Mahmúd Abbás v roku 2005 vyhral prezidentské voľby v Palestíne s agendou mieru s Izraelom. Jeho idea bola jednoduchá: Ak bude robiť to čo od neho Izrael vyžaduje, hlavne dôsledný boj proti palestínskym militantom, získa si dôveru Izraela a ten ju oplatí krokmi v prospech Palestínčanov, čím si aj Izrael získa ich dôveru. Ľudia na oboch stranách sa prestanú báť “nepriateľa” a znovunadobudnú dôveru v možnosť mieru. Abbás chcel ukázať, že mierová politika voči Izraelu je lepšia ako ozbrojený boj a povedie rýchlejšie k slobodnej Palestíne na základe hraníc z roku 67.
V čase, kedy Abbás prebral moc, bola Palestína stále okupovaná. Väčšinu jej územia ovládala izraelská armáda. Tá palestínskych civilných obyvateľov šikanovala množstvom vojenských zátarasov, búraním ich domov, zaberaním ich pôdy, budovaním etnicky čistých kolónii na nej, násilím voči demonštrantom, streľbou do nich, ich väznením a mučením (vrátane detí).
Abbás ako prezident, ktorého prvoradá úloha je chrániť svojich občanov, by mohol úplne legitímne brániť svoj štát pred izraelskou agresiou použitím svojich bezpečnostných zložiek. Ak obhajcovia Izraela hovoria, že ten má právo sa brániť proti raketám Hamasu, potom rovnaké právo brániť sa proti útokom okupačných vojakov má aj Palestína. Abbás to neurobil. Namiesto toho nadviazal s Izraelom bezprecedentnú bezpečnostnú spoluprácu, vlastné bezpečnostné zložky takpovediac podriadil Izraelu a obrátil ich proti vlastným obyvateľom, len aby dokázal, že nechce vojnu, ale mier.
(O tom ako Abbás chcel prinútiť Hamas k uznaniu Izraela, ako išiel do otvorenej konfrontácie s Hamasom, ktorá vyústila do malej občianskej vojny, ako vedel o chystanom útoku Izraela na Gazu no Hamas nevaroval a ako ponúkal Izraelu veľké ústupky, som už raz písal. Aby som sa neopakoval, prečítať si to môžete tu.)
Ako vyzerala táto spolupráca v prvých rokoch vlády Abbása vypovedajú uniknuté dokumenty (tzv. Palestine Papers), z ktorých vyplýva, že palestínsky a izraelský bezpečnostný aparát skutočne nadviazali intenzívnu spoluprácu a viacerých predstaviteľov militantov aj zabili.
Vo všeobecnosti si pod bezpečnostnou spoluprácou treba predstaviť výmenu informácií o militantoch medzi oboma stranami, ich monitorovanie a zákroky proti nim, ich väznenie či zabitie – niekedy palestínskmi inokedy izraelskými orgánmi (príklad). Táto spolupráca zahŕňa aj stovky vojenských invázií izraelských vojakov či policajtov do palestínskych miest a dedín v zóne A. Teoreticky by táto zóna mala byť pod plnou kontrolou Palestíny, ale v praxi to znamená, že kedykoľvek tam izraelská armáda chce vojsť a niekoho zatknúť, vopred informuje palestínsku stranu, tá sa stiahne a umožní izraelskej strane prísť do palestínskeho mesta, zatknúť, strieľať či biť, bez toho, že by im v tom palestínski policajti bránili. Abbásova spolupráca s Izraelom trvá celý ten čas až do dnes.
Aký je výsledok Abbásovej stratégie vo vzťahu k palestínskej samostatnosti? Len ďalšie násilie, kolonizácia a rasizmus zo strany Izraela. Celý ten čas Izrael pokračoval a pokračuje vo všetkých okupačných praktikách, ktoré praktizoval v čase Abbásovho nástupu. Mierové riešenie konfliktu je dnes vzdialenejšie než kedykoľvek.
Z tohto dôvodu Palestínčania dnes čoraz menej veria v možnosť mieru a svojho prezidenta čoraz väčšia časť populácie považuje za bábku v rukách Izraela, ak nie rovno za kolaboranta. Ich hnev s každým rokom trvania okupácie rastie nie len voči Izraelu, ale aj voči Abbásovi. To minimum čo od neho očakávajú, je prerušenie nenávidenej bezpečnostnej spolupráce, aby už nepomáhal Izraelu v uplatňovaní jeho vojenskej kontroly nad Palestínou.
