Kandalaft

Ľudia vo väčšine nechcú vojnu. Nechcú nie len to, aby iné nepriateľské vojsko viedlo vojnu proti nim, proti ich štátu a ich deťom, ale nechcú ani útočnú vojnu vlastného štátu voči iným štátom. Vedia, že najväčšími obeťami vojny bývajú civilisti a elemntárna empatia a ľudskosť im bráni v tom, aby chceli zabíjanie iných ľudí. Súčasťou vojnového besnenia preto býva aj vojnová propaganda, ktorá má presvedčiť inak dobrých a mierumilovných ľudí, že vojna je nutná, že ju „musíme viesť, aby sme prežili“, že útočná vojna je vlastne sebaobranou. Aj Hitler svoje vojnové úmysly formuloval frázami o prežití nemeckého národa. Veľká časť inak dobrých a mierumilovných ľudí, týmto manipulačným technikám znovu a znovu podlieha a žiada veci, ktoré by nikdy nežiadala, keby vedela ako je podvádzaná. Je tomu tak aj pri súčasnom masakri v Gaze. Pozrime sa na to bod po bode.

Civilný dom veliteľa polície

Často zaznievajúcim „argumentom“ je, že izraelská armáda cieli svoje rakety na vojenské objekty Hamasu. Za také považuje aj súkromné byty členov militantných skupín, či veliteľov polície v Gaze. Pre mnohých, inak dobrých a mierumilovných, ľudí znie takýto argument rozumne. V záujme zabitia takýchto „vojenských cieľov“, je však izraelská armáda ochotná zavraždiť ďalaších 20 civilistov, ktori v danom dome bývajú, členov jeho rodiny, susedov aj náhodných návštevníkov. Nie je iba ochotná, ona to robí.

Jedným zo spôsobov, ako rozoznať propagandu, je vyskúšat či daný argument môžeme aplikovať univerzálne, voči akejkoľvek strane konfliktu. Legitímny argument nemôže platiť iba pre jednu stranu, musí sa dať aplikovť aj opačne. Môže teda Hamas v záujme zabitia veliteľa izraelskej polície v Tel Avive vyhodiť do vzduchu činžiak, v ktorom býva, a zabiť pri tom 20 izraelských civilistov, vrátane jeho detí? Ak niekto tvrdí, že Izrael takýto terorizmus páchať môže, ale Hamas nie, nepoužíva argument, ale propagandu.

Vojenské ciele obklopené civilistami

Ďalším veľmi podobným argumentom je, že Hamas má svoje vojenské budovy, sklady a plánovacie centrá umiestnené v obytných oblastiach medzi civilistami. Tie sú podľa obhajcov Izraela legitímnymi cieľmi, aj keď pri ich bombardovaní zničia desiatky nevinných životov. Platí takýto argument aj opačne? Ak by Izrael mal svoje vojenské budovy umiestnené v obytných oblastiach plných civilistov, bol by Hamas oprávnený zbombardovať ich a pri tom zabiť desiatky nevinných civilistov? Odpovedzte si sami. A že v Izraeli vojenské budovy umiestené uprostred obytných civilných oblastí sú, si môžete byť istí. Izraelský vojak Shapira v nasledujúcom rozhovore ukazuje za sebou budovu hlavného štábu izraelskej armády v centre Tel Aviva, vedľa nej nemocnicu, plno obytných budov, obrovské mrakodrapy, v ktorých sa nachádajú tisícky civilistov. Mohol by Hamas zhodiť desiatky megabômb na túto oblasť, aby zničil hlavný stan izraelskej armády?

Varovanie civilistov

Izrael ďalej obhajuje masakrovanie civilistov tvrdením, že ich vopred varuje, aby dom alebo oblasť ktorú sa chystá bombardovať opustili. Ak tak neurobia, sami obete budú zodpovedné za svoju smrť. Opomenme fakt, že izraelská armáda často varuje civilistov rovno bombradovaním menšími bombami, ktoré sú však dosť silné na to, aby človeka zranili alebo aj zabili. Opomenme fakt, že čas medzi varovným a veľkým bombardovaním nemusí byť dostatočný na útek. Opomeňme aj fakt, že obyvatelia Gazy sa nemajú kam skryť do bezpečia, pretože pre izraelskú armádu je celá Gaza legitímnym cieľom a viaceré rodiny, ktoré ušli z jedného miesta, boli zabité v druhom mieste, kde si mysleli, že budú v bezpečí. Opomeňme aj fakt, že mnohé budovy izraelská armáda bombarduje bez akéhokoľvek varovania. Toto všetko opomenme a dajme tomu, že všetkých civilistov izraelská armáda pred bombardovaním varovala a že majú kam ujsť do bezpečia. Platil by takýto argument aj opačne?

