Kandalaft

Ostatný článok o nenásilnom hnutí v Palestíne vyvolal nervózne reakcie podporovateľov Izrael. Oprávnene, pretože informovanie o palestínskom nenásilnom hnutí odhaluje nepravdivosť ich starostlivo vytváraného obrazu o Izraeli ako nevinnej obete arabskej agresívnej presily. Preto sa tejto téme budeme venovať ďalej.

Idea palestínskeho nenásilného hnutia je veľmi jednoduchá. Palestínčania žijúci na území svojho medzinárodne uznaného štátu sa snažia žiť normálne ako slobodní ľudia a robiť bežné normálne aktivity aké robia ľudia kdekoľvek na svete: Ísť obrať plody vo svojom sade, zasadiť strom na svojom pozemku, napiť sa z prameňa na svojej pôde, použiť cestu na území svojej dediny. V ich prípade to však znamená vyzvať obra na súboj. Ich štát je, totiž, okupovaný vojensky neporovnateľne mocnejším Izraelom, ktorý im v týchto bežných aktivitách bráni.

Oni napriek tomu na tieto miesta idú, pretože veria, že slobodne robiť veci aké robia ľudia inde na svete je právo, ktoré im nikto nemôže odňať. Robia to opakovane, napriek tomu, že sú znovu a znovu vystavovaní násiliu vojakov či väzenskej šikane. Áno, aj taká banálna a samozrejmá činnosť akou je zasadenie stromu na svojej súkromne vlastnenej pôde môže Palestínčana či Palestínčanku dostať do problémov.
Niekoľko príkladov:

V roku 2012 vyšiel film The People and The Olive (Ľudia a Oliva), ktorý dokumentuje projekt Run Across Palestine (Beh cez Palestínu), v ktorom americkí aktivisti zabehli 210 km za 5 dní za účelom sadenia olivových stromov v Palestíne a propagácie Fair Trade výrobkov z nej. V trailery vidno aj zábery z ničenia palestínskych sadov izraelskými buldozérmi a ako vojaci bránia v sadení nových olivovníkov. Aktivisti sú však vyzbrojení optimizmom a vierou. Na začiatku aktivistka hovorí: “Kdekoľvek vykorenia strom, my zasadíme strom, a to je mocný odkaz nádeje a vytrvalosti.”  Na konci hovorí: “Keď sadíš strom, sadíš zároveň aj víziu do budúcnosti. Hovoríš: Mám budúcnosť.”

Palestínska dedina Bilin, bola jednou z prvých, ktoré v roku 2005 (po druhej Intifáde) začali každý piatok organizovať nenásilné pochody k izraelskému rasistickému múru za účasti mierových aktivistov z celého sveta vrátane Izraela. Tento múr totiž, neoddeľuje len Izrael od Palestíny, ale na mnohých miestach zachádza hlboko do územia Palestíny a oddeľuje Palestínčanov od Palestínčanov, od ich prace, školy či polí. Tak tomu je aj v prípade Bilinu. Veľká časť jej pôdy bola zabratá na budovanie etnicky čistých izraelských kolónií, postavených v rozpore s medzinárodným právom (Ženevské konvencie zakazujú presun civilného obyvateľstva okupujúceho štátu na okupované územie). Múr, ktorý sa na niektorých miestach mení na ostnatý plot, zaberá ďalšiu veľkú časť pôdy dedinčanov. Množstvo olivových stromov padlo za obeť jeho výstavbe a k pôde za ním sa ich majitelia nedostanú.

Vo februári 2015 v tejto dedine oslavovali desiate výročie nenásilných pochodov. Na akcii sa zúčastnilo okolo 1000 aktivistov z Palestíny, Izraela a zo zahraničia. Izraelská reakcia bola, ako vždy, násilná.

(Activestills, Hamdi Abu Rahma)

Videí z podobných akcii sú stovky. Na väčšine z nich nachádzame stále to iste: Pochody civilistov a aktivistov, rozkazy izraelských vojakov, hádzanie delobuchov pod nohy demonštrantov, streľbu kanistrov slzného plynu (ktoré demonštranti zvyknú hádzať naspäť vojakom), niekedy aj streľbu nábojmi, bitie a zatýkanie demonštrantov. Časť palestínskej mládeže na násilie izraelských vojakov odpovedá hádzaním kameňov. Izraelskí vojaci sa niekedy hádzanie kameňov snažia vyslovene vyprovokovať, pretože im to poskytuje zámienku na ešte tvrdší úder voči palestínskym dedinám a mestám. V roku 2012 dokonca členovia izraelských tajných jednotiek priznali pred izraelským súdom, že hádzali kamena na izraelských vojakov, čím im dali zámienku na útok na Palestínčanov a na ich zatýkanie.

