasol pravačkou s prezidentom Mali, ktorý stál pred ním, a šups ho, už bol v prvom rade. Netanjahuove preteky sa v Izraeli stali terčom všeobecného posmechu.

Jeho politickí súperi z Mládeže sionistického tábora na motív jeho predbiehania dokonca vytvorili video hru s názvom Potlač svojho Bibiho. Hra sa končí slovami “Game over – neskúšaj to znovu. Keď Bibi vyhráva, všetci ostatní prehrávame.”

Omnoho nechutnejšia a menej zábavná bola jeho cynická snaha zneužiť tragédiu francúzskych židov pre svoje politické a ideologické ciele tým, že zahral na nôtu strachu pred antisemitskými útokmi a vyzval ich, aby emigrovali do Izraela, kde, mimochodom, život pre kohokoľvek nie je o nič bezpečnejší, skôr naopak. Keď svoju ponuku zopakoval v parížskej synagóge, odpoveďou mu bola facka v podobe hromadného spevu francúzskej hymny.

Súčasťou využitia smrti zosnulých bolo aj demonštratívne pochovanie zabitých v Izraeli, čo bolo chápané ako odkaz, že budúcnosť francúzskych židov nie je vo Francuzsku, ale v „jedinej demokracii na Blízkom východe“. Tento PR ťah vyšiel dokonale, pretože o ich izraelskom pohrebe bohate referovali všetky média. Škoda, že už neinformovali o tom, že minimálne jednu rodinu k tomu vláda dotlačila. škoda tiež, že nepoinformovali aj o nedôstojných a nevyhovujúcich pohrebných miestach, ktoré pre zosnulých najskôr vybrali, a že drahý účet za ne a za obrad mali zaplatiť samy rodiny namiesto vlády, ktorá ich na to nahovorila. Propagandisticky využiť smrť ľudí, to áno, ale praktické záležitosti okolo pohrebného miesta a jeho financovania bola vláda schopná vyriešiť až po nedôstojných ťahaniciach.

Na smrti židovských obetí teroristov a strachu ostatných francúzskych židov sa priživil aj izraelský minister výstavby, ktorý informoval vodcov osadníckeho hnutia, že majú byť pripravení absorbovať vlnu imigrantov z Francúzska do nelegálnych rasistických kolónii budovaných na ukradnutej palestínskej pôde. Požiadal ich tiež, aby hľadali nové územia vhodné pre expanziu existujúcich kolónií. Riaditeľ Židovskej agentúry v blízkej budúcnosti predpokladá príchod až 100 000 židov z Francúzska. Už samotné brnkanie na strach židov za účelom ich vysťahovania do Izraela je dosť hanebné, zneužiť ich na ďalšiu kolonizáciu cudzieho územia a tak priliali olej do ohňa vojnového násilia je už vyslovene perverzné. Ale koho už prekvapuje zistenie, že vodcovia Izraela nemajú hranice?

Pochod bol v prvom rade demonštrácie podpory Francúzsku po tragédii, ťažko ho však oddeliť od ďalších motívov akými boli ochrana slobody slova, ochrana bezpečnosti novinárov a práva karikaturistov zosmiešňovať aj náboženstvo. Izrael všetky menované ciele a ideály porušuje.

Izraelský karikaturista Ido Amin, ktorý obdivoval jedného zo zavraždených karikaturistov Charlie Hebdo a jeden čas s ním spolupracoval, hovorí, že podobný časopis by v Izraeli vychádzať nemohol. Existuje tam totiž špeciálny zákon vyslovene zakazujúci “urážku náboženského cítenia”. Na základe neho nie je možné kresliť Mojžiša, Ježiša či Mohameda urážlivým spôsobom. Píše, že ako karikaturista sa v Izraeli stretol s množstvom zákonných obmedzení, o ktorých existencii dovtedy netušil. Jedna z karikatúr, ktoré nakreslil sa dokonca stala predmetom vášnivej debaty v izraelskom parlamente. Po nej bol predvolaný na policajný výsluch a následne bol z novín, v ktorých pracoval, vyhodený. Spomína aj súdne rozsudky proti plagátom a politickým reklamám urážajúcim náboženské cítenie.

Väznený palestínsky karikaturista Muhammad Sabaaneh

Garancia slobody novinárov a karikaturistov? Pred dvomi rokmi izraelská polícia zatkla mladého palestínskeho karikaturistu Muhammada Sabaaneha, ktorý uverejňoval kresby vo viacerých arabských novinách. Hovorí, že spočiatku ho vyšetrovali zo všetkého možného, napokon, keď na neho nevedeli nič našiť, ho obvinili z “kontaktu s nepriateľskou organizáciou”. Jeho brat totiž vydal knihu, do ktorej Muhammad poskytol niekoľko svojich karikatúr.