Abbás občas urobí silácke vyhlásenie alebo symbolický diplomatický krok ako napríklad požiadanie o členstvo Palestíny v OSN a ICC, ale bezpečnostnú spoluprácu neprerušil, ani keď Izrael masakroval jeho občanov v Gaze, ani keď zabil jeho ministra pri nenásilnej akcii sadenia olivovníkov na palestínskej pôde a neprerušuje ju ani teraz počas Intifády, kedy izraelskí vojaci a policajti zabíjajú Palestínčanov na Západnom brehu a v Jeruzaleme ešte intenzívnejšie než pred Intifádou.
Viac krát sa v prospech bezpečnostnej spolupráce ako aj v prospech mierového rokovania s Izraelom a ústupkom voči nemu vyjadril aj verbálne. V roku 2012 šokoval svet, keď v rozhovore pre izraelskú televíziu povedal, že do svojho rodného mesta Safed, ktorý je na území dnešného Izraela, sa už on ako utečenec nemá právo vrátiť. Viete si predstaviť čo to znamená? Návrat utečencov do vlasti je jeden z pilierov palestínskych požiadaviek a prezident len tak povie, že on ako utečenec vyhnaný Izraelom už nemá právo sa tam vrátiť?
V rozhovore tiež jasne povedal, že Palestína je pre neho iba územie okupované v roku 1967, teda Gaza, Západný breh a Východný Jeruzalem, čo je iba 22% pôvodnej Palestíny. Viete aké pro-izraelské gesto celý ten rozhovor bol? Voľby, ktoré nasledovali v Izraeli krátko po tom, aj tak vyhrali vojnuchtiví nacionalisti na čele s Netanjahuom.
Keď dvaja Palestínčania uniesli troch izraelských mladíkov v roku 2014 (vtedy ich osud ešte nebol jasný), Abbás jednoznačne odsúdil tento čin a spolupracoval s Izraelom na ich chytení: “Traja, ktorí boli unesení sú ľudské bytosti ako sme my, a musia byť vrátení do svojich rodín… ktokoľvek vykonal tento čin, nás chce zničiť… pokračovanie bezpečnostnej koordinácie s Izraelom je v našom záujme, aby sme zabránili ďalšej intifáde.”
Abbás nie je spokojný s tým, ako Izrael neplní svoju časť dohôd a ako pokračuje v okupáčnej agresii bez známok, že by s tým mal v úmysle prestať: “Čo je riešenie? Pýtame sa aj ostatných (zahraničných) aké je riešenie. Hovoria: Buďte trpezliví. Dobre som trpezlivý, ale dokedy? Dajte konkrétny čas. Dajte rok, dajte deň, dajte mesiac. Ale bez ničoho?”
Napriek tomuto neustálemu naťahovaniu okupácie až prosebne uistil: “Ešte stále ponúkame ruku Izraelu. Napriek všetkým týmto príkoriam, hovoríme, nemáme inú cestu ako mier a mierové rokovania k dosiahnutiu mieru a riešenia dvoch štátov. Doteraz to hovoríme, všetkým Izraelčanom, z prava, z ľava, v strede, ortodoxným aj sekulárnym, všetkým: Toto je správna cesta. Kiež by ste nás počuli. Kiež by ste nás chápali.”
Tu zase Abbás hovorí, že podporuje nenásilnú vzburu proti okupácii, ale tých, ktorí presadzujú násilie varoval: “Každý, kto chce konať proti bezpečnosti použitím výbušnín, zbraní, buniek tu a tam, bude zatknutý. Nezáleží na tom kam má v pláne ísť. Príkazy o bezpečnosti idú odo mňa.” Ďalej dodal: “Nedovolím, aby ma niekto zatiahol do bitky (proti Izraelu), ktorú nechcem. Nechcem ísť do vojenskej bitky.”
Len pred pár dňami ubezpečil, že komunikácia medzi palestínskymi a izraelskými bezpečnostnými službami prebieha každú sekundu. Dodal tiež, že z izraelskej strany pred dvomi mesiacmi prišla žiadosť o stretnutie Abbása s Netanjahuom na upokojenie vášní. Hovorí, že súhlasil hneď, ale izraelská strana na to už od vtedy nereagovala. Pýta sa: “Ako sa s ním mám stretnúť? Ja som pripravený.”