V nasledujúcom videu vidíme postup izraelskej armády do Bilinu a skupinu zväčša izraelských aktivistov, ktorí sa im v tom snažia nenásilne zabrániť. Zaujímavý je aj tým, čo vojaci a aktivisti hovoria. V jednu chvíľu veliteľ volá centrále a vyslovene hovorí “nie, nebudú na nás hádzať kamene.” Aktivisti mu odpovedajú sarkastickými poznámkami: “Ach aká smola, nemáme zámienku. Choď už preč, nebudú nič hádzať”. V zápätí sa objavuje auto s civilistami – obyvatelia palestínskej dediny sa vybrali niekam autom, normálne, ako to ľudia kdekoľvek na svete robia. Izraelský Rambo však na nich mieri pušku, káže im zastaviť a mieri na nich zbraň. Aktivisti na neho kričia, že vodič je v aute so svojou dcérou a potom sa vojakovi posmievajú: “On bojuje s nacistami, nezavadzaj mu. Má misiu, bojuje proti nacistom. To je dôležité.” Na záver sa vojaci s nenásilnými aktivistami lúčia poslednou dávkou slzného plynu. Taká mala pomsta. Za celý čas tu nebol násilný nikto iný okrem izraelských vojakov.

V deň 10. výročia protestov v Biline sa konala nenásilná demonštrácia aj v okupovanom meste Al-Chalíl (Hebron), kde si pripomínali 21. výročie teroristického útoku v tunajšej mešite, v ktorej extrémistický Žid, prisťahovalec z Brooklinu, streľbou zo samopalu zmasakroval 29 modliacich sa Palestínčanov. Aj tu bolo odpoveďou na nenásilných Palestínčanov, násilie izraelských vojakov. Všimnite si najmä muža v čiernom tričku, ktorý pokojne sám stojí s transparentom, ako ho vojaci napádajú a ťahajú na stanicu.

(Kliknutím na fotku otvoríte video. Tá istá udalosť z inej kamery.)

Izraelský útlak palestínskej civilnej populácie sa týka aj ciest. Izraelské inštitúcie si zmyslia, že na území, ktoré vojensky okupujú, ktoré však podľa medzinárodného práva patrí Palestíne, postavia cestu pre Izraelčanov. Že ide o pôdu, ktorá patrí palestínskym dedinám a mnohokrát má svojich konkrétnych súkromných vlastníkov, nie je žiadnou prekážkou, pretože tu platí právo silnejšieho. Izrael si môže zobrať čokoľvek, urobiť čokoľvek a nikto ho nezastaví. Postaví cestu na palestínskej pôde, povolí na nej prejazd iba Izraelčanom a Palestínčanom vstup na ňu zakáže. V rámci nenásilných aktivít sa dedinčania usilujú napriek zákazu a prekážkam prísť na svoje územie a protestovať proti jeho krádeži. Izraelskí vojaci takýto prejav palestínskeho sebavedomia samozrejme nestrpia. Môžu sa pritom spoľahnúť na západné média, ktoré napriek ich rasizmom motivovaného násilia, neustále predstavujú ich štát ako mierumilovnú demokraciu západného typu. Tu Palestínčania spolu s izraelskými a zahraničnými aktivistami blokujú jednu takú etnicky segregovanú cestu. Izraelskí vojaci reagujú sebe typickým spôsobom.

(Ďalšie príklady blokovania izraelských ciest budovaných v okupovanej Palestíne si môžete pozrieť tu alebo tu.)

Izraelskí vojaci nestrpia ani takú maličkosť akou je vyvesenie palestínskej vlajky na streche domu. Uvedomte si tú absurditu: Vlajka je vyvesená na súkromne vlastnenom palestínskom dome v centre palestínskeho mesta Al-Chalíl (Hebron) na území medzinárodne uznaného Štátu Palestína a cudzí okupační vojaci idú zatknúť ľudí za to, že tú vlajku odmietajú zvesiť. Vyhrážajú sa im, jednu chvíľu ich ťahajú na stanicu, potom konzultujú s veliteľom na linke. Ku koncu videa jeden z vojakov hovorí druhému “Povedz Juvalovi (veliteľovi), že nie je žiaden dôvod, aby sme robili násilie pred kamerami.” Po ďalšom rozhovore s veliteľom na linke vojaci odchádzajú s odkazom “vrátime sa sem so súdnym príkazom.” Áno, aj vyvesenie vlajky na svojom dome je v okupovanej Palestine aktom odvahy a vzdoru voci nespravodlivosti.