Zhodou okolnosti jeho brat je členom Hamasu. Pre neznalých čitateľov to môže znieť podozrivo, ale byť členom Hamasu alebo inej politickej či militantnej organizácie nie je v Palestíne nič zvláštne. Neznamená to, že dotyční sú teroristi; sú to bežní ľudia, ktorí sú zároveň radovými členmi jednej z palestínskych organizácii. Môžeme si o tej ktorej organizácii myslieť čo chceme, no strčiť do vezenia všetkych ich radových členov nie je možne ani obhájiteľné. Muhammad, napokon, nebol ani len členom Hamasu ani s nim nespolupracoval. Poskytnúť karikatúry do bratovej knihy nemôže byť zločinom ani v jedinej demokratúre na Blízkom východe. Zvlášť keď vo svojich karikatúrach kritizoval okrem Izraela aj Hamas a iné palestínske organizácie, za čo ho Hamas neznášal.

Karikatúra Sabaaneha k útoku na Charlie Hebdo. Terorista zároveň pošpinil mešitu.

Reportéri bez hraníc, Komisia pre ochranu novinárov a Cartoon Rights Network International vyzvali na jeho prepustenie. Muhammad v izraelských väzeniach strávil 5 mesiacov. Ďalšie jeho karikatúry nájdete na tomto linku.

Snáď najvážnejším dôvodom pre nevhodnosť Netanjahuovej účasti v Paríži bol minuloročný letný útok na Gazu, pri ktorom zomrelo vyše 2150 ľudí, z ktorých bolo vyše 500 detí. Medzi obeťami sa ocitlo aj minimálne 15 (niektoré zdroje uvádzajú 17, iné zdroje 15) novinárov, vrátane dvoch, ktorí pracovali pre agentúru AP. Mnohí z nich mali oblečené modré novinárske vesty s nápisom PRESS alebo sa nachádzali v autách s veľkým označením TV na kapotách. Izraelská armáda tiež bombardovala domy šestnástich novinárov ako aj kancelárske priestory palestínskych médií. Už pri minulých masakroch v Gaze sa vodcovia Izraela nechali počuť, že palestínskych novinárov považujú za legitímny vojenský cieľ.

Novinárov zasiahnutých izraelským bombardovaním je možné vidieť aj na týchto záberoch (pre deti a slabšie povahy nevhodné) z minulého leta. Po tom čo armáda zasiahla trhovisko prvý krát, prišlo na miesto niekoľko sanitiek a množstvo ľudí sa snažilo pomôcť raneným. Na mieste sa nachádzali aj novinári. Vidíme jedného v modrej veste a helme s fotoaparátom, ďalšieho s kamerou na pleci. V tom izraelská armáda zbombardovala toto miesto plné civilistov, sanitiek a novinárov znovu. Pokračujúce výbuchy bômb počuť na videu aj počas náreku a prosieb zasiahnutých ľudí o pomoc. Pri tomto útoku Izrael zabil okolo 17 ľudí.

Netanjahu nebol jediným politikom na pochode s poškvrneným štítom, takých tam bolo viac. Aj preto si táto akcia od mnohých vyslúžila označenie “pochod pokrytectva”.

Netanjahu však patril k tým najhorším a svojim grobianským správaním v Paríži si vyslúžil špeciálnu pozornosť. A kým o štátoch, ktoré reprezentovali ostatní pochybní potentáti, nemáme veľké ilúzie, vo vzťahu k Izraelu treba opakovane pripomínať, že to nie je žiadna demokracia ani západná bašta slobody slova, ako sa nás neustále niekto snaží presviedčať, ale rasistický režim, ktorý si ľudský život, ani novinárov, ani slobodu neváži. Premiér štátu, ktorý zakazuje urážku náboženského cítenia, väzní karikaturistov a zabíja novinárov, sa natlačil na akciu spojenú s ideálmi slobody slova a ochrany novinárov, na ktorej nebol vítaný, predbiehal sa, aby sa mohol otŕčať pred kamerami v prvom rade, a zneužil útoky na židov pre svoje politické a ideologické ciele. Už samotná prítomnosť takéhoto premiéra takéhoto štátu v Paríži bola jedným obrovským trapasom. Hollande mal pravdu, tento človek do Paríža chodiť nemal.