Šéf palestínskej tajnej služby Mážed Faraž v interview pre americký Defence News zasa povedal, že počas súčasnej Intifády zabránili 200 útokom na Izrael a zatkli okolo 100 Palestínčanov a že bezpečnostná spolupráca bude pokračovať. Aj on však upozorňuje na zúfalstvo palestínskej mládeže, ktorá sa nevie dočkať nezávislosti a už neverí, že je ju možné dosiahnuť mierovo:
“Ľudia na Západnom brehu nám dali veľa rokov, aby sme uskutočnili náš politický projekt. … Podporovali nás. Ale za tento čas sme v bezpečnostnom establišmente zažili tri vojny v Gaze, pokračovanie izraelských zločinov na Západnom brehu a izraelské invázie takmer na dennom poriadku. Už niet nádeje pre politický horizont.” Uistil, že bezpečnostné služby doposiaľ fungujú ako majú, ale že “sa nachádzame na križovatke. Vidíme, že sme bezmocní, keď Izraelčania vnikajú tam, kde my bývame. … Čo môžem povedať svojim dôstojníkom a ľuďom, ktorých máme chrániť?”
Abbás je v nezávideniahodnej situácii. Na jednej strane nechce ozbrojenú konfrontáciu s Izraelom ani vtedy, keď Izrael brutálne útočí na jeho štát a jeho občanov. Na strane druhej práve podobné nepriateľské kroky zo strany Izraela zdecimovali jeho osobnú autoritu v Palestíne až tak, že hoci neustále udržiava zákulisnú bezpečnostnú spoluprácu s Izraelom, zasiahnuť otvorene proti vlastným demonštrantom sa celkom neodváži. Ich hnev sa totiž môže obrátiť proti nemu a jeho vláde a tak ako ľudia v iných arabských štátoch zhodili svojich diktátorov, môžu zhodiť aj jeho.
Napriek tejto opatrnosti jeho zložky občas zasahujú aj proti vlastným demonštrantom, čo v očiach Palestínčanov potvrdzuje jeho rolu Izraelskej bábky. Takto jeho policajti bili ľudí v Betleheme, keď vyšli protestovat proti Izraelským útokom na mešitu Al-Aksa ešte na začiatku Intifády:
Palestínsky policajti (niektorí v civile) zasiahli aj proti pochodu ĽFOP v decembri ako aj proti pokojnému pochodu, ktorého sa zúčastnili aj predstavitelia Abbásovho hnutia Fatah v Januári.
O tom ako Intifáda v atmosfére frustrácie začala a ako k nej prispelo násilie Izraela a abbásových policajtov vypovedajú slová mladého Palestínčana – umierneného kresťana, vyštudovaného na prestížnych univerzitách Západu:
“Ľudia sa často pýtajú, ako sa začínajú revolúcie. Tu je pre vás príklad: Keď okupovaní ľudia sú bití svojimi vlastnými bezpečnostnými zložkami, tými zložkami, ktoré ich majú chrániť pred ublížením, to máte dvojitú okupáciu. To je recept na revolúciu. Hanba tým palestínskym policajtom ktorí sa pretekali v tom, kto spôsobí viac bolesti tomu mladému demonštrantovi. … Môžete si nechať svoj autoritársky bábkový štát, ďakujem veľmi pekne. Hocikedy si zvolím dôstojnosť pred bábkovým štátom.”
Predstavitelia Izraela radi maľujú Abbása ako nedôveryhodného a nebezpečného nepriateľa Izraela. Nezmyselnosť podobných vyhlásení dokladá popri vyššie uvedených príkladoch aj bizarný prípad, kedy Palestínčania v palestínskom meste našli zbraň izraelského vojaka stratenú na jednej z jeho zatýkacích misii v čase zvýšených izraelských útokov na mešitu Al-Aksa v Jeruzaleme, keď sa k vypuknutiu Intifády ešte len schyľovalo. Čo urobili s tou zbraňou? Nechali si ju? Nebodaj ju použili na obranu Palestíny proti vojakovi? V žiadnom prípade. Palestínska polícia kontaktovala izraelskú armádu a zbraň vojakovi pekne vrátila. Chápete tú absurditu? Policajti, ktorí by mali chrániť Palestínčanov pred nepriateľskými vojakmi, vrátia okupačnému vojakovi jeho stratenú zbraň. Aký väčší príklad servility Abbásovej polície voči Izraelu ešte treba?