Jedným z problémov nenásilných aktivít v Palestíne je, že o nich západné médiá neinformujú. Zvlášť to kontrastuje so všeobecným obdivom k nenásilným hnutiam Gándiho v Indii a M. L. Kinga v USA, ktorých úspech by bez pomocnej ruky médií bol otázny. Dnešné médiá však informujú o všeličom možnom, často krát aj o bezvýznamných banalitách, no nenásilne hnutie v Palestíne ich nezaujíma. Ani vtedy, keď sa aktivisti usilujú urobiť svoje akcie vizuálne zaujímavými, ako napríklad v nasledujúcich záberoch, kde figuranti zahrali Gándiho, Kinga a Mandelu.

Nepomohla ani simulácia boja domorodeho kmena Na’vi o svoju domovinu proti kolonizátorom z filmu Avatar.

Podobné nenásilné demonštrácie a akcie sa konajú minimálne každý piatok na niekoľkých miestach naraz už dlhé roky. Za ten čas ich muselo byť vyše tisíc. Občan Slovenska o nich nevie takmer nič, pretože podľa slovenských médií takmer neexistujú. Ani vtedy, keď na nich následkom izraelskej agresie zahynie nenásilný demonštrant, civilný obyvateľ okupovanej dediny. Koľko ľudí napríklad vie o dedine Budrus, o ktorej bol v roku 2009 nakrútený oceneniami ovenčený rovnomenný dokumentárny film, v ktorom obzvlášť rezonujú slová izraelského aktivistu “nič nedesí armádu viac ako nenásilný civilný odpor”?

Keď Palestínčania bojujú za slobodu so zbraňou v ruke, západné elity a mainstreamové liberálne médiá reagujú odsúdením a výzvami k nenásilným formám zápasu. Keď Palestínčania volia nenásilné formy odporu, západné elity a mainstreamové liberálne média ich aktivity väčšinou ignorujú, niekedy ich dokonca obviňujú zo zbytočnej provokácie. Vedome či nevedome tým pomáhajú izraelskej armáde ututlávať skutočnú podobu reality v Palestíne a udržiavať najdlhšiu vojenskú okupáciu v moderných dejinách. Prakticky tým Palestínčanom vysielajú odkaz, že s vojenským útlakom zo strany Izraela a jeho koloniálnou politikou súhlasia. A že vlastne Palestínčania nemôžu urobiť nič, čim by mohli získať slobodu alebo aspoň priazeň západných elít, môžu sa iba zmieriť s údelom neslobodných, bezcenných bytostí vydaných na pospas svojvôli nepriateľa, ktorý nad nimi vládne.

Za takýchto podmienok je veľmi ťažké ubrániť sa presvedčeniu, že Západu je smrť Palestínčanov, na rozdiel od smrti Izraelčanov, ukradnutá, že život a sloboda Palestínčanov majú pre neho menšiu hodnotu ako život a sloboda Izraelčanov. Inými slovami, že Západ prideľuje ľudom odlišnú hodnotu na základe ich etnicko-náboženskej príslušnosti – čo je prejav rasizmu. Ako sa to zlučuje so sebaobrazom Západu ako civilizácie, ktorá je založená na princípoch rovnosti a univerzálnosti ľudských práv a ktorá svoje rasistické štádiá vývoja už prekonala?

Pred dokončením tohto článku sa v mojom news feede na facebooku objavilo toto video z minulej neďele (15.3.2015). Palestínčania a zahraniční aktivisti pri príležitosti 12. výročia zabitia americkej aktivistky Rachel Corrie izraelským vojakom zasadili na palestínskej pôde olivové stromy. Potom si sadli pod olivovník, pripravovali si jedlo na piknik, k tomu si bubnovali na darbuku a spievali. Z ničoho nič sa na nich vyrútilo komando izraelských vojakov a nasledovalo to čo vidíte na záberoch nad týmto odstavcom – pravý obraz izraelskej demokracie.

Súvisiace linky:
Násilím proti nenásiliu

Kto je Rachel Corrie a prečo ju zabili

Izraelský boj proti palestínskym domom

Víťaztvo Bilinu: The Wall Must Fall

Nenásilní aktivisti z Palestíny v Bratislave

Osadníci útočia

Vojaci: Palestínske deti sme aj strieľali

Izraelskí vojaci útočia

Prečo treba písať o izraelskom násilí

Palestínski kresťania – zabudnutá obeť okupácie

Mier nie je extrém

Stop asociačnej dohode EÚ-Izrael

Ako sa zo mňa nestal antisemita