Palestínsko-izraelský konflikt je niekedy nesprávne prezentovaný ako boj dvoch nezmieriteľných táborov. Židia podporujú “svojich”, teda Izrael, Arabi a muslimovia podporujú “svojich”, teda Palestínu. Západniari a kresťania sa do toho buď nemiešajú, lebo je to “príliš zložitý spor”, alebo majú podporovať svojich “starších bratov vo viere”, teda Židov, teda Izrael. Je to neuveriteľné, ale takémuto tribalizmu holdujú aj inak veľmi inteligentní ľudia. Pri všetkých iných možných témach dokážu byť veľmi rozumní, vecní a hodnotovo pevní, keď však príde na túto tému, zrazu sú z nich iní ľudia, zrazu preberajú všetky propagandistické klišé a dokážu ospravedlňovať ohavné veci. Nemusí a nemalo by to tak byť.
Tak ako existujú Palestínčania, ktorí nesúhlasia s ideológiou a metódami Hamasu (viď autor tohto článku), existujú aj Židia a Izraelčania, ktorí nesúhlasia s podobnou ideológiou a metódami izraelskej vlády. Toto nie je futbalový zápas, v ktorom má každý stádovito podporovať “svojich” a v ktorom si Európania majú vybrať toho kto im je sympatickejší. Toto je zápas za spravodlivosť, rovnosť, slobodu a dôstojnosť všetkých ľudí. Je to zápas proti do očí bijúcemu rasizmu, okupácii a kolonializmu, ktorý generuje neustále nové a nové masakre a teroristické útoky. Obeť rasizmu vám nemusí byť sympatická, obyčajná ľudskosť však velí, že sa jej máte zastať.
Tak ako sa ľudia bez ohľadu na svoju národnú alebo náboženskú príslušnosť stavajú proti teroristickým útokom na civilistov, tak sa stavajú aj proti proti režimu apartheidu, ktorý je zdrojom tohto krvyprelievania. Nasledujú ďalšie príklady Židov a Izraelčanov, ktorí opustili úzke kmeňové myslenie a jasne sa postavili proti tomu čo izraelská vláda pácha v ich mene. Nie preto, že by nemali radi svoju krajinu alebo svoj národ. Naopak, práve preto, že ich majú radi, ich chcú očistiť od zločineckej ideológie a praktík. A pretože si uvedomujú, že sú v prvom rade ľuďmi, až potom sú príslušníkmi národa či vierovyznania.
Mnoho Izraelčanov, svoj nesúhlas s politikou Izraela a s masakrom v Gaze vyjadruje na mierových demonštráciách. Najväčšia z nich sa konala v Tel Avive. Niekoľko tisíc (odhady sa pohybujú od 3000 do 7000) sa ich stretlo na námestí, napriek tomu, že sa v posledných týždňoch stávajú terčom fyzických útokov prívržencov izraelskej extrémnej pravice a napriek tomu, že existovali informácie, že práve na tejto demonštrácií sa pravicoví extrémisti chystajú spáchať väčší kriminálny akt voči podporovateľom mieru. Nakoniec sa vyskytli iba obvyklé útoky.
Niektorí Izraelčania sú za svoje protivojnové presvedčenie ochotní podstúpiť aj veľkú osobnú obeť. Udi Segel, 19-ročný Izraelčan oznamuje, že odmieta nastúpiť do izraelskej okupačnej armády a je pripravený ísť za to do väzenia, kde ho budú za jeho „zradu“ ponižovať. Hovorí, že súčasný masaker v Gaze prinesie iba ďalší masaker v budúcnosti, tak ako predchádzajúce masakre priniesli ten aktuálny. Jediné riešenie vidí v ukončení okupácie Palestíny. Vyzýva vojakov izraelskej armády, aby neposlúchli rozkazy veliteľov. Po tom, čo na vojenskom úrade oznámil odmietnutie nastúpiť do služby, dostal 20 dní väzenia.
Udi Segel, nie je jediným Izraelčanom odmietajúcim slúžiť v armáde páchajúcej teroristické útoky na bezbranných civilistov. Počas aktuálneho masakra v Gaze ďalších 56 rezervistov vyhlásilo, že odmieta nastúpiť do služby. Podľa jednej z nich, Yael Even Or, militarizácia izraelskej spoločnosti je už tak silná, že o politickom konflikte s Palestínčanmi inak než v intenciách fyzickej moci Izrael už ani nedokáže premýšľať.
Izraelčania, ktorí odmietajú službu v armáde, sú spoločnosťou vnímaní ako zradcovia, často krát ich krok znamená pretrhnutie kontaktov zo strany priateľov či rodinných príslušníkov. Mnohí z nich sú aj opakovane väznení. Napriek tomu stále pribúdajú v Izraeli ľudia, ktorí sú ochotní zaplatiť túto cenu; radšej sa stanú vyvrheľmi a väzňami, než rasistickými okupantami a spolupáchateľmi zločinov.
Shministi sú skupina stredoškolákov v maturitnom ročníku. Ich ďalšie kroky po skončení školy by podľa bežných procedúr mali viesť do armády. Shministi však ešte ako stredoškoláci dávajú na javo svoj zámer odmietnuť službu v zločineckej armáde.