O odmietaní násilia proti Izraelu a ukážkovej bezpečnostnej spolupráci nehovoria iba slová a skutky vlády Abbása, ale aj vyjadrenia izraelských bezpečnstných predstaviteľov, ktorí vyvracajú slová politických špičiek Izraela o tom, že Abbás podporuje útoky na Izraelčanov či Intifádu. Ešte v lete po upálení palestínskej rodiny židovskými teroristami, keď boli obavy z vypuknutia násilností, sa izraelskí bezpečnostní predstavitelia vyjadrili, že Intifáda v tomto období nevypukla hlavne kvôli palestínsko-izraelskej bezpečnostnej spolupráci. Zvlášt vyzdvihli Abbása, ktorý podľa nich nepodporuje teror a je proti násiliu, podobne ako aj jeho bezpečnostné zložky. No zároveň varovali, že Plestínčania “sa môžu dostať na pokraj zúfalstva”.
Abbás a jeho bezpečnosť ešte v lete dokázali Intifáde zabrániť, ale ani oni nie sú všemocní. Po lete frustrácia a hnev Palestínčanov boli najmä útokmi na mešitu Al-Aksa a vyostrením násilia izraelskýh vojakov už tak vybičované, že sa nevyhnutnému už nedalo zabrániť. Poslednou kvapkou bolo zastrelenie mladej Palestínčanky Hadíl Hašlamún. Intifáda nevypkla vďaka Abbásovej podpore, ale napriek jeho snahe jej zabrániť.
Samotná izraelská tajná služba tvrdí:“Útoky Palestínčanov na Izraelčanov sú spontánne činy ľudí, cítiacich národnú, ekonomickú a osobnú depriváciu. Nie sú nikým organizované a nestojí za nimi žiadna ideológia.“
Podobne sa vyjadril aj izraelský generál, zástupca vedenia Koordinácie vládnych aktivít v okupovanej Palestíne, ktorého jednotka je zodpovedná za implementáciu izraelských rozhodnutí v Palestíne. Aj on potvrdzuje, že Abbás nesleduje politiku teroru, ale naopak, snaží sa upokojiť vášne. Dodáva, že bez politikckého riešenia (teda ukončenia okupácie a vytvorenia palestínskeho štátu) sa súčasná vzbura Palestínčanov neskončí.
Ešte aj bývalý pravicový izraelský premiér Ehud Olmert, bývalý spolustraník premiéra Netanjahua, sa v októbri minulého roka zastal Abbása, keď povedal, že “určite je parnerom pre mier.” Vyslovene odmietol Netanjahuove obviňovanie Abbása, keď o palestínskom prezidentovi povedal, že “znovu a znovu dokazuje, že je proti teroru.” Naopak, obvinil Netanjahua z toho, že jeho neochota ukončiť okupáciu môže spôsobiť, že sa Izrael stane Štátom apartheidu.
Abbásov politický plán bol dobrý. Držal som mu palce. Avšak nemohol ho uskutočniť sám. Nevyhnutnou podmienkou jeho úspechu bolo, že Izrael bude spoľahlivým partnerov v tomto pláne. Jeho mierová cesta mohla byť úspešná iba vtedy, ak by Izrael skutočne chcel mier a jeho ústretové kroky opätoval vlastnými ústretovými krokmi a v rozumnom čase sa po dohode stiahol z okupovanej Palestíny. Izrael svojou agresívnou expanzívnou politikou nie len zničil nádej na mier, ale aj podkopal autoritu svojho verného spojenca. Tvrdenia, že za Intifádu a útoky na Izraelčanov môže Abbás sú len úbohou snahou zakryť skutočného vínníka, ktorým je Izrael, jeho rasistická politika kolonizácie Palestíny a každodenného násilia proti Palestínčanom.
