Z vyše 150 Palestínčanov, ktorých Izrael za pol roka trvania povstania zabil, iba menšina zomrela pri útoku na Izraelčanov. Väčšina bola zabitá vojakmi pri demonštráciach a časť z nich nemala nič spoločné ani s demonštráciami.
To čo sa momentálne odohráva v Palestíne-Izraeli už mnohí nazývajú treťou Intifádou. Takmer pol roka Palestínčania vo zvýšenej miere protestujú proti nekonečnej vojenskej okupácii svojho štátu, izraelskí vojaci stupňujú násilie, zabíjajú Palestínčanov a Palestínčania, väčšinou nožmi, útočia na izraelských vojakov, policajtov, osadníkov a riadnych civilistov. Kým o útokoch vykonaných Palestínčanmi slovenské média niekedy informujú, niekedy aj so zábermi útokov z bezpečnostných kamier v televíznych správach, o útokoch vojakov na Palestínčanov nepočuť takmer nič.
Ak sa v médiách spomenie zabíjanie Palestínčanov Izraelčanmi, väčšinou v kontexte obrany pred palestínskymi útočníkmi. Pravdou však je, že z vyše 150 Palestínčanov, ktorých Izrael za pol roka trvania povstania zabil, iba menšina zomrela pri útoku na Izraelčanov. Väčšina z nich bola zabitá vojakmi pri demonštráciach. S akou ľahkosťou a beztrestnosťou izraelská armáda zabíja Palestínčanov sme si ukázali v lete (1, 2, 3, 4). Armáda znovu zabíja aj palestínskych civilistov, ktorí s demonštráciami či hádzaním kameňov nemajú nič spoločné.
18. decembra sa Našat Asfúr, otec troch detí pracujúci v izraelskom bitúnku, vracal poobede z oslavy svadby, kde bol odovzdať svoj dar. Cestou domov prešiel spolu so svojim bratrancom Thamarom popri skupinke mladých dedinčanov, ktorí hádzali kamene na izraelských vojakov. Tí pred tým prešli na džípe cez dedinu a na demonštrantov, ktorí ich vyháňali kameňmi, strieľali delobuchy a ostré náboje.
V čase, keď sa Našat vracal domov, sa protest končil. Vojaci stáli za dedinou vo vzdialenosti 150 až 200 metrov a tých pár zostávajúcich demonštrantov ich kameňmi nemohlo ohroziť. Napriek tomu, jeden z vojakov vystrelil a ostrým nábojom trafil Našata. Náboj vošiel do jeho brucha a vyšiel cez chrbát. Spočiatku nebolo vidno žiadnu krv, preto Thamar myslel, že Našat žartuje. Vytekajúcu krv zbadal až keď ho otočil, aby sa pozrel na chrbát. V nemocnici ho nedokázali zachrániť. 5 a 6 ročným synom Našata zostala po otcovi fotka, ktorú nosí jeden z nich na krku.
Našat Asfúr s dvomi synmi. (Foto: Izzaddine Mustafa)
“Bol to bežný človek”, hovorí jeho otec,“každý v dedine ho mal rád”.
“Prečo vojaci vošli do dediny? Aby útočili na ľudí? Aby ich šikanovali, ponížili? Ich práca je strážiť osadníkov, ktorí prechádzajú na ceste v údolí – ale načo vošli do dediny? A prečo takým kriminálnym spôsobom, streľbou ostrými nábojmi.”
V okne na dome má dve diery po nábojoch zo streľby spred pár týždňov.“Predstavte si, keby pri okne vtedy niekto stál. Možno žena. Alebo dieťa. Takto tu strieľajú, bez ľudskosti”, hovorí.
Samah bola 18-ročná študentka. V deň, keď ju izraelskí vojaci zabili, bola kvôli štúdiu v meste Nábulus odkiaľ ju otec kvôli jej bezpečnosti bol odviezť domov do dediny, kde bývali. Cestou späť prechádzali popri vojenskom stanovišti. Tam vojak z veže vystrelil a cez okno auta trafil Samah do hlavy.
Jej otec nechápal prečo. Po incidente si spomenul, že na stanovišti videl nejakého muža, s ktorým vojaci niečo riešili, ale ani si nebol istý či ten muž bol Palestínčan. Nevyzeralo to ani vážne ani nebezpečne – izraelskí vojaci v Palestíne, zvlášť na kontrolných stanovištiach, bežne kontrolujú ľudí. Armáda tvrdí, že strieľali práve kvôli tomuto mužovi, ktorý ich vraj ohrozoval. Prečo však strieľali na auto a zastrelili Samah? A prečo za jej smrť nikto nebude niesť trestnú zodpovednosť?
Ďalšou zbytočne zabitou Palestínčankou bola 73-ročná babka. Keď jej cestu skrížili vojaci, dostatočne rýchlo nezastavila. Tak jej pomohli vypálením okolo 15 nábojov. Podľa nich ich chcela zraziť. Zo záberov urobených samotnými vojakmi to však celkom tak nevyzerá. Išla pomaly a spomaľovala. Viac ako na úmysel niekoho zraziť to vyzerá na pomalú reakciu alebo zmätkovanie staršej osoby prekvapenej prítomnosťou vojakov na ulici a možno nie celkom chápajúcej čo od nej chcú.
V normálnej krajine by to bolo maximálne na pokutu, prípadne na odobratie vodičáku. V krajine obsadenej izraelskými vojakmi je za to smrť.
Babička zabitá vojakmi. (PSCUK)
Podobne skončila ďalšia Palestínčanka, 40-ročná matka štyroch detí. Jazdila zriedkavo a 25. decembra sedela za volantom po ročnej prestávke. Keď sa vracala domov od svojej sestry, ponáhľala sa, aby nakŕmila svoje 10-mesačné dieťa. Keď jej cestu zatarasili vojaci, tiež nebola schopná zastaviť hneď. Pomaly pokračovala v jazde ďalej. Bola ešte 20 až 30 metrov pred vojakmi, keď na ňu spustili paľbu. Keď auto zastalo, jeden z vojakov k nej pristúpil a strelil jej guľku do hlavy. Izraelská polícia jej zabitie prezentovala ako úspešný sebaobranný zákrok proti teroristke.
40-ročná Mahdija. (IMEMC)
Podobných prípadov zabitia nevinných Palestínčanov je viac. Pod takýmto vojenským režimom musia žiť Palestínčania dennodenne. Nikdy nevediac či sa oni alebo ich blízki vrátia domov zdraví, alebo sa stanú terčom príliš horlivého alebo sadistického vojaka.
Takto žijú už desaťročia, bez nádeje na zmenu. Pred tým im hovorili,“keď prestanete bojovať so zbraňami, dáme vám štát”. Po desiatich rokoch vlády Abbása, kedy násilie z ním ovládanej Palestíny kleslo na minimum, sa však tento sľub nenaplnil. Izrael svoje okupačné násilie iba ďalej posilňuje a Palestínčania už toho majú po krk a na sľuby o mieri, keď budú poslušní, už neveria. Aj to je dôvod vypuknutia súčasnej vlny Intifády.
Súvisiace články:
Celá debata | RSS tejto debaty