Jednou zo shministiek je Omer Goldman, dcéra bývalého námestníka Mossadu. Ako väčšina Židov v Izraeli vyrastala v presvedčení, že je patriotické bojovať za svoju krajinu a že aj ona raz bude súčasťou izraelskej armáde. Zároveň jej však záležalo na ľudských právach. Keď mala 17 rokov, zúčastnila sa s organizáciou Bojovníci za mier túry po palestínskej dedine Šufa, ktorá je pod izraelskou okupáciou. Bola svedkom toho ako izraelská armáda uprostred dediny postavila vojenský zátaras, ktorý nemal inú funkciu, než znepríjemniť dedinčanom život. Keď spolu s aktivistami začala zátaras rozoberať vojaci na nich bezhlavo strieľali. “Nerozumela som. Toto je tá armáda, o ktorej mi celý život hovorili, že ma chráni, a teraz na mňa strieľa? Celá moja predstava o nej sa zrútila v priebehu niekoľkých dní.”
Hovorí aj o tom, prečo je ťažké odmietnuť vojenskú službu: “Keď sa narodíte v Izraeli, ste budúci vojak, Vaši bratia a sestry sú vojaci aj vaši rodičia a starí rodičia. Nie je to niečo vzdialené, sú to vašu najlepší priatelia, váš bývalí partner, atď. A keď ich konfrontujete a poviete im do očí a verejne, ako som to urobila, že opovrhujete nimi za to, že každý deň páchajú vojnové zločiny, zaútočia na vás osobne, hoci ja som to nerobila osobne. Moje názory a postoje sú proti násiliu, nie proti mojej najlepšej kamarátke, ktorá iba pripravuje kávu veliteľovi.”
Jej mama ju v jej rozhodnutí podporila, ale otec sa s jej rozhodnutím nezmieril a prerušil s ňou kontakt, podobne ako viacerí jej dobrí priatelia. Za svoje rozhodnutie bola dva krát väznená a stala sa terčom útokov.
Sonya Levene, britstká Židovka s koreňmi v strednej Európe sa počas masakra rozhodla demonštratívne spáliť svoj izraelský pas. Opisuje za akých zvláštnych okolností k nemu prišla. Bol jej udelený za to, že pred dvadsiatimi rokmi jeden rok žila v Izraeli, odvtedy sa tam občas vracala navštevovať rodinu. Po odchode z jednej takej návštevy minulý rok jej na letisku oznámili, že je občiankou Izraela a že na letisku musí prejsť s Izraelským pasom cez kontrolu určenú pre Izraelčanov, zatiaľ čo jej syn musel ísť sám cez prechod určený pre cudzincov.
Občianstvo a pas jej boli pridelené bez jej vedomia a proti jej vôli, len preto že je Židovka a kedysi dávno tam rok žila, zatiaľ čo Palestínčania, ktorých Izrael násilím vyhnal pri zakladaní štátu, sa tam nemôžu vrátiť ani po 66 rokoch, hoci celý svoj život do momentu vyhnania, podobne ako celé generácie ich predkov žili v tejto krajine. Sonya Levene takéto nadraďovanie Židov nad Palestínčanmi odmieta, volá po ukončení izraelskej okupácie Palestíny a režimu rasistického apartheidu v Izraeli. Svoj pas spálila napriek tomu, že ju zo strany židovskej komunity čaká ostrakizácia a napriek tomu, že po tomto akte, už pravdepodobne nikdy nebude môcť ísť do Izraela navštíviť svoju rodinu.
Neoblomne a tvrdohlavo presadzovaná rasistická politika izraelského režimu vedie niektorých Židov aj k radikálnejším nenásilným formám protestu. Skupina pod názvom Židia proti genocíde (Jews Against Genocide) počas masakra v Gaze dala pokrvavené bábiky symbolizujúce Izraelom zavraždené deti v Gaze na kopu pred múzeom holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. Bábiky následne podpálili. Ich odkaz znel: “Tak ako si ctíme židovské obete genocídy, protestujeme proti genocíde Palestínčanov.”
Aktivisti z amerických organizácií Jewish Voice for Peace (Židovský hlas za mier) a Jews Say No! (Židia povedzte nie!) obsadili sídlo Friends of the IDF (Priatelia IDF), ktorá zbiera peniaze v USA pre Izraelskú armádu a čítali tam mená Palestínčanov zavraždených počas masakra. Ich akt občianskej neposlušnosti skončil ich odvlečením v policijaných putách.
Aktivisti z Jewish Voice for Peace a Code Pink vyjadrili svoj nesúhlas aj prerušovaním prejavu izraelského veľvyslanca v USA na konferencii extrémistickej sionistickej kresťanskej organizácii. Medzi aktivistami boli nie len Židia ale aj Palestínčania a iní.
Podobných príkladov Židov a Izraelčanov, ktorí sa takto nenásilne ale jasne vzopreli väčšinovej ideológii ich komunity, je omnoho viac. Určite sa všetci nezmestia do tohto blogu.
O dôležitosti takýchto disidentských hlasov medzi Židmi sa dá napísať veľmi veľa. Pre dnešný článok postačí uvedomiť si, že nie sme zajatcami svojich národných, etnických ani náboženských príslušností a nemusíme bezhlavo pritakávať všetkému čo naši vodcovia v našom mene robia. Aj Palestínčania sa môžu a mali by sa stavať proti zabíjaniu izraelských civilistov palestínskymi militantmi a aj Židia sa môžu a mali by sa stavať proti zabíjaniu palestínskych civilistov a proti rasistickej okupačnej politike izraelskej vlády. Židia z tohto článku sú nám všetkým, Slovákom, Palestínčanom aj ostatným, svetlým príkladom toho, že človek, ktorý má rád svoj národ či náboženstvo, sa musí ozvať proti neprávosti, ktorú jeho skupina pácha. No sú nám predovšetkým príkladom toho, ako byť skutočne v prvom rade ľuďmi.
Súvisiace linky:
Izrael sa zbláznil, treba mu pomôcť
Ako sa zo mňa nestal antisemita
Manuál izraelskej vojnovej propagandy
Celá debata | RSS tejto debaty