Ak by Hamas vydal varovanie obyvateľom Izraela, že sa chystá bombardovať ich mestá a že im dáva desať dní (nie desať minút) na odchod z krajiny a po vypršaní tohto ultimáta, by začal bombardovať ich mestá a pri tom zabil stovky civilistov, bolo by to morálne obhájitelné? Alebo keby vydal varovanie iba obyvteľom Tel Avivu, že ide zbombardovať hlavný štáb izraelskej armády a že ak nechcú pri tom zomrieť mali by mesto opustiť. Mohli by civilisti ktorí v meste zostanú a boli by zabití byť obvinení z toho, ze zodpovední za svoje zavraždenie sú oni sami a nie Hamas? Stačí vydať civilistom varovanie, dať im čas na útek a potom páliť a zbaviť sa tak zodpovednosti za zavraždenie tých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov neodišli? Je to také jednoduché? Alebo je celá táto hra na varovanie iba nechutným, cynickým PR izraelskej vlády a armády?

Oni porušili prímerie, my sa iba bránime

Obľúbeným číslom je tiež argument, že Izrael iba reaguje, odpovedá na rakety Hamasu, ktoré neustále porušujú prímerie. Hamas začal, my iba reagujeme. Stačí si overiť fakty. Prímeria medzi Hamsom a Izraelom nebývajú dokonalé. Sú periodicky porušované počas celého roka z oboch strán hraníc. Obe strany zvyčajne tvrdia, že iba reagujú na útoky iniciované druhou stranou. Čísla však hovoria, že izrael počas prímeria útočil na Gazu častejšie ako Gaza na Izrael. V prvých troch mesiacoch prímeria z novembra 2012, napríklad, z Gazy nebola vystrelená ani jedna raketa, iba dva mínometné granáty, ktoré nikoho nezranili. Izrael, na druhej strane, za to isté obdobie zaútočil na Gazu desiatky ráz, zranil 91 ľudí a zabil štyroch.

Dôležité je tiež pripomenúť, že za väčšinou rakiet z Gazy počas prímeria nestojí Hamas, naopak, celkom dobre sa mu darí zabraňovať vystreľovaniu strieľ na Izrael. Drvivá väčšia rakiet, ktoré boli z Gazy predsa len počas prímeria vystrelené sú dielom iných militantných skupín, akým je neparíklad Islamský džihád.

Skúsme opäť test univerzálnosti: Ak porušenie prímeria Gazou dáva Izraelu právo bombardovaním civilných oblastí zabiť stovky palestínskych civilistov, dáva porušenie prímeria Izraelom rovnaké právo Hamasu zabiť stovky izraelských civilistov? Argument alebo propaganda?

V podobnom duchu znie argument o sebaobrane. Hamas na nás vystreluje rakety, žiaden štát by netoleroval, aby iný štát na jeho občanov strieľal rakety. Izrael má právo sa voči tomu brániť, tak ako by sa bránil každý iný štát.

Lenže, použitím tej istej logiky sa dá povedať to isté aj opačne, ba s ešte väčšou platnosťou. Izrael permanentne útočí na Palestínčanov, nie len v Gaze ale aj na Západnom brehu a vo východnom Jeruzaleme. Strieľa na rybárov, farmárov, nenásilných demonštrantov, arbitrárne väzní, mučí a zabíja aj palestínske deti (1, 2, 3, 4), búra domy dokonca celé dediny palestínskych civilistov, vyháňa ich z ich pôdy, kde buduje etnicky čisté izraelské kolónie, z ktorých osadníci podnikajú útoky na palestínskych civilistov (5, 6, 7, 8, 9) a podobne. To nie je obrana, to je útok. Má Hamas a majú Palestínčania ako celok rovnaké právo na sebaobranu voči proaktívnemu izraelskému násiliu a útokom? Môžu Palestínčania pomstiť, povedzme, smrť troch ľudí masívnym bombardovaním izraelských miest, pri ktorom by zabili stovky izraelských civilistov? Obhajovali by tí, ktorí obhajujú právo Izraela na obranu, takúto obranu zo strany Hamasu? Propaganda.