Čo povie alebo urobí Abbás a jeho vláda je dnes už Palestínčanom jedno. Môže si hovoriť čo chce, robiť čo chce. Oni úž nečakajú na nejaké riešenie od neho ani sa nenechajú odradiť jeho slovami či činmi. Tento sentiment až trápne a ponižujúco úprimne vyjadril aj nový šéf OOP Saeb Erikát v rozvohovre pre BBC:
“Veci sa začínajú vymykať z našich rúk. … To čo sa deje tam vonku, je veľmi hlboké, je to nový vývoj, nikdy pred tým som taký vývoj nevidel. To čo hovorím je, že palestínski ľudia sa vzdávajú mňa, ľudí ako som ja, ľudí, ktorí im pred 20 rokmi sľúbili, ja som povedal mojim ľuďom: Zastavíme násilie, nebudeme používať násilie, uznáme Štát Izrael, získame nezávislosť cez rokovania. A oni nám verili, dali nám všetok čas na svete. 23 rokov. Hovoria mi: Mali sme 200 000 osadníkov v roku 93, dnes, doktor Erekat, máme 600 000 osadníkov. To je výsledok tvojho mierového procesu, to je výsledok rokovaní.”
Na moderátorov komentár, že jeho slová znamenajú, že on a Abbás prehrali, že “Oslo” je mŕtve a že Palestínčania dvojštátnemu riešeniu neveria, Erekat odpovedá so zdvihnutými rukami:
“Bolí ma, že musím povedať áno. Viete čo, pred 23 rokmi prezident Mahmúd Abbás, ja a mnohí ďalší z umierneného palestínskeho tábora sme povedali Palestínčanom ´prosím nezúfajte, nie ste sami, musíme uznať Štát Izrael, znali sme Štát Izrael, musíme sa vzdať násilia, musíme prestať používať násilie, musíme používať rokovania ako nástroj´ a čo som priniesol týmto ľuďom po 22 rokoch?! Ako som vám povedal, ľudia vidia vlastnými očami. 600 000 osadníkov v budúcom palestínskom štáte. Netanjahu bol úspešný v zničení ľudí ako som ja, … umiernených, ľudí, ktorí uznávajú Štát Izrael, ktorí chcú žiť a nechať žiť, ktorí chcú zachrániť životy Izraelčanov a Palestínčanov – áno vyhral nad nami, porazil nás, vyhral so svojim táborom tých, ktorí nás nevidia. Odmietajú nás vidieť.”
Už som raz dávno písal o tom, že pred érou internetu som aj ja podliehal izraelskej propagande a myslel som si, tak ako dodnes hovoria sionisti, že keby Palestínčania prestali s ozbrojeným bojom, Izraelčania im dajú slobodu aj štát. Abbásovi sa síce nepodarilo naplniť jeho politickú víziu, ale podarilo sa mu zničiť mýtus o mierumilovnom Izraeli a teroristických Palestínčanoch a odhaliť skutočnosť, že Izraelu pravdepodobne nikdy nešlo o mier s Palestínou, ale cele to divadlo o mierovom procese bola zásterka na kradnutie ďalšej a ďalšej palestínskej pôdy pre ďalšie a ďalšie izraelské kolónie.
Ak má Izrael skutočný záujem o mier, mal vyše 10 rokov na to, aby ho dohodol s tým najvernejším palestínskym prezidentom akého si mohol priať, ktorý celé svoje vládne obdobie venoval ochrane izraelskej bezpečnosti. Odstrániť však hlavný zdroj hnevu a motivačného faktoru násilia Palestínčanov, ktorým je okupácia, dokáže iba Izrael. Ten žiaľ za vyše desať rokov Abbásovej vlády dokázal, že o to nemá záujem, pretože mu vyhovuje nechať si kontrolu nad celým územím a ukrajovať si z Palestíny ďalšie kusy. A dokým Izrael nebude reálne ochotný ukončiť okupáciu, mieru sa vo Svätej zemi nedočkáme.
Obhajcovia Izraela zvyknú demagogicky hovoriť, že chýba partner pre mier. Majú pravdu. Lenže vďaka Abbásovi dnes už nikto nemôže povedať, že ten partner chýba na palestínskej strane. Partner pre mier naozaj chýba – na izraelskej strane.
Súvisiace linky:
Čo (možno) neviete o kultúrnom Izraeli
Palestínske obete potláčania Intifády
Nenásilný odpor – nočná mora izraelskej armády
Celá debata | RSS tejto debaty