Mieria na civilistov

Diskutabilná je aj predstava, že Hamas úmyselne mieri na obyvané oblasti Izraela, aby zasiahol civilistov. Podľa izraelského servera DEBKA file, zameraného na informácie z prostredia izraelského vojenského spravodajstva, Hamas nestojí o obrazy krvácajúcich izraelských civilistov. Jeho cieľom sú najmä letecké základne izraelského vojska a keď Izrael hlási, že strely dopadajú v neobývaných oblastiach (a to v médiách často počujeme), môže to znamenať, že v skutočnosti dopadajú aj na vojenské základne Izraela alebo vedľa nich, čo však izraelská armáda, z pochopiteľných dôvodov, oficiálne nikdy neprizná. Neviem na koľko je táto informácia spoľahlivá, keďže sa opiera o utajené zdroje. Server DEBKA file však nie je žiadne pro-palestínske ani mierové médium, naopak, stoja za nim izraelský jastrabi, ktorí obhajujú tvrdú ruku pri jednaní s Palestínou. Ak oni napíšu niečo čo vyznie v prospech Hamasu, môže na tom byť kus pravdy.

Manuál propagandy

Tieto argumentačné triky neustále počúvame v médiách. Izraelská propaganda je však omnoho prepracovanejšia. Po masakry Liate olovo z roku 2008, im detailný manuál vypracoval Frank Luntz, konzultant americkej Republikánskej strany, na základe precíznych prieskumov, ktoré zisťovali čo chcú Američania počuť (Originál tu, v médiách tu, tu a tu). V 112-stranovom manuály propagandy radí hovorcom izraelskej vlády a armády, ktorým slovám a posolstvám sa majú vyhnúť a naopak, ktoré slová a posolstvá na poslucháčov zaberajú. Manuál obsahuje aj celé vety, ktorými sa hovorcovia a obhajcovia Izraela môžu inšpirovať. Jedným z hlavných odporúčaní je najprv prejaviť hraný súcit k palestínskym civilným obetiam. Zvlášť účinná je vraj veta: „Chcem sa v prvom rade obrátiť na palestínske matky, ktoré prišli o svoje deti. Žiadni rodičia by nemali pochovať svoje deti.“ V zápätí však treba zdôrazniť, že Izrael za ich smrť nenesie vinu, že sa iba bráni a treba znovu a znovu opakovať že „Izrael chce mier„. Manuál varuje pred chybami, ktoré izraelskí hovorcovia robili počas Liateho olova, kedy nerozlišovali medzi civilistami a Hamasom. Po novom hovorcovia Izraela majú rozlišovať medzi radovými Palestínčanmi a ich vodcami a nesmú nikdy ospravedlňovať „zámerné masakrovanie žien a detí“.

Manuál obsahuje odporúčania k takmer každej podtéme izraelsko-palestínskeho konfliktu. Podľa prieskumu, napríklad, drvivá väčšina americkej verejnosti súhlasí s právom Izraela na obrániteľné hranice. Táto podpora však výrazne klesá, ak sa začne hovoriť o tom, kde tieto hranice majú byť. Hovorcovia preto majú zdôraznovat potrebu obránitelnych hranic, no majú sa vyhýbať konkretizácii, o ktorých hraniciach hovoria. Majú zdôrazňovať túžbu Izraela po mieri, ale akúkoľvek žiadost, aby Izrael zrealizoval svoje slová v praxy treba zahrať do autu vetami typu „musíme postupovať krok za krokom“, potrebou „rozumného prístupu“ a všeobecnými floskulami o „vzájomnom rešpekte“. Odprúča aj zaujímavé prekrútenie otázky návratu palestínskych utečencov. Tradičný slovník obhajcov Izraela, ktorým odmietali aj návrat utečencov, mnohým Američanom, podľa Lutza, pripomínal obhajobu rasistickej segregácie v USA 50. rokov či obhajobu rasistického apartheidu JAR. Túto tému majú po novom preformulovať použítím termínu „požiadavky“, ktoré Američania tiež nemajú radi. „Potom povedzte ´Palestínčanom nestačí ich vlastný štát, teraz požadujú územie vo vnútri Izraela.´“ Ďalšou vhodnou reakciou je, vyhlásiť, že problém utečencov bude riešený v rámci konečnej dohody „niekedy v budúcnosti“ – inými slovami, na svatého Dyndy.

V mnuali sa tiež priznáva, že Izraelská vláda v skutočnosti nechce dvojštátne riešenie (teda vznik palestínskeho štátu popri Izraeli), ale keďže 78% Američanov práve takéto riešenie podporuje, hovorcovia vlády svoj nesúhlas s ním majú maskovať. Odporúča sa tiež vysloviť nádej v zlepšenie ekonomickej situácie Palestíny – Američania takéto všeobecné vyhlásenia radi počujú. Ako píše korešpondent britského Independent: „Pri každej príležitosti, prezentácia udalostí izraelskými hovorcami má byť ušitá tak, aby v Američanoch a Európanoch vyvolala dojem, že Izrael chce mier s Palestínčanmi a že je pripravený urobiť pre to kompromisy, zatiaľ čo všetky dôkazy hovoria, že to nechce.“

Podobnosť odporúčaní z tohto manuálu s množstvom pro-izraelských článkov, vyhlásení v spravodajste, či vyjadrení samotného veľvyslanca Izraela na Slovensku je zarážajúca. Hovoria a píšu títo ľudia, čo si naozaj myslia, alebo si iba nalistujú správnu stranu v manuáli a recitujú. Je ich súcit s palestínskymi civilistami skutočný alebo si na verejnosti iba skúšajú svoje herecké a pisateľské schopnosti? Naozaj chcú mier, alebo iba bezducho hovoria to čo chcú ľudia počuť?

Títo ľudia vychadzajú z nesprávnej premisy, že toto je problém imidžu, že je jedno čo Izrael v skutočnosti robí, podstatné je ako to vyzerá v očiach svetovej verejnosti. A tak namiesto toho, aby tlačili na izraelskú vláda, aby zmenila svoju šialenú militaristickú koloniálnu politiku, používajú staré a vymýšľajú stále nové a nové spôsoby ako jej krutosť prezentovať v pozitívnom svetle. Ale žiadne množstvo čo ako sofistikovanej propagandy dnes už nedokáže zakryť to, čo čoraz väčšie množstvo ľudí vidí jasnejšie ako kedykoľvek predtým.

Propagandistická mašinéria Izaela sa krúti na plné obrátky, jej ozveny počujeme zo všetkých strán. Na časť verejnosti, ktorej stačia povrchné informácie, to zaberie. Na hlbšie pochopenie toho čo sa tam deje, by mal však človek použiť viac kritického myslenia, overovať si fakty a zaujímať sa aj o informácie z druhej strany. Zvlašť novinári by si mali byť vedomí týchto trikov, vedieť na ne kriticky reagovat, nenechať propagandistov mleť bez reakcie, ale konfrontovat ich lepšou znaloťou témy. Ak teda ešte stále platí, že úlohou novinárov je informovať verejnosť a byť strážnymi psami kontrolujúcimi zneužívanie moci politikmi a ak sa, naopak, ešte úplne nestali iba ich hlasnými trúbami.

Kto má záujem, odporúčam najmä dva články. Jeden objasňuje 5 častých mýtov pro-izraelskej propagandy, v druhom sa nachádza 11 mýtov (v češtine).

Ak s článkom súhlasíte, môžete ho ohodnotiť hlasom na vybrali.sme.sk.

Súvisiace články:

Opustení svetom a vydaní napospas vrahom

Niet bezpečného miesta v Gaze

Izrael sa nebráni

Stop masakru v Gaze

Čo sa deje v Gaze

Útok na Gazu a palestínska štátnosť

Ako sa zo mňa nestal